Aristoteles pozeral na demokraciu podobne ako Platón, teda ju považoval za chybný typ štátneho zriadenia. Vo svojom hodnotení jednotlivých ústav člení druhy štátnych zriadení podľa dvoch parametrov:

• počet vládcov
• rešpekt vládcov k zákonom, teda podľa nich konajú či nie.

Ak ide vládcom len o svoje blaho, potom je možné považovať túto formu vlády za despolitika (t.j. má taký istý základ ako postoj pána (=despotés) voči jeho otrokom). Tento druh vládnutia náleží privátnej sfére domácnosti, v politike štátu či obce nemá mať žiadne miesto.

Delenie foriem vlády

Demokracia

Aristoteles vo svojej klasifikácii štátnych zriadení považuje demokraciu za zlú a "zvrátenú" formu. On ju priamo nazýva "Politeia", čo môže vyvolať zlé pochopenie, pretože "Politeia" sa v gréčtine zvyčajne používa pre označenie ústavy alebo štátneho zriadenia. Naopak "Politeia" ako prospešná a zdravá forma štátneho zriadenia by mala byť vládou množstvo v záujme spoločného dobra tvorená mnohými občanmi, ktorí smú nosiť zbraň, čomu zodpovedajú ich vojenské cnosti. ^[1] Demokraciu naopak definuje ako vládu množstva v prospech chudobných. ^[2]

Z tejto klasifikácie vyplýva, že Aristoteles zúžil pojem ľudu v demokratických zriadeniach na väčšinu chudobných, ktorá nedisponuje všetkými právami ani presadením svojich záujmov. To je dôvodom, uvažuje Aristoteles ako Platón, prečo demokracia nemôže byť stabilným systémom, pokiaľ v nej existujú takéto rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Demagógovia radi zneužijú svoju moc nad chudobnými a namieria ich hnev proti bohatým, ktorí sú prinútení sa brániť, čo vo výsledku vedie k zrúteniu demokracie. ^[3] Najchybnejším faktorom tohto zriadenia nie je ani tak nestabilita, ako skôr skutočnosť, že demokracii a vládnucej väčšine chudobných v nej nejde o všeobecné dobro, čo je dôležitá charakteristika všetkých zdravých foriem zriadenia. Opakom demokracie je v tomto duchu oligarchia, teda vláda malej skupiny bohatých na úkor chudobných, ktorá je ďalším typom zvráteného ústavného zriadenia.

Aristoteles sa opäť zhoduje s Platónom, keď za hlavný princíp demokracie považuje slobodu. Tá je charakterizovaná dvoma princípmi:

1. Každý jedinec striedavo vládne a je ovládaný.
2. Každý žije ako chce.^[4]

Prvý bod ukazuje jednu z konštánt demokracií, teda že každý sa môže podieľať na obsadzovaní riadiacich postov v obci.

Ďalšou dôležitou charakteristikou je poňatie spravodlivosti. Tá je v demokratickom zriadení aritmetická, pretože pri rozdeľovaní statkov prislúcha každému členovi obce rovnaká časť. Ďalšiu zhoda Aristotela a Platóna nachádzame v pohľade na neprirodzenú nerovnosť v charaktere a poznaní. ^{[5] [6]}

Vlastnosti demokracie

Aristoteles definoval základné vlastnosti demokracie:

1. Vo väčšine politických rozhodnutí má zvrchovanú právomoc ľudové zhromaždenie, nie úrady.
2. Súdne tribunály sú zostavené z členov obce či ich zástupcov.
3. Všetci občania volia úradníkov, ktorými sa môžu stať všetci občania.
4. Všetci vládnu striedavo nad druhými.
5. Väčšinu úradov smie občan obsadiť len v jedinom volebnom období.
6. Volebné obdobie netrvajú dlho.
7. Adepti do všetkých verejných úradov sú nominovaní žrebom. Výnimku tvoria úrady, kde je vyžadovaná odbornosť.
8. Pre výkon funkcie v úrade nesmie existovať majetkový cenzus alebo len veľmi mierny.
9. Členstvo v jednotlivých úradoch, v ľudovom zhromaždení či súde má byť honorované platom. ^[7]

Z toho vyplýva, že politická moc je v rukách ľudu (1., 2., 3.), ďalej je realizovaný ideál aritmetickej rovnosti, tým že žiadny jedinec obce nemá schopnosť koncentrovať väčšiu moc na dlhší čas (4., 5., 6 .), komparatívna výhoda v odbornosti je minimalizovaná na najmenšiu mieru (7.) a je znemožnené uchopenie moci bohatými (8., 9.).

Najslabšie miesto vidí Aristoteles, ako mnoho ďalších mysliteľov, v možnosti manipulácie väčšiny ľudu zo strany demagógov, ktorých stádové správanie môže viesť k poškodeniu menšiny bohatých.

Typy demokracie

Aristoteles opisuje štyri typy demokracie:

• Najlepšou formou je tá, v ktorej sa ľud skladá z roľníkov a občanov strednej vrstvy (stredne majetných), pričom by výkon v úrade mal byť podmienený malým majetkovým Censom. V tomto modeli demokracie je ľud zaneprázdnený prácou na uživenie seba samého a nemá na politikárčenie čas. Zhromaždenia ľudového snemu sú zriedka a v spoločnosti je zachovaná vláda práva.
• Druhým typom demokracia je ten, v ktorom ľud je zložený z občanov dobrého pôvodu.
• Tretí typ je založený na spoločnosti, v ktorej žijú všetci slobodne (nie je zjavné, či mal na mysli aj cudzincov a deti bývalých otrokov).

V druhom a treťom type demokracie tiež vládne zákon.

• Štvrtý typ je definovaný tak, že demokratickú spoločnosť tiež tvoria všetci slobodní (ako pri 3. type), ale títo sa bez výnimky podieľajú na politickom živote obce. Ide o "extrémny typ demokracie", v ktorom neexistuje vláda zákona, ale vláda ľudovej väčšiny, čo odporuje ústavnosti. ^[8]

Všeobecne možno povedať, že demokracia bude cnostná, ak sa ľud zaujíma o svoju prácu a nehľadí na intrigy proti bohatým.

Aristoteles rozvinul politickú teóriu, v ktorej opisuje náuku o podmienkach stability ústavných zriadení vrátane demokracie, ktorá je obsiahnutá v 5. a 6. knihe Politiky. Tu zmieňuje ideu, že akákoľvek jednostranná vláda sa má vždy usilovať o to, aby zabránila znevýhodňovaniu menšín. V prípade demokratického zriadenia, tak má okrem majetkovej nerovnosti platiť rovnosť, alebo dokonca aj zvýhodňovanie bohatých. ^[9] Veľmi dôležité je aj zabezpečiť a podporovať čo najsilnejšiu strednú triedu v obci, ktorá má blahodarný vplyv na stabilitu štátnych zriadení. Konflikt vždy hrozí z rozdielneho postavenia chudobných a bohatých. De facto platí, že stredne majetní nezávidia bohatým a zároveň nie sú ako oni arogantní, a teda tvoria najlepší základ pre stabilný režim (aj ten demokratický). ^[10]

Referencie

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Aristotelovo pojetí demokracie na českej Wikipédii.