Argentínska vojna za nezávislosť
Generál José de San Martín (vľavo) a Bernardo O'Higgins (vpravo) prekračujú Andy (1817).
Dátum 1810 – 1818 Miesto Južná Amerika (konkrétne súčasné územia Argentíny, Čile, Uruguaja, Paraguaja a Bolívie) Výsledok Nezávislosť Argentíny od španielskej koloniálnej vlády, čiastočné zrušenie otroctva
Protivníci
Patrioti Spojené provincie La Platy Exulanti z Čile	Rojalisti Miestokráľovstvo Río de la Plata Miestokráľovstvo Peru
Velitelia
Manuel Belgrano José de San Martín Martín Miguel de Güemes† Juan José Castelli José Gervasio Artigas William Brown Carlos María de Alvear	Francisco Javier de Elío Bernardo de Velasco José Manuel de Goyeneche Pedro Antonio Olañeta Santiago de Liniers† Vicente Nieto†

Argentínska vojna za nezávislosť (špa. Guerra de la Independencia Argentina) bola vojna v rokoch 1810 – 1818 medzi Španielskym impériom v zastúpení Miestokráľovstvom Río de la Plata a Miestokráľovstvom Peru na jednej strane a bojovníkmi za nezávislosť (patriotmi) Provincií Río de la Plata na strane druhej. Stranu Provincií La Platy viedli Manuel Belgrano, Juan José Castelli a José de San Martín. Konflikt skončil víťazstvom bojovníkov za nezávislosť, čo znamenalo koniec španielskej koloniálnej vlády v oblasti a čiastočný koniec otroctva.

Príčiny konfliktu

Územie súčasnej Argentíny bolo súčasťou Miestokráľovstva Río de la Plata, ktorého hlavným mestom bolo Buenos Aires. Tu sídlil španielsky miestokráľ, ktorý zastupoval záujmy španielskeho kráľa. Súčasťou tohto miestokráľovstva boli tiež územia súčasných štátov Uruguaj, Paraguaj a Bolívia. Práve argentínska vojna za nezávislosť výrazne pomohla aj rovnakým snahám v týchto krajinách.

Rozľahlosť územia a z toho vyplývajúca veľmi pomalá komunikačná sieť spôsobili značnú izolovanosť medzi jednotlivými časťami španielskych kolónií jednak medzi sebou a jednak aj s domovským Španielskom. Najbohatšie regióny miestokráľovstva sa nachádzali Hornom Peru (súčasná Bolívia). Mestá Salta a Córdoba mali bližšie k Hornému Peru, než k hlavnému mestu Buenos Aires. Podobne mesto Mendoza na západe malo bližšie ku Guvernerátu Čile napriek tomu, že pohorie Andy tvorí prirodzenú bariéru. Mestá Buenos Aires a Montevideo, ktoré sa obe nachádzajú v oblasti Río de la Plata, mali na druhej strane medzi sebou čulú námornú komunikáciu, čo im umožňovalo byť oveľa viac v kontakte s Európou, jej ideálmi a ekonomickým pokrokom, než tomu bolo v prípade vnútrozemských častí kolónie.

V rámci politických štruktúr boli najvýznamnejšie pozície obsadzované ľuďmi dosadenými španielskou monarchiou, predovšetkým ľuďmi priamo z Európy, ktorí boli známi pod označením "Peninsulares", teda niečo ako obyvatelia polostrova (Pyrenejský polostrov). Títo však nemali miestnu znalosť, neboli ochotní robiť kompromisy pri riešení miestnych problémov a záujmov. To vytvorilo veľkú rivalitu medzi tzv. "Criollos", teda potomkami bielych prisťahovalcov narodených v Latinskej Amerike a Peninsulares, teda Španielmi, ktorí dorazili z Európy. Napriek tomu, že všetci hovorili španielsky, neexistoval žiadny reálny rozdiel medzi Criollos a Peninsulares, väčšina Criollos usudzovala, že Peninsulares majú neprimerane veľký vplyv na politické záležitosti. Ideály americkej a francúzskej revolúcie a myšlienky osvietenstva podporovali myšlienky sociálnych zmien medzi Criollos. Úplný zákaz obchodu s inými štátmi, ktorý vydalo Španielsko, bol považovaný za hrozbu zničenia ekonomiky miestokráľovstva^[1].

Z dôvodu nedávnych invázií Britov do oblasti Río de la Plata, bola populácia Buenos Aires veľmi militarizovaná. Buenos Aires bolo Britmi zabrané v roku 1806 a potom oslobodené jednotkami z Montevidea vedenými Santiagom de Liniers^[2]. Z dôvodu obáv z opakovania invázie sa obyvatelia Buenos Aires (vrátane otrokov) ozbrojili a začali sa organizovať do vojenských útvarov. Ďalší útok Britov v roku 1807 viedol k obsadeniu Montevidea, no v Buenos Aires boli Briti porazení, na základe čoho boli nútení opustiť územia miestokráľovstva^[3]. Počas konfliktu bol miestokráľ Rafael de Sobremonte úspešne zosadený ľuďmi z vrstvy Criollos. Vďaka tomu sa najvýznamnejšou silou v miestnej politike stal tzv. Regimiento de Patricios, čo bola vojenská jednotka tvorená práve Criollos.

Presun členov portugalskej kráľovskej rodiny do Brazílie v roku 1807 vyvolal v regióne vážne vojenské napätie. Existovali obavy z ďalšieho britského útoku (Briti boli v danom čase spojenci Portugalska). Konflikt však nastal z dôvodu Španielskej vojny za nezávislosť, kedy sa Británia a Portugalsko stali spojencami Španielska v boji proti Francúzsku. Keď bol španielsky kráľ Ferdinand VII. zajatý, o vládu nad americkými kolóniami sa v pozícií regenta usilovala jeho sestra Šarlota Španielska, no nenašla dostatočnú podporu v kolóniách ani u Britov. Francisco Javier de Elío^[4] vytvoril chuntu v Montevideu a Martín de Álzaga sa snažil o to isté pomocou vzbury v Buenos Aires, no miestne vojenské oddiely jeho pokus zmarili^[5]. Španielsko nakoniec vymenovalo miestokráľa Baltasara Hidalga de Cisnerosa^[6].

Revolúcia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Májová revolúcia

Stretnutie v Cabilde rozhodovalo o osude Májovej revolúcie.

V roku 1810 sa zhoršila situácia v Španielsku. Sevillu, kde sídlila vládnuca chunta, napadli Francúzi, ktorí ovládali väčšiu časť Pyrenejského polostrova. Členovia chunty museli utiecť do Cádizu, čo bolo posledné mesto, ktoré ovládali Španieli. Tu sa vytvorila tzv. Regentská vláda, ktorá mala oveľa väčšie tendencie k absolutizmu, než predchádzajúca chunta. Hneď ako boli tieto správy známe v Buenos Aires, začala sa v meste revolúcia^[7]. Mnoho obyvateľov mesta bolo presvedčených, že miestokráľ Cisneros (bol menovaný práve zaniknutou chuntou) už nemá právo vládnuť. Zvolalo sa tak stretnutie v miestnom zastupiteľstve (Cabildo), na ktorom sa prediskutoval ďalší osud miestnej vlády. Miestne vojsko tieto snahy podporilo a donútilo Cisnerosa, aby prijal požiadavky obyvateľov Buenos Aires. Diskusie skončili výmenou miestokráľa Cisnerosa za novú vládnucu chuntu. Zastupiteľstvo (Cabildo) sa však pokúsilo udržať Cisnerosa pri moci tým, že ho vymenovalo za prezidenta chunty. Toto rozhodnutie však vyvolalo demonštrácie, ktoré viedli k nútenému odstúpeniu členov chunty, ktorá bola nahradená novou, nazvanou "Primera Junta", teda Prvé zhromaždenie.

Buenos Aires vyzvalo ostatné mestá v dovtedajšom miestokráľovstve, aby uznali novú chuntu a poslali do nej svojich zástupcov. Presný význam a právomoci týchto zástupcov (poslancov), ich vstup do chunty a vytvorenie kongresu, však zostal v danom čase nejasný, čo vyvolalo neskoršie politické spory. Voči chunte bol spočiatku vytvorený odpor v ostatných dôležitých mestách a oblastiach v okolí Buenos Aires (Córdoba, Montevideo, Paraguaj, Horné Peru). Santiago de Liniers sa vrátil z dôchodku a v meste Córdoba zorganizoval vojsko, ktoré malo obsadiť Buenos Aires. V oblasti Horného Peru organizoval podobné akcie Vicente Nieto a Montevideo získalo námornú prevahu v oblasti. Vicente Nieto požiadal miestokráľa Miestokráľovstva Peru, aby anektoval Horné Peru. Domnieval sa totiž, že revolúcia bude v Buenos Aires ľahko prekonaná ešte pred tým, než by začal konečný útok na mesto.

Regentská vláda v Španielsku vyhlásila Buenos Aires za "nečestné mesto", ustanovila Montevideo za nové hlavné mesto Miestokráľovstva Río de la Plata a Francisca Javiera de Elío za nového miestokráľa. Ale Májová revolúcia nebola od počiatku separatistická. Patrioti podporovali legitimitu zastupiteľstiev v amerických kolóniách, kým rojalisti podporovali regentskú vládu v Španielsku. No obe skupiny konali v mene španielskeho kráľa Ferdinanda VII. Všetci verili, že pri absencií oprávnenej kráľovskej moci sa moc vracia ľuďom, ktorí sú oprávnení menovať svojich vlastných vodcov. Spory sa viedli v otázke, koho je možné považovať za ľud a ktoré územie by malo mať suverenitu. Rojalisti sa domnievali, že tieto práva patria iba ľudu v európskom Španielsku, a tento ľud mal právo vládnuť nad celým impériom. Naopak lídri Májovej revolúcie boli presvedčení, že toto právo sa vzťahuje na všetky hlavné mestá Španielskeho kráľovstva. José Gervasio Artigas zas bol presvedčený, že toto právo je aplikovateľné na všetky regióny impéria, no tieto by mali zostať zjednotené v rámci určitej konfederácie^[8]. Tieto tri skupiny tak medzi sebou navzájom bojovali, no spory o organizácií Argentíny (centralistickej alebo konfederačnej) pokračovali následne v Argentínskej občianskej vojne ešte mnoho rokov po skončení vojny za nezávislosť.

Ozbrojený konflikt

Primera Junta poslala vojenské oddiely do rôznych častí miestokráľovstva, aby zabezpečila podporu nových vládnych orgánov a udržala autoritu hlavného mesta nad miestokráľovstvom. Víťazstvá a porážky v rámci vojenského konfliktu zmenšili oblasť vplyvu nových Spojených provincií La Platy. Vďaka paktu o neútočení uzavretého s Paraguajom na začiatku sa väčšina počiatočného konfliktu udiala na severe, predovšetkým v Horom Peru a na východe, na území nazývanom Banda Oriental (súčasný Uruguaj). Druhá polovica dekády bola poznačená obsadením Montevidea a remízou v Hornom Peru, konflikt sa presunul na západ do Čile.

Počiatočné ťaženia

Bitka pri Suipacha (1810).

Prvé dve vojenské výpravy zorganizované revolučnou chuntou v Buenos Aires smerovali proti mestu Córdoba, kde bývalý miestokráľ Santiago de Liniers organizoval kontrarevolúciu a voči vtedajšej vláde v Paraguaji, ktorá nechcela uznať výsledky udalostí Májovej revolúcie.

Ale armáda, ktorú zorganizoval de Liniers v Córdobe dezertovala ešte pred bitkou. Následne sa pokúsil bývalý miestokráľ utiecť do Horného Peru v očakávaní, že sa pripojí k rojalistickej armáde vyslanej z Miestokráľovstva Peru, aby potlačila revolúciu v Buenos Aires. Dňa 6. augusta 1810 zajal de Liniersa a ostatných vodcov kontrarevolúcie plukovník Francisco Ortiz de Ocampo, ktorý viedol armádu vyslanú z Buenos Aires. Týchto však nepopravil ako mu bolo nariadené, ale poslal ich späť do Buenos Aires ako väzňov. V dôsledku tohto rozhodnutia bol Ocampo degradovaný a za nového veliteľa armády bol menovaný Juan José Castelli. 26. augusta nechal Castelli popraviť väzňov z Córdoby a viedol armádu na sever smerom k Hornému Peru^[9].

• Prvé ťaženie do Horného Peru (1810 – 1811)

Po zabezpečení vernosti severozápadných provincií Májovej revolúcií prostredníctvom zvolenia ich zástupcov do chunty v Buenos Aires, poslal Castelli generála Antonia Gonzáleza de Balcarce do Horného Peru. Tento bol však porazený rojalistami v bitke pri Cotagaita (27. október 1810). Castelli následne poslal nové jednotky, ktoré dosiahli prvé víťazstvo patriotov v bitke pri Suipacha (7. november 1810), čo prinieslo Buenos Aires kontrolu nad Horným Peru. Počas tejto bitky boli zajatí a následne popravení velitelia rojalistov. Castelli potom navrhol chunte v Buenos Aires prekročiť rieku Desaguadero a začať tak útok na územia patriace pod Miestokráľovstvo Peru. Tento návrh bol ale zamietnutý. Na hraniciach sa stretli armády patriotov a rojalistov, kde začali vyjednávania. Rojalisti však postúpili a porazili Castelliho v bitke pri Huaqui (20. jún 1811), jednotky patriotov sa po bitke rozptýlili a opustili oblasť. Odpor partizánov verných patriotom však udržal armádu rojalistov v oblasti a zabránil im v postupe na juh.

• Paraguajské ťaženie (1810 – 1811)

Iné jednotky vyslané z Buenos Aires boli vedené Manuelom Belgranom^[10] a presúvali sa popri rieke Paraná v smere do Paraguaja. V bitke pri Campichuelo (19. december 1810) zvíťazili patrioti. Ale v bitkách pri Paraguarí (19. január 1811) a pri Tacuarí (9. marec 1811) boli jednotky patriotov zdecimované. Ťaženie tak z vojenského hľadiska skončilo, no o niekoľko mesiacov neskôr nasledoval Paraguaj argentínsky príklad, odtrhol sa od Španielska a vyhlásil nezávislosť.

• Prvé ťaženie v Banda Oriental (1811)

Aj v oblasti Banda Oriental (súčasný Uruguaj) verili miestni Criollos rovnakým myšlienkam, ako v Buenos Aires. V tejto súvislosti požiadal José Gervasio Artigas Buenos Aires o podporu svojho povstania. Povstanie začalo, keď sa stretla približne stovka mužov a odmietla vernosť miestokráľovi Eliovi. Prvá väčšia bitka sa udiala pri Las Piedras (18. máj 1811), kde povstalci porazili rojalistov. V máji 1811 začalo obliehanie Montevidea, ktoré trvalo do októbra toho istého roka. Počas tohto obdobia neúspešne obliehali mesto jednotky Spojených provincii La Platy. Ale potom, čo do oblasti vyslali podpornú armádu Portugalci, uzavrelo Buenos Aires s obrancami Montevidea mier a uznalo Elia za vládcu oblasti Banda Orienta. Artigas považoval tento mier za zradu, prerušil vzťahy s Buenos Aires a zrušil obliehanie Montevidea. Toto však bolo nakoniec Artigasom obsadené v roku 1814.

Obnovené ťaženia

Bitka pri Salta (1813).

Neuspokojivé výsledky ťažení v Paraguaji a Hornom Peru viedli v septembri 1811 k nahradeniu chunty triumvirátom. Nová vláda sa rozhodla podporiť nové ťaženie do Horného Peru s reorganizovanou severnou armádou, pričom dosadila Josého de San Martína do jej čela^[11]. San Martín bol veterán napoleonskych vojen, ktorý sa krátko pred tým vrátil zo Španielska. Od vlády dostal príkaz na vytvorenie novej jazdeckej jednotky známej ako "Regimiento de Granaderos a Caballo", teda regiment horských granátnikov^[12].

• Druhé ťaženie do Horného Peru (1812 – 1813)

Za nového generála severnej armády bol vymenovaný Manuel Belgrano. Čeliac veľkej invázií armády rojalistov, ktorú viedol generál Pío de Tristán^[13], rozhodol sa Belgrano pre taktiku spálenej zeme. Nariadil evakuáciu obyvateľov miest San Salvador de Jujuy a Salta a spálil všetko, čo zostalo za jeho ustupujúcou armádou.

Svojim rozhodnutím sa Belgrano obrátil voči nariadeniu triumvirátu, no bol odhodlaný bojovať s rojalistami pri meste San Miguel de Tucumán. Tu sa s nimi skutočne 24. a 25. septembra 1812 stretol a zaznamenal veľké víťazstvo. Následne pokračoval v úspechoch, keď v bitke pri Salta (20. februára 1813) porazil rozhodujúco armádu rojalistov, ktorej vojaci pri úteku dokonca odhadzovali svoje zbrane. Veliteľ armády rojalistov Pío de Tristán sa vzdal Belgranovi, ktorý jeho mužom udelil amnestiu a prepustil ich. V ďalších stretoch sa však už patriotom nedarilo tak ako pred tým. V bitkách pri Vilcapugio (1. október 1813) a pri Ayohuma (14. november 1813) vyhrala armáda rolajistov, následkom čoho sa musela severná armáda stiahnuť z oblasti.

• Druhé ťaženie do Banda Oriental (1812 – 1814)

Bitka pri San Lorenze (1813).

Na začiatku roka 1812 bol koniec mieru medzi Buenos Aires a Montevideom. Buenos Aires vyslalo preto armádu do Banda Oriental, na čele ktorej stál Manuel de Sarratea^[14]. Tento však bol čoskoro vymenený za Josého Rondeau, ktorý začal druhé obliehanie Montevidea^[15]. Veliteľ miestnych rojalistov Gaspar de Vigodet sa síce pokúsil prelomiť obliehanie mesta, no bol porazený v bitke pri Cerrito (31. december 1812). Následne sa španielske námorníctvo pokúsilo narušiť pozemnú blokádu námornými nájazdmi na neďaleké osídlenia, ktoré sa nachádzali na západnom brehu rieky Uruguaj. 31. januára 1813 sa španielske jednotky z Montevidea vylodili neďaleko mesta San Lorenzo v provincii Santa Fe, no boli absolútne porazené plukom granátnikov vedených San Martínom (3. februára 1813). Táto porážka zastavila ďalšie španielske snahy o nájazdy na západný breh rieky Paraná. Za to triumvirát povýšil San Martína na generála.

Práve regiment granátnikov bol hlavným nástrojom revolúcie, ktorá sa uskutočnila 8. októbra 1812. Táto ukončila vládu prvého triumvirátu a pomohla dostať sa k moci druhému triumvirátu. Tento bol považovaný za viac oddaný otázke nezávislosti. Druhý triumvirát zvolal národné zhromaždenie (nazývané tiež Asamblea del Año XIII, teda zhromaždenie roku 13), čo de facto znamenalo vyhlásenie nezávislosti. Zhromaždenie sa však rozhodlo vymeniť triumvirát za nový jedno-osobový úrad nazvaný "Director Supremo", teda hlavný riaditeľ. Za prvého riaditeľa bol zvolený Gervasio Antonio de Posadas^[16].

Jedným z prvých opatrení, ktoré Posadas urobil, bolo vytvorenie námornej flotily, ktorá bola financovaná miestnym politikom a bohatým obchodníkom Juanom Larreaom. Na jej čelo 14. mája 1814 dosadil podplukovníka Williama Browna^[17]. Napriek všetkým predpokladom, improvizovaná flotila patriotov v bitke pri Buceo (14. až 17. máj 1814) porazila španielsku flotilu. Táto výhra ochránila prístav Buenos Aires a umožnila pád Montevidea, ktoré už nedokázalo odolať obliehaniu. Mesto už nedostávalo zásoby z mora a tak bolo 23. júna 1814 vydané obrancami, ktorí sa vzdali.

Cesta k nezávislosti

Pád Montevidea znamenal elimináciu nebezpečenstva zo strany rojalistov z oblasti Banda Oriental a zároveň znamenal koniec španielskeho Miestokráľovstva Río de la Plata. Čoskoro potom bol William Brown povýšený na admirála. Carlos María de Alvear^[18], ktorý bol poverený vedením obliehania Montevidea bol iba pár dní pred tým, než sa mesto vzdalo, vymenovaný za Directora Supremo. Tento však bol aj vzhľadom na negatívny postoj armády veľmi skoro vymenený za Ignacia Álvareza Thomasa prostredníctvom palácového prevratu^[19]. Ignacio Álvarez Thomas následne menoval de Alveara za generála severnej armády, čím vystriedal Josého Rondeaua. Reálne však k tejto zmene neprišlo a Rondeau zostal na svojom mieste.

• Tretie ťaženie do Horného Peru (1815)

V roku 1815 severná armáda, neoficiálne stále pod velením Josého Rondeaua, začala novú ofenzívu do Horného Peru, ale bez formálneho pokynu a schválenia zo strany Directora Supremo. Keďže chýbalo schválenie od najvyšších miest, severná armáda čelila od začiatku anarchii. Navyše čoskoro potom stratila armáda aj pomoc zo strany provinčnej armády z mesta Salta. Po porážkach severnej armády boli severné teritóriá Horného Peru pre Spojené provincie La Platy stratené. Ale španielska armáda nedokázala postúpiť ďalej na juh, keďže bola úspešne zastavená pri meste Salta miestnymi povstalcami, ktorých viedol Martín Miguel de Güemes^[20].

Neúspešný výsledok tretieho ťaženia do Horného Peru rozšíril po Európe chýry, že Májová revolúcia skončila. Okrem toho sa kráľ Ferdinand VII. vrátil na španielsky kráľovský trón v roku 1815, takže bolo potrebné urýchlene rozhodnúť o politickom statuse Spojených provincií Río de la Plata. 9. júla 1816 sa stretlo v meste San Miguel de Tucumán zhromaždenie reprezentantov provincií (nazývané v súčasnosti Congreso de Tucumán), ktoré vyhlásilo nezávislosť Spojených provincií Južnej Ameriky (resp. Spojených provincií Río de la Plata) od španielskej koruny, zároveň boli vyhlásené ustanovenia pre vytvorenie ústavy.

Andská armáda (1814 – 1818)

Bitka pri Maipú (1818).

V roku 1814 prevzal generál San Martín velenie nad severnou armádou a začal s prípravami na nové ťaženie do Horného Peru. Ale z príprav rýchlo ustúpil, nakoľko predvídal porážku. Namiesto toho vybral novú stratégiu útoku voči Miestokráľovstvu Peru cez Guvernerát Čile. Inšpiroval sa zápiskami sira Thomasa Maitlanda, ktorého citoval, keď povedal, že jediná cesta, ako poraziť Španielov v mestách Quito a Lima, je napadnúť najprv Čile.

San Martín požiadal, aby sa mohol stať guvernérom provincie Cuyo, kde začal pripravovať čilské ťaženie. Zostal v meste Mendoza, kde začal San Martín reorganizovať pluk granátnikov. Z tohto vytvoril tzv. Ejército de los Andes, teda Andskú Armádu, ktorá bola tvorená tak patriotmi zo Spojených provincií, ako aj z exulantov z Čile^[21].

Na začiatku roka 1817 začal San Martín prekračovať Andy a vstúpil do Čile. Tu 17. februára 1817 vyhral hneď prvú bitku, keď porazil rojalistov pri osade Chacabuco neďaleko Santiaga. Následne obsadil Santiago, kde odmietol ponuku stať sa guvernérom Čile (konkrétne od Bernarda O'Higginsa^[22]), pretože sa nechcel odkloniť od svojho hlavného cieľa, obsadenia Limy. O'Higgins zriadil novú nezávislú vládu v Čile. V decembri 1817 sa uskutočnilo referendum, ktoré rozhodlo o nezávislosti Čile.

Ale rojalistický odpor stále existoval na juhu Čile, kde mal podporu domorodého kmeňa Mapuče. Dňa 4. apríla 1818 Andská armáda začala okupovať mesto Concepción, rojalisti tak ustúpili k mestu Talcahuano, ktoré sa nachádzalo neďaleko Concepciónu. Na začiatku roka 1818 však do oblasti dorazili posily z Miestokráľovstva Peru, ktoré viedol Mariano Osorio. Hneď začali postupovať smerom k Santiagu. San Martín sa tak vrátil k taktike spálenej zeme a nariadil evakuáciu Concepciónu, pretože bol presvedčený, že bolo nemožné ho ubrániť. Vo februári 1818 bolo prvé výročie vyhlásenia nezávislosti Čile od Španielska.

18. marca 1818 viedol Osorio prekvapivý útok na spojenú argentínsko-čilskú armádu, ktorá musela s veľkými stratami ustúpiť do Santiaga. Pri zmätkoch s tým spojených sa v armáde rozšíril nepravdivý chýr o smrti vodcu O'Higginsa, čo spôsobilo ešte väčšiu paniku v tábore patriotov. Keďže bol O'Higgins otrasený predchádzajúcou porážkou, prenechal velenie nad celou spojenou armádou San Martínovi. Dňa 5. apríla 1818 sa uskutočnila bitka pri Maipú, kde armáda vedená generálom San Martínom rozdrvila armádu rojalistov, keď z 5 000 mužov až 2 000 zabila a zvyšok zajala. Sila rojalistov tak bola úplne zničená a títo sa už nikdy viac nepokúsili o väčší útok proti Santiagu.

Čilské ťaženie je vo všeobecnosti považované za záver Argentínskej vojny za nezávislosť, keďže ďalšie vojenské aktivity patriotov do Peru boli vykonávané pod záštitou čilskej vlády a nie Spojených provincií. No obranné akcie sa naďalej uskutočňovali na severnej hranici Spojených provincií až do bitky pri Ayacucho (9. december 1824), po ktorej už neexistovala hrozba zo strany rojalistov v Hornom Peru.

Každoročné pripomínanie

Tzv. Día de la Revolución de Mayo, teda Deň Májovej revolúcie, je v Argentíne 25. mája oslavovaný každý rok. Je to štátny sviatok, ktorý pripomína prvú národnú vládu a vytvorenie prvej chunty, čo sú významné udalosti histórie Argentíny. Tieto a ďalšie udalosti týždňa, ktoré viedli k tomuto dňu, sa označujú ako "Semana de Mayo", teda týždeň Mája.

Referencie

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Argentínska vojna za nezávislosť

Zdrojeupraviť | upraviť zdroj

• J. Chalupa Ďejiny Argentiny, Uruguaye a Chile, Nakladatelství Lidové noviny, 2012, ISBN 9788074221934
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Argentine War of Independence na anglickej Wikipédii.