Architektonický sloh je súhrn určitých spoločných zameraní v architektúre. Ide o väzbu určitých spoločných znakov, typickým budovaním určitých stavebných druhov, budovaním určitých priestorov alebo charakteristickým zlučovaním hmôt, tvarovaním a väzbou tvarov, využitím stavebnej hmoty a konštrukcie, vytvorením jednotného vyhradeného prúdu, ktorý je charakteristický pre určité obdobie vývoja architektúry a ktorý nastáva v podmienečnosti radom rôznych okolností a v mnohonásobnej viazanosti miestnej a časovej, kde význačnú úlohu hrá vývojový stupeň výroby, vývoj spoločnosti, celý spôsob života a osobitým psychickým cítením, 3 rôznymi zvyklosťami, názorov a ideológií.

Architektonický sloh sa stal výrazom určitého miesta, určitej doby a tým aj určitej spoločnosti. Preto sa dá celé architektonické dedičstvo rozdeliť do skupín, z ktorých sa každá po architektonickej stránke prejavuje výraznými znakmi víz architektonických slohov.

Základné delenie

Sú odrazom vývoja spoločnosti a nimi je v určitom zmysle odrazená celá architektonická tvorba jednotlivých období. Zhruba možno architektonické slohy rozdeliť podľa tzv. kultúr,

• kultúry východné, ktoré sa vyvíjali a prejavovali predovšetkým na východ od stredozemného mora (Egypt, Mezopotámia, Chetiti, Peržania)
• kultúry stredozemného mora (Egejská kultúra, Byzancia, Rím)
• kultúry západnej Európy (Francúzsko - románsky a gotický sloh, Taliansko – renesancia)
• kultúry ďalekého východu (India, Čína, Japonsko) a pôvodné kultúry americké (Inkovia, Mayovia, Nahoa, Aztékovia).

Použitá literatúra

• Dudák V. a kolektív, Encyklopédie Svetové architektury: Od menhiru k dekonstruktivismus Díl.1, A-K, Baset, Praha 2000, ISBN 80-86223-90-6
• Syrový B., Studijní slovníček architektonický, Státní nakladatelství technické literatury, Praha 1954

Pozri aj

• Architektonické tvaroslovie