Arabské písmo
Klasifikácia
ISO 15924:	160 / Arab
Ukážka
V arabskom texte: الصفحة الرئيسية من ويكيبيديا ، الموسوعة الحرة V perzskom texte: صفحهٔ اصلی از ویکی‌پدیا، دانشنامهٔ آزاد

Arabské písmo je nepravé spoluhláskové písmo, ktoré sa používa na zápis arabčiny a ďalších semitských aj nesemitských jazykov. Považuje sa za druhé najrozšírenejšie písmo sveta hneď po latinke. Patrí medzi písma, ktoré majú pôvod v aramejskom písme.

Keďže Korán, posvätná kniha islamu, je písaný arabským písmom, šírenie viery prispelo aj k šíreniu arabského písma. Na zápis nesemitských jazykov, napríklad perzštiny, urdčiny, kónkánčiny, malajčiny alebo turkických jazykov (azerbajdžančina, kazaština, ujgurčina), sa písmená často prispôsobovali.

Arabské písmo sa píše sprava doľava a stránky v arabských knihách a novinách za sebou nasledujú v opačnom smere ako v knihách písaných latinským písmom.

Arabské písmo patrí medzi spoluhláskové písma, čo znamená, že jednotlivé písmená sú spoluhláskové, aj keď niektoré z nich môžu označovať napr. dlhé samohlásky. Arabská abeceda má 28 písmen. Spolu so základnými písmenami sa používa aj množstvo diakritických znamienok, vo väčšine textov sa však používa len časť z nich.

Arabské písmo je kurzívne – jeho tlačená podoba zobrazuje rukopisné tvary. Neexistujú rozdiely medzi veľkými a malými písmenami, aké existujú napr. v latinke. Typickou charakteristikou arabského písma je, že jednotlivé písmená majú rozličné tvary v závislosti od pozície v slove. Okrem samostatného tvaru rozoznávame počiatočný (iniciálny), stredový (mediálny) a koncový (finálny) tvar písmen.

Arabské písmo možno rozdeliť jednak geograficky (vlastné arabské písmo, perzské písmo, afganské písmo, malajské písmo atď.) a jednak historicko-typograficky nasledovne:

• mašk – historické písmo
• hidžází (vrátane máil) – historické písmo
• kúfí (kúfske písmo) – dnes zriedkavé; jeho variantom je maghríbí (maghríbske písmo) a karmatské písmo
• kurzívne typy (t. j. neschí nasch, naschí v širšom zmysle):
  • neschí (nasch(í)) v užšom zmysle – má arabský, afganský, perzský, osmanský, indický, malajský, turecký variant, je to dnes najbežnejšie písmo pri tlačení kníh arabským písmom
  • muhakkak (mohakkak; vrátane ? masáhif) – bolo používané po celom islamskom svete na veľké nápisy
  • rajhání (ríhání) – malá verzia písma muhakkak; bolo používané na prepisovanie Koránu
  • tulut (solos, sülüs) – používané na nadpisy sprevádzajúce neschí v užšom zmysle
  • tawkí (tokí, tevki) – používané na podpisy v starej Perzii, dnes zriedkavé
  • rik’a (ruk’a) – malá verzia písma tawkí; pôvodne používané na zápis turečtiny, neskôr po celom arabskom a osmanskom svete, dnes najrozšírenejšie arabské ručné písmo
  • ta’lík – má o. i. perzský, indický variant
  • nasta’lík (tâlik, fársí) – používané najmä v Perzii, Indii, Pakistane, Turecku, ale aj inde
  • šikasta nasta’lík (šekaste nasta’lík; vrátame tahrírí a tarassul) – používané najmä v Perzii, dnes sa stále používa na slávnostné účely
  • díwání (vrátane díwání džálí) – používané na zápis turečtiny, stále sa používa na slávnostné účely
  • síní – používané v Číne
  • bíhárí – používané v Indii
  • gulzar
  • jákút

Grafémy arabského písma sú nasledovné:

Transkripcia arabčiny používaná na slovenskej Wikipédii sa nachádza v tejto tabuľke.

1. ↑ Krupa, Viktor a Genzor, Jozef: Písma sveta, 1989
2. ↑ http://calligraphyqalam.com/styles/muhaqqaq-rayhani.html Archivované 2012-05-30 na Archive.today, http://international.loc.gov/intldl/apochtml/ascsbibSubjects1.html, http://www.obib.de/Schriften/AlteSchriften/alte_schriften.php, KRUPA, Viktor; GENZOR, Jozef. Písma sveta. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1989. 358 s. (Malá moderná encyklopédia.) ISBN 80-215-0011-5. S. 143-152.