Antonymum (αντί-anti: „proti“; ὄνομα - onoma: „meno“) alebo opozitum (lat.) je slovo s opačným (protikladným) lexikálnym významom.

Na rozdiel od synonymických radov, vyskytujú sa iba v dvojiciach. Napriek tomu, že označujú kontrastné pojmy a predstavy, obsahujú niečo, čo ich spája, čo je všeobecné v ich lexikálnych významoch. Vznikajú vtedy, keď sa dva protikladné pojmy spájajú a to spravidla v základných významoch. Patria vždy do toho istého slovného druhu. Antonymné dvojice tvoria vždy slová s protikladnými vlastnosťami napr. život - smrť. Využívajú sa hlavne v umeleckom (hyperbolizovanie) a publicistickom štýle (zvýraznenie kontrastu). Centrálnym typom sú polárne antonymá – kontrastné. Predstavujú krajné hraničné hodnoty. Reprezentujú predovšetkým kvantitatívne adjektíva, od ktorých sú možné adverbiálne zriedkavejšie aj slovesné odvodeniny. Napríklad mladý – starý. Príznačnou črtou predovšetkým adjektívnych antoným je stupňovanie: mladší – starší.

Druhy antoným

polárne (vlastné, graduálne, kontrastné, vektorové, z hľadiska logiky kontrárne)

Je pre nich typické, že vyjadrujú protiľahlé body na polárnej škále, nepokrývajú však celý rozsah nadradeného pojmu, pretože medzi nimi alebo mimo nich sú ešte ďalšie stupne.

• veľký × malý
• obrovský × maličký
• teplý × studený
• sever × juh
• starý × mladý
• hladko-drsno

tučný-chudý oblečený-vyzlečený veselý-smutný

komplementárne (z hľadiska logiky kontradiktórne)

Svojimi význammi rozdeľujú rozsah nadradeného pojmu na dve polovice. Ide najmä o dvojice slov, z ktorých druhé je z prvého odvodené predponou „ne-“.

• prítomný × neprítomný
• katolík × nekatolík

Úplne alebo čiastočne (napríklad len v niektorých kontextoch) komplementárne môžu byť i niektoré ďalšie antonymá, napríklad:

• život (v jednom z významov slova) × smrť
• muž × žena (v právnom a bežnom význame komplementárne, biologicky i polárne)
• vnútri × vonku (pokiaľ sa nepočíta s medzipolohou)

paralelné (prípadové, nekompaktibilitné)

Dvojice slov, ktoré sú v určitom kontexte vnímané ako protiklady, hoci všeobecne sú dvomi z viacerých pojmov tej istej kategórie.

• kresťan × moslim
• kresťan × neveriaci
• hovoriť × spievať
• hovoriť × mlčať
• Čech × Nemec
• jablko × hruška

reverzné

Popisujú opačný proces (prvé slovo označuje zmenu zo stavu A do stavu B, druhé slovo zmenu zo stavu B do stavu A).

• vojsť × vyjsť
• poskladať × rozobrať
• nakládka × vykládka
• zvolaný × rozpustený

vzťahové (konverzné)

Dvojice, v ktorých jedno slovo vyjadruje vzťah z hľadiska jedného subjektu a druhé slovo ten istý vzťah z hľadiska druhého subjektu.

• rodič × dieťa
• učiteľ × žiak
• predávať × kupovať
• politik × občan

autoantonymá (antagonymá)

Autoantonymum je slovo, ktoré má viac významov, z ktorých niektoré sú si navzájom niektorým z vyššie uvedených spôsobov protikladné – ide teda o homonymné autonymá. Vznikajú napríklad vývojovou zmenou významu slova na protikladný alebo zvukovou či písanou zhodou rozdielne vzniknutý slov. V slovenčine sa vyskytujú výnimočne (zrejme – pravdepodobne i zjavne, pedofil – priateľ detí i vrah a przniteľ detí, súdruh – priateľ i predstaviteľ nepriateľskej mocenskej štruktúry).

Typické sú autoantonyma pre archaické jazyky, napríklad čínštinu. Vo veľkej miere sú zachované napríklad v latinčine (imago – obraz i vzor, altus – vysoký i hlboký, clam – potichu × clamare – kričať), gréčtine (farmakon – liek i jed, hagios – svätý i ohavný), angličtine (apparent – zjavný i domnelý, virtual - naozajstný i zdanlivý). Niektoré slovné korene majú v príbuzných latinčine nepriateľ, úžas je v ruštine hrôza, strašlivý v staročeštine znamenalo bojácný).

Pozri aj

• Synonymum
• Homonymum
• Hyponymum
• Hyperonymum

Referencia

• Stanislav Komárek, Jazyk vědy a polární myšlení (prevzaté príklady antagoným z cudzích jazykov)