Antivirotikum je liečivo na terapiu vírusovej infekcie, jej prevenciu alebo útlm množenia vírusu. Antivirotiká neúčinkujú proti baktériám, mykotickým infekciám ani parazitárnym ochoreniam vyvolaných prvokmi, endoparazitmi ani ektoparazitmi. Vzhľadom na to, že vírusy sú vnútrobunkové parazity, ktoré zneužívajú bunkovú mašinériu na svoje množenie, je dizajn a vývoj antivirotík veľmi náročnou disciplínou medicinálnej chémie, čoho dôsledkom nízky počet liečiv v tejto skupine, ich vysoká cena, výraznejšie vedľajšie účinky a náročná terapia.^[1]

Prvé antivirotikum, amantadin, bolo povolené v USA v roku 1966.^[2] V súčasnosti (2025) existujú antivirotiká iba proti chrípke, opičím kiahňam, koronavírusu SARS-CoV-2, hepatitíde typu B, hepatitíde typu C, HIV, herpetickým vírusom (vírus herpes simplex 1 (HSV1), vírus herpes simplex 2 (HSV2), vírus varicella-zoster (VZV), vírus Epsteina Barrovej (EBV), cytomegalovírus (CMV)). Proti žiadnym iným vírusom antivirotiká neexistujú.^[1]

Veľký význam vo vývoji antivirotík zohralo Česko-Slovensko v 20. storočí, najmä prof. Antonín Holý, ktorý prispel svojimi antivirotikami, ktoré sa dodnes používajú, do každej skupiny:

• antivirotiká proti HIV (tenofovir proti rozvoju choroby AIDS, Kaposhiho sarkómu a cytomegalovírusovej retinitíde u ľudí infikovaných HIV)^[3][4]
• antivirotiká proti opičím kiahňam (cidofovir)^[5][4]

• antivirotiká proti herpetickým vírusom:
  1. cidofovir (proti cytomegalovírusom spôsobenej retinitíde)^[5][4]
  2. duvira (proti herpes simplex 1 vírusu spôsobujúceho opar)^[6][4]
• antivirotiká proti hepatitíde typu B (adefovir).^[7][4]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Antivirotikum