Animácia (z lat. oživenie) je zdanlivé oživovanie napríklad kreslených postavičiek alebo bábok.

Princíp animácie je zaznamenanie sekvencie snímok, ktoré sú samy o sebe statické a zobrazujú pohyb po malých krokoch. Pri rýchlom zobrazovaní týchto snímok za sebou vďaka zotrvačnosti ľudského oka splynú do pohyblivého obrazu. Snímky sa však musia prehrávať takou rýchlosťou, ktorú ľudské oko nepostrehne.

Princíp animácie

Takto vyzerá šesť snímok animácie

Keď zobrazíme týchto šesť snímok vhodnou rýchlosťou za sebou, vznikne dojem pohybu.

Takto vyzerá animácia zložená z vyššie uvedených snímok a prehraná rýchlosťou 2 snímky za sekundu:

Takto vyzerá tá istá animácia, prehraná rýchlosťou 10 snímok za sekundu:

Najčastejšie sa však obrázky premietajú v rýchlosti 25 FPS (Frames Per Second - snímok za sekundu)

História a priekopníci

Už v pravekých jaskynných maľbách môžeme vidieť počiatky animácie, kde sú zvieratá vyobrazené s nohami vo viacerých polohách súčasne. Na 5200 rokov starej hlinenej miske nájdenej v Iráne je päť obrázkov kozy namaľovaných po obvode. To bolo považované za príklad ranej animácie. Keďže však neexistovali žiadne zariadenia pre zobrazenie obrázkov v pohybe, takáto séria snímok nemôže byť označovaná ako animácia v pravom zmysle slova.

Pokusy o zobrazenie zdanlivého pohybu alebo ilúzie sa naplno rozvinuli v 19. storočí. Vznikali rozličné prístroje ako napríklad fenakistoskop – kotúč, ktorý mal po obvode namaľované jednotlivé fázy pohybu, napríklad tancujúci pár. Keď sme kotúčom otáčali, vznikla vydarená animácia. Ďalším jednoduchým prístrojom alebo skôr hračkou bol thaumatrop, ktorý pozostával z obojstranne pomaľovaného disku, zaveseného z oboch strán na šnúrke. Príkladom môže byť na jednej strane vták a na druhej klietka. Ak disk rozkrútime, zdanlivo to vyzerá, akoby bol vták v klietke.

Georges Méliès bol tvorcom filmov so špeciálnymi efektmi, bol vo všeobecnosti jedným z prvých ľudí, ktorí používali animáciu s jeho technikou. Tú vynašiel náhodou a pozostávala zo zastavenia kamery pri točení jedného objektu a opätovného spustenia kamery po zmene na scéne. Táto technika sa dnes často využíva, a je známa ako stop-motion. Týmto bol Georges Méliès jedným z veľkých prispievateľov do animovaného filmu v prvých obdobiach.

J. Stuart Blackton bol zrejme prvým americkým filmárom, ktorý používal stop-motion techniku a ručnú kresbu na vytváranie animácií. Bol priekopníkom tohto konceptu na prelome storočí a na svoju prvú prácu získal autorské práva v roku 1900. Azda najznámejším z jeho filmov sa stal film „Humorous phases of funny faces“ z roku 1906, ktorý bol neskôr považovaný za prvý animovaný film vôbec a jeho tvorca za prvého skutočného animátora.

Ďalší francúzsky umelec, Émile Cohl začal s kreslením komixových stripov a v roku 1908 vytvoril film „Fantasmagorie“. Film poväčšine pozostával z paličkovej postavy ktorá sa stretávala so všetkými možnými zmenami tvarov u okolitých vecí, napríklad fľaša vína, ktorá sa zmenila na kvet. Boli tam aj živé scény, kam do obrazu vstupovala animátorova ruka. Týmto sa „Fantasmagorie“ stal všeobecne prvým kresleným filmom, ktorý využíval tradičný spôsob kresby.

Obrovským prínosom do techniky ručne kreslených animácií bol nápad Johna Randolpha Braya a Earla Hurda, ktorý zahŕňal používanie priehľadných celofánových fólií. Tým sa značne zjednodušil proces výroby a táto technika sa používala väčšinovo až do príchodu počítačovej grafiky. Niektorí umelci však aj dnes uprednostňujú ručné prekresľovanie každého záberu samostatne, táto technika obsahuje obrovskú dávku originality.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Animácia (film)

Zdroje

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Animace na českej Wikipédii.

Tento článok týkajúci sa filmu je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.