Štát Buenos Aires Estado de Buenos Aires ←  1852 – 1861  → vlajka znak
Hymna: Himno Nacional Argentino
Geografia Územie Štátu Buenos Aires je vyznačené tmavozelenou farbou, bledozelenou farbou je vyznačené územie, na ktorom vláda Buenos Aires nemala reálnu kontrolu.
Hlavné mesto	Buenos Aires
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	248 498 (v roku 1855)
Jazyky	španielčina
Štátny útvar
Štátne zriadenie	republika
Mena	argentínske peso
Vznik	11. septembera 1852 (revolúcia 11. septembra) 12. apríla 1854 (prijatie ústavy)
Zánik	17. septembera 1861 (bitka pri meste Pavón) 12. decembra 1861 (založenie Argentínskej republiky)
Predchádzajúce štáty: Argentínska konfederácia Nástupnícke štáty: Argentína

Štát Buenos Aires (špa. Estado de Buenos Aires – Estado de Buenos Ayres), bola secesionistická republika, ktorá vznikla odčlenením z Argentínskej konfederácie pri tzv. revolúcii 11. septembra 1852. Štát Buenos Aires však nebol nikdy uznaný zo strany Argentínskej konfederácie alebo zahraničných vlád, ale napriek tomu zostal formálne nezávislý pod vlastnou vládou. Do Argentínskej konfederácie sa vrátil po vyhranej bitke pri meste Pavón v roku 1861.

História

Príčiny secesie

Argentínskej konfederácii dlho úspešne vládol Juan Manuel de Rosas^[1]. Tento počas tohto obdobia čelil viacerým hrozbám, tak vnútorným, ako aj vonkajším. Tieto všetky zvládol, čím upevnil svoju moc a v Buenos Aires sa stal veľmi populárnym, keďže mesto ťažilo z výhradných práv na zahraničný obchod krajiny. V danej dobe bol hlavným vnútorným problémom spor medzi federalistami (kam patril aj Rosas) a unitariánmi, ktorí sa nevedeli zhodnúť na spôsobe fungovania štátu. Federalistický guvernér provincie Entre Ríos Justo José de Urquiza^[2] podporoval Rosasa až kým to bolo možné. Musel však čeliť nespokojnosti obyvateľov vo vlastnej provincii, ktorým sa nepáčil spôsob fungovania krajiny, kde mal síce najväčší vplyv federalista Rosas, no jeho pôsobenie mohlo byť často označené skôr za centralistické. Farmári z Entre Ríos chceli využiť ekonomický rast svojej provincie, požadovali zavedenie miestnych daní (v rámci myšlienky federalizmu), čo by im umožnilo priame obchodovanie so zahraničím. Výhradné právo na zahraničný obchod však mal iba prístav v Buenos Aires. Urquiza tak v mene provincie Entre Ríos požiadal o federalizáciu národného príjmu, ktorý bol vytvorený exportom z prístavu Buenos Aires. Zároveň vyzval národné zhromaždenie, aby naplnilo záväzok z tzv. Federálného paktu a prijalo ústavu^[3]. Následne obnovil práva provincie Entre Ríos na obchod a začal sám jednať s inými štátmi namiesto toho, aby toto právo delegoval na guvernéra Buenos Aires. Rosas mu tak vyhlásil vojnu. Obe strany sa stretli v bitke pri Caseros (1852), kde však Urquiza zváťazil, čo znamenalo koniec Rosasa na čele Buenos Aires a jeho nútený odchod do exilu^[4].

Secesia Buenos Aires

Valentín Alsina bol jednou z ústredných postáv Štátu Buenos Aires.

Po porážke Rosasa sa provinčné vojenské oddiely usadili v Buenos Aires. Na ich čele stál Justo José de Urquiza. Vojenský triumf Urquiza znamenal začiatok skutočného fungovania krajiny prostredníctvom federálnej ústavy na podklade konfederácie. Urquiza vytvoril Zmluvu San Nicolás (31. máj 1852)^[5], túto podpísali všetky provincie s výnimkou Buenos Aires. Cieľom zmluvy bolo stanoviť základy pre organizáciu nového argentínskeho štátu. Zároveň táto zmluva slúžila ako precedens pre neskoršie prijatie argentínskej ústavy v roku 1853^[6]. S touto zmluvou nesúhlasil tiež plukovník Bartolomé Mitre, ktorý zhromaždil parlament proti Zmluve San Nicolás. Zmluva obsahovala pre Buenos Aires viaceré zmeny. Malo dôjsť k znárodneniu colných príjmov z prístavu Buenos Aires. Tým pádom by získali podiel na zahraničnom obchode aj zvyšné provincie konfederácie. Malo tiež dôjsť k federalizácii Buenos Aires. Tým by bolo mesto samotné oddelené od provincie, boli by stanovené jeho hranice. Tieto návrhy však neuvítali obyvatelia Buenos Aires, ktorí profitovali z colných príjmov zo zahraničného obchodu, čo im zaistilo dlhú prosperitu, oveľa vyššiu, než v iných provinciách. K negatívnemu postoju obyvateľov mesta prispeli aj návrhy niektorých provinčných politikov vylúčiť Buenos Aires z konfederácie.

Guvernér Buenos Aires López y Planes 26. júla rezignoval, to prinútilo Urquiza, aby zabral úrad guvernéra prostredníctvom federálneho zásahu. Jeho odchod do mesta Santa Fe na inauguračné zasadnutie kongresu vyvolal dňa 11. septembra 1852 štátny prevrat, proti dočasnej správe guvernéra José Miguela Galána (dosadeného Urquizom). Revolúciu viedli generál José María Pirán, politik Valentín Alsina^[7] a plukovník Bartolomé Mitre^[8]. Toto znamenalo najväčšiu hrozbu pre konfederáciu a Urquiza samotného. Alsina hneď po revolúcii nariadil generálovi Juanovi Madariagovi, aby napadol Santa Fe, čo však skončilo neúspechom. Napriek tomu došlo k vyhláseniu nezávislého Štátu Buenos Aires, ktorý sa viaže práve na deň revolúcie 11. septembra 1852^[9].

Vymenovaním starnúceho Manuela Guillerma Pinta za guvernéra zabezpečil Alsina oddanosť zosadeného guvernéra Galána, rovnako aj množstva hlavných federalistov z Buenos Aires. Pinto hneď vymenil členov národného zhromaždenia. Dňa 31. októbra bol za guvernéra zvolený samotný Alsina. Ešte v ten istý rok sa plukovník Hilario Lagos pokúsil o kontrarevolúciu, to povzbudilo Urquiza, aby sa pokúsil znova zjednotiť štát. 1. decembra tak začalo obliehanie Buenos Aires. Alsina následne rezignoval a na jeho miesto sa vrátil Manuel Guillermo Pinto, ktorý vtedy vykonával funkciu predsedu parlamentu. Obliehanie trvalo aj počas júna 1853. Urquiza tak rozhodol o blokáde Buenos Aires. Veliteľa flotily však podplatili a tak Urquiza 12. júla odvolal obliehanie.

Ústavná vláda a návrat do konfederácie

Bartolomé Mitre sa stal prvým prezidentom modernej Argentíny.

Pastor Obligado^[10] bol 28. júna 1853 zvolený za guvernéra, následne začal pripravovať prijatie ústavy Buenos Aires. Jeho snaha bola dokončená 12. apríla 1854, zároveň inicioval začiatok ambiciózneho projektu ohľadne pracovných programov, inštalácie prvých plynových lámp a fungujúceho vodovodného systému v meste. Taktiež sa zaslúžil o rozvoj školstva. Ústava bola vypracovaná právnikom Dalmaciom Vélez Sarsfieldom^[11] a potvrdila suverenitu Buenos Aires, vrátane možnosti nadväzovať vlastné diplomatické vzťahy. Guvernér Obligado zakázal otroctvo a reformoval možnosti predaja a prenájmu pôdy. Došlo k založeniu národnej mincovne, ktorá spadala pod Provinčnú banku Buenos Aires. V roku 1855 prebehlo sčítanie obyvateľstva, podľa ktorého žilo v Štáte Buenos Aires 248 498 obyvateľov, z toho 71 438 žilo priamo v hlavnom meste. 30. augusta 1857 bola zavedená v Buenos Aires železnica.

Deficit štátneho rozpočtu donútil konfederáciu zriadiť prístav v meste Puerto de Rosario. Následne prijala konfederácia zmluvy o voľnom obchode s prístavom Montevideo, aby uškodila Buenos Aires. Zhoršenie vzťahov s konfederáciou viedlo k opätovnému zvoleniu Alsinu za guvernéra na konci roka 1858. Hneď vo februári 1859 uzákonil Alsina odvetné zdanenie tovaru konfederácie. Konflikty vyvrcholili bitkou pri Cepeda (23. októbra 1859), kde Urquiza a jeho konfederačné vojsko porazili generála Mitreho, ktorý viedol jednotky Buenos Aires. Urquiza namiesto toho, aby obsadil mesto a nanútil mu vôľu konfederácie, začal vyjednávanie. Vďaka tomu dosiahol rezignáciu Alsinu. Vyjednávanie viedlo dňa 11. novembra 1859 k podpísaniu tzv. Paktu San José de Flores, ktorý znamenal množstvo ústavných zmien a úpravu zahraničného obchodu^[12].

Mitre nakoniec odmietol Pakt San José de Flores a viedol sily do obnovenej občianskej vojny. Nepriateľské akcie vyvrcholili v roku 1861 v bitke pri meste Pavón, kde Mitre vyhral nad národnými jednotkami, na čele ktorých stál Urquiza^[13]. Mitre dosadil za predzidenta konfederácie Santiaga Derquia^[14], následne rezignovali všetci federalistickí guvernéri. To znamenalo, že Argentínska konfederácia bola nahradená Argentínskou republikou dňa 12. decembra 1861. Mitre napriek víťazstvu potvrdil svoj záväzok k ústavným zmenám z roku 1860. Následne bol zvolený za prvého prezidenta Argentínskej republiky, pričom až do svojej inaugurácie zostal guvernérom Buenos Aires.

Geografia

Štát Buenos Aires v skutočnosti ovládal oveľa menšie územie, než je súčasná provincia Buenos Aires. Jeho územné nároky však zahŕňali oveľa väčšie územie, predovšetkým smerom na juh, kde žili domorodí obyvatelia. Teritoriálny nárok Štátu Buenos Aires siahal až po pohorie Andy na západe a na juhu si nárokoval prakticky celú Patagóniu a Falklandské ostrovy (v Argentíne nazývané Malvíny).

Referencie

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• História Buenos Aires

Zdrojeupraviť | upraviť zdroj

• J. Chalupa Ďejiny Argentiny, Uruguaye a Chile, Nakladatelství Lidové noviny, 2012, ISBN 9788074221934
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku State of Buenos Aires na anglickej Wikipédii.