Škola v Chartres alebo chartreská škola je najvýznamnejšia škola stredovekej filozofie v 12. stor. v Európe. Od roku 990 sa táto škola rozvíjala skôr smerom neteologických disciplín – zaoberala sa slobodnými umeniami prejavovala zvláštny záujem o prírodovednú problematiku. Na takéto zameranie školy vo veľkej miere vplývali úzke styky s Talianskom (Konštantín Africký) a Anglickom (Adelard z Bathu).

Charakteristika

Predstavitelia školy spájali filozofiu prírody s formálno-teoretickou filozofiou, a najmä s logikou. V dôsledku toho predpokladali, že nemožno odďeľovať veci od ich pojmov, ba čo viac – že ich treba do určitej miery stotožňovať, lebo predmet poznania je zásadne jeden, a to fakty skutočnosti, ku ktorým sa raz pristupuje zmyslovo, druhý raz rozumovo, ale jeden i druhý proces ovláda rozum. Vedenie je preto len jedno: objektovo-subjektové a tak isto niet zmyslového vedenia odtrhnutého oz rozumu, ako niet čírej dialekticko-rozumovej špekulácie. Svet a idey o svete, to je jedno a to isté more, len vlny, ktoré sa v ňom prevaľujú, súrozličné, ale samotná voda sa ani nemení, ani jej neubúda.

Idey sú večnými vecami a len vo veciach spočívajú odveké rozumové formy. Škole v Chartres ide o zladenie platónskej a aristotelovskej koncepcie filozofie, o prekonanie krajného platonizujúceho realizmu a súčasného konceptualistického nominalizmu v prospech racionalisticky interpretovaného naturalistického realizmu. Na tomto princípe sa v škole zakladajú a rozvíjajú tri prúdy: 1. prúd Bernarda zo Chartres, 2. prúd Teodora zo Chartres a 3. prúd Aalricha z Bene a Dávida z Dinantu.

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.