ŠK Slovan Bratislava
Celý názov	Športový klub Slovan Bratislava
Prezývka	Belasí, Jastrabi z Tehelného poľa
Založený	3. máj 1919
Štadión	Tehelné pole
Kapacita	22 500
Majiteľ	Ivan Kmotrík
Predseda	Ivan Kmotrík
Tréner	Vladimír Weiss st
Liga	Fortuna liga
2022/2023	1. miesto
Domáce farby Hosťovské farby Tretie farby
Pozri aj Športový portál

ŠK Slovan Bratislava (celým názvom Športový klub Slovan Bratislava futbal, a.s.) je najúspešnejší slovenský futbalový klub. V súčasnosti má na konte 29 majstrovských titulov (13 v ére samostatnosti). V historickej tabuľke mu patrí tretie miesto za Spartou Praha a Slaviou Praha, ale pred Duklou Praha.

Založený bol 3. mája 1919 ako I. ČSŠK Bratislava skupinou českých úradníkov. Prvým predsedom klubu sa stal bratislavský policajný kapitán Richard Brunner. Premiérový slovenský majstrovský titul klub získal v roku 1926. Rok 1927 bol pre belasých veľmi úspešný, keď získali titul v amatérskych majstrovstvách Česko-Slovenska a rovnako uspeli aj neskôr v roku 1930. I. ČSŠK Bratislava bol prvým slovenským klubom, ktorý pôsobil v profesionálnej československej súťaži. Počas viac ako storočnej histórie prešiel klub viacerými zmenami názvu. Od roku 1953 nesie meno Slovan. Do sezóny 1984/85 bol posledným tímom, ktorý nikdy nevypadol z najvyššej súťaže.

Na domácej a medzinárodnej scéne získal celkovo viac ako 56 trofejí, čo predstavuje viac, ako ktorýkoľvek iný slovenský klub. Na svojom konte má 29 ligových titulov, 17 národných pohárov, 5-krát vyhral Česko-slovenský pohár a vo svojej vitríne má aj 4 víťazstvá v slovenskom Superpohári. Najväčším úspechom klubu je triumf v Pohári víťazov pohárov z roku 1969. Slovan vo finále v Bazileji porazil slávny FC Barcelona. Dodnes je jediným klubom z bývalého Česko-Slovenska, ktorý dokázal získať jednu z európskych trofejí. Zároveň sa stal prvým klubom z východnej Európy s víťazstvom v súťaži organizovanej Európskou futbalovou úniou.

Slovan mal výrazný podiel na úspechoch česko-slovenskej reprezentácie na Majstrovstvách sveta a Majstrovstvách Európy. V kádri víťazného mužstva z Majstrovstiev Európy 1976 bolo sedem slovanistov, z toho šiesti nastúpili vo finálovom zápase proti Nemecku. Dres Slovana obliekali najväčšie osobnosti slovenského futbalu, ktoré boli pozvané do Výberov sveta a Európy pod hlavičkou FIFA a UEFA.

Hoci bol I. ČSŠK Bratislava založený ako futbalový klub, od začiatku zastrešoval aj iné športy – atletiku, plávanie, hádzanú, zápasenie, turistiku, šerm, o dva roky sa pridali cyklistika a hokej, a neskôr aj tenis, stolný tenis, volejbal, basketbal, box, krasokorčuľovanie, ragby, hokejbal, bejzbal, šach a futsal.

História klubu

Prvé roky (1919–1939)

Na prelome 19. a 20. storočia, v časoch Rakúsko-uhorskej monarchie, bolo na území dnešného Slovenska vytvorených viacero nemeckých a maďarských futbalových oddielov. S myšlienkou založiť prvý slovenský futbalový klub prišli českí úradníci, ktorí pomáhali budovať novú administratívu na území Slovenska. Prvá pracovná schôdzka sa uskutočnila 29. marca 1919 v Grajciarovom hostinci na Mariánskej ulici v Bratislave. Všetci prítomní súhlasili s vytvorením samostatného česko-slovenského klubu. O tri dni neskôr v kaviarni Panónia zvolili prípravný výbor a na jeho čelo futbalového rozhodcu Ing. Vávru. Na ďalších schôdzkach prerokovali stanovy a rozhodli o tom, že ustanovujúce valné zhromaždenie sa bude konať v menze Ministerstva pre správu Slovenska, neskoršej vládnej budove pri Starom moste3. mája 1919 bol založený Prvý Česko-slovenský športový klub Bratislava. Prvým predsedom sa stal policajný kapitán Richard Brunner, podpredsedami Ing. Vávra a Antonín Humhal.

Prvé domáce ihrisko I. ČSŠK Bratislava sa nachádzalo pri Kuchajde. Po odchode maďarských vojsk z Petržalky sa klub presťahoval na pravý breh Dunaja. 14. septembra absolvoval víťaznú domácu premiéru proti mužstvu PULE Bratislava. Zápas sa skončil výsledkom 6:0. Hráči I. ČSŠK postupne zlepšovali svoju výkonnosť a spoločne s PTE, najstarším klubom v meste, predstavovali najvyššiu futbalovú kvalitu v povojnovej Bratislave.

V roku 1922 prišiel prvý výraznejší úspech, keď sa hráči I. ČSŠK Bratislava stali premiérovými majstrami Slovenska v konkurencii majstrov jednotlivých žúp. Od roku 1925 sa v Česko-Slovensku pravidelne konali amatérske majstrovstvá. 20. novembra 1927 sa I. ČSŠK prebojoval až do finále, v ktorom porazil tím Budweiss z Českých Budějovíc. Oporami víťazného mužstva boli Štefan Priboj, Pavol Šoral, Štefan Čambal, Martin Uher a brankár Jozef Hollý. V roku 1930 zaznamenali hráči I. ČSŠK Bratislava druhý triumf v tejto súťaži. Rok predtým, v máji 1929 dosiahol bratislavský klub jedno zo svojich najväčších dovtedajších víťazstiev. Anglický profesionálny tím Newcastle United porazil vysoko 8:1. Celoštátna liga vznikla v roku 1934, ale I. ČSŠK Bratislava bol dlho jediným slovenským klubom, ktorý v nej pôsobil.

Slovenská liga a povojnové obdobie (1939–1948)

Koncom tridsiatych rokov sa stupňovala národnostná neznášanlivosť a antisemitizmus. Protižidovské nálady prenikli aj do bratislavského klubu. Obeťou sa stal tréner József Braun, ktorý musel nedobrovoľne odísť nielen zo svojej pozície, ale aj z mesta. Po rozpade Česko-Slovenska a vzniku samostatného Slovenského štátu prišlo k nútenej zmene názvu klubu na ŠK Bratislava - Športový klub Bratislava. Za predsedu bol zvolený MUDr. Štefan Čongrády a tajomníkom sa stal Alois Sedláček.

Slovenské futbalové kluby museli vystúpiť z Československého svazu fotbalového a prihlásiť sa do novovzniknutého Slovenského futbalového zväzu. Ten rozhodol, že v doterajších ligových súťažiach sa na Slovensku už nebude ďalej pokračovať, ale I. ČSŠK Bratislava ešte dokončil štátnu ligu.

Po anexii Petržalky hitlerovským Nemeckom prišiel ŠK Bratislava aj o ihrisko na pravom brehu Dunaja. Pomocnú ruku podala mestská rada poskytnutím ihriska nachádzajúceho sa v priestoroch dnešného Národného tenisového centra. V tomto období sa zároveň začalo s výstavbou nového futbalového ihriska s atletickou dráhou na Tehelnom poli. 27. augusta 1939 odohrala svoj prvý zápas reprezentácia Slovenska. Nad Nemeckom zvíťazila 2:0 gólmi Jána Arpáša a Jozefa Luknára, hráčov ŠK Bratislava.

Prvé stretnutie na novom štadióne na Tehelnom poli sa uskutočnilo 27. apríla 1940 a ŠK Bratislava v ňom remizoval s Herthou Berlín 2:2. V období Slovenského štátu sa hrala samostatná slovenská ligová súťaž. Bratislavčanom tak konkurovali tímy z Považskej Bystrice, Trnavy, Prešova, Žiliny či Trenčína a najmä armádny celok OAP Bratislava. V rokoch 1939 – 1945 získali belasí štyri ligové tituly. Mužstvo vedené trénerom Ferdinandom Daučíkom začalo praktizovať moderný WM-systém, vďaka ktorému dosahovalo vysoké, často dvojciferné víťazstvá. Ján Arpáš, neskôr hráč Juventusu Turín, sa stal tri razy najlepším strelcom súťaže. K pilierom tímu patrili aj Teodor Reimann, Tomáš Porubský, Ivan Chodák, Jozef Luknár a Leopold Šťastný. Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 rozhodla Slovenská národná rada o zániku všetkých ligových súťaží. Posledný ročník samostatnej súťaže ostal nedohraný.

Po skončení Druhej svetovej vojny čakala na belasých znovu pravidelná konfrontácia s najlepšími českými mužstvami, pričom vrcholom boli najmä zápasy s pražskou Spartou a Slaviou. Do celoštátnej ligy sa klub kvalifikoval automaticky. Prvý povojnový zápas proti zahraničnému celku odohral ŠK Bratislava v Budapešti proti Ferencvárosu. V Maďarsku prehral 0:1, na Tehelnom poli zvíťazil pred 20-tisíc divákmi 2:1. Pred rovnakou návštevou porazil výsledkom 3:1 aj anglický profesionálny klub Derby County.

V novembri 1947 privítal ŠK Bratislava na svojom ihrisku CDKA Moskva a drese domácich zažiaril maďarský repatriant Ladislav Kubala, neskoršia veľká hviezda FC Barcelona. V tomto období absolvoval ŠK Bratislava po prvýkrát zámorské turné. V Spojených štátoch a Mexiku odohral osem zápasov s bilanciou päť výhier, dve remízy a jedna prehra. V domácej súťaži sa mu ale nedarilo a v sezóne 1947/48 obsadil predposledné miesto.

Narušenie pražskej hegemónie a majstrovský hetrik (1948–1953)

Po odchode trénera Daučíka prevzal mužstvo Leopold Šťastný, ktorý doňho zaviedol prvky moderného futbalu. V roku 1949 s ním získal po prvý raz titul majstra Česko-Slovenska, ale už pod novým názvom Sokol NV Bratislava. Bolo to po prvý raz, čo súťaž vyhral iný ako pražský klub. Šťastný presadzoval útočný futbal a jeho tím nastrieľal v majstrovskej sezóne 93 gólov. Z hráčov na ňom mali najväčšiu zásluhu Gejza Šimanský, Vlastimil Preis, Arnošt Hložek, Emil Pažický, Viktor Tegelhoff, Jozef Baláži a Vladimír Venglár.

Sokol získal titul aj v dvoch nasledujúcich sezónach 1949/50 a 1950/51. Potvrdil tak svoje dominantné postavenie v česko-slovenskom futbale v tom období.

V predvojnovom období sa slovenskí hráči objavovali v reprezentačnom mužstve Česko-Slovenska iba sporadicky. Vďaka úspechom Sokola NV Bratislava ich počet narastal a z viacerých sa stali opory národného tímu.

Pod názvom Slovan (1953–1961)

V roku 1953 zastupovali Bratislavu v najvyššej celoštátnej súťaži po prvýkrát tri kluby: Červená hviezda, Slávia a ÚNV Slovan. Predchádzalo tomu rozbitie Sokola NV Bratislava. Aj pod novým názvom ostalo mužstvo v hre o najvyššie priečky. Trénerom bol v tom čase Anton Bulla. Po rokoch mala Bratislava svoje veľké derby. Súboje medzi Slovanom a Červenou hviezdou sa svojou atmosférou a kvalitou dali porovnávať so zápasmi pražských „S“.

V roku 1954 sa na trénerskú lavičku vrátil Leopold „Jim“ Šťastný. Do slovenského futbalu postupne aplikoval nové poznatky zo zahraničných zdrojov, tvorivo obohacoval zastaraný WM-systém. Výsledky jeho práce sa naplno prejavili v roku 1955, keď Slovan získal štvrtý ligový titul. V rovnakej sezóne hralo v najvyššej súťaži až šesť slovenských klubov. Okrem toho vyhrali belasí prestížny Spartakiádny pohár, prebojovali sa do semifinále Stredoeurópskeho pohára a obhájili prvenstvo v pohári SNP. V júli toho istého roku odohrali na Tehelnom poli zápas proti brazílskemu Botafogu v zostave s Garrinchom, Niltonom Santosom a Gersonom. V hľadisku ho sledovalo viac než 50-tisíc divákov.

V rokoch 1956 a 1960 mal Slovan blízko k ďalším ligovým titulom, no v oboch prípadoch obsadil druhé miesto.

Zlúčenie s Dimitrovom a najväčší úspech (1961–1969)

Politický a ekonomický vývoj v krajine mal vplyv aj na športové dianie. 5. augusta 1961 došlo k zlúčeniu TJ ÚNV Slovan a TJ Dimitrov. Do názvu najslávnejšieho slovenského klubu sa dostalo meno veľkého chemického podniku (Chemické závody Juraja Dimitrova) a vznikol Slovan CHZJD Bratislava. Prišlo aj k celkovej zmene v členských a funkcionárskych štruktúrach klubu. Pribudli nové športoviská, roku 1961 bol zrekonštruovaný zastaraný štadión na Tehelnom poli, pričom jeho kapacita sa zvýšila na 45-tisíc miest. Vybudované bolo aj umelé osvetlenie, svetelná tabuľa či ozvučenie celého areálu.

V roku 1962 získal Slovan premiérové víťazstvo v Česko-slovenskom pohári, ktoré dokázal zopakovať aj v nasledujúcom ročníku. Na Majstrovstvách sveta v Čile sa prebojovalo Česko-Slovensko až do finále, kde prehralo s Brazíliou. Boli pri tom aj brankár Slovana Viliam Schrojf a obranca Ján Popluhár.

Sezóna 1965/66 znamenala pre belasých ťažký boj o záchranu. Už o rok neskôr ale mužstvo pod vedením trénera Jána Hucka skončilo v lige na 2. mieste. Postupne sa tvorila partia výnimočných hráčov, ktorú prevzal v roku 1968 Michal Vičan. Priniesol so sebou progresívnu a zároveň rýchlu koncepciu hry. Po víťazstve v Česko-slovenskom pohári mal Slovan právo hrať v Pohári víťazov pohárov. V prvom kole si poradil s juhoslovanským NK Bor a v druhom vyradil FC Porto. Zimnú prípravu absolvovalo Vičanovo mužstvo v Argentíne, kde malo k dispozícii kvalitné hracie plochy. Táto výhoda sa prejavila vo štvrťfinále proti AC Turín, ktorý Slovan vyradil po výsledkoch 1:0 a 2:1. V semifinále čakal na bratislavský celok škótsky Dunfermline AFC. Zrodili sa výsledky 1:1 a 1:0, ktoré Slovanu stačili na postup. Vo finále 21. mája 1969 v Bazileji o 19. hodine na Štadióne sv. Jakuba nastúpil Slovan proti FC Barcelona. Po dramatickom priebehu zvíťazil 3:2 a stal sa prvým a dodnes jediným mužstvom z bývalého Česko-Slovenska, ktoré dokázalo vyhrať jednu z európskych pohárových súťaží. Stalo sa tak pri oslavách 50. výročia založenia klubu. Po návrate sprevádzal víťazov z letiska v Ivanke pri Dunaji do bratislavských ulíc stotisícový dav. K oporám mužstva patrili Alexander Vencel, Ján Zlocha, Ľudovít Zlocha, Ján Čapkovič, Jozef Čapkovič, Ivan Hrdlička, Vladimír Hrivnák, Karol Jokl, Ľudovít Cvetler, Ladislav Móder a kapitán Alexander Horváth.

Venglošova éra a pád do druhej ligy (1969–1990)

Na prelome 60. a 70. rokov kulminovala rivalita medzi Slovanom a Spartakom Trnava. Anton Malatinský vybudoval v Trnave tím, ktorý získal v rokoch 1968 – 1973 päť ligových titulov. Jeho hegemóniu dokázal narušiť jedine Slovan a to v roku 1970. V tých rokoch prežíval slovenský futbal svoje zlaté obdobie. Svedčí o tom aj fakt, že na Majstrovstvá sveta do Mexika cestovalo až 17 slovenských futbalistov.

Novým trénerom Slovana sa stal na jeseň 1973 jeho bývalý hráč a uznávaný odborník Jozef Vengloš. Začal zavádzať profesionalizmus a sofistikované poznatky do praxe. Zmenila sa starostlivosť o hráčov, ich denný režim ako aj systém hry. V sezónach 1973/74 a 1974/75 získal Slovan svoj šiesty a siedmy česko-slovenský titul. Definitívne tak zosadil z trónu „Veľkú“ Trnavu. Navyše, celý kalendárny rok 1975 mužstvo neprehralo jediný zápas. O tretí titul v rade za sebou prišli belasí aj kvôli povinnostiam viacerých hráčov v reprezentačnom mužstve. Tréner Václav Ježek, ktorému Vengloš robil asistenta, pripravoval mužstvo na Majstrovstvá Európy 1976. Na nich dosiahol česko-slovenský futbal svoj najvýraznejší úspech. Vo finálovom zápase v Belehrade porazil mužstvo Nemeckej spolkovej republiky a získal titul majstra Európy. Nastúpili v ňom šiesti hráči Slovana: Koloman Gögh, Ján Pivarník, Jozef Čapkovič, Ján Švehlík, Marián Masný a kapitán Anton Ondruš. V kádri bol aj brankár Alexander Vencel.

V nasledujúcich sezónach zaznamenal Slovan ústup z pozícií. V ročníku 1976/77 obsadil až 8. miesto, skončil pred ním aj mestský rival Inter. Na poste trénera skončil Vengloš a na jeho miesto sa vrátil Michal Vičan. Pri zisku bronzových medailí na Majstrovstvách Európy 1980 boli v kádri už len traja hráči bratislavského klubu: Gögh, Masný a Ondruš. O dva roky neskôr triumfoval Slovan v Československom pohári. Na niekoľko rokov to bol jeho posledný úspech.

V poslednom zápase kvalifikácie Majstrovstiev Európy 1984 proti Rumunsku na Tehelnom poli nastúpil už len jediný slovanista – Milan Luhový, ktorý zachraňoval remízu. Slovan sa prepadal stále nižšie a v roku 1983 bojoval o záchranu v najvyššej súťaži s Brnom. Nepomohlo ani trojročné pôsobenie Antona Malatinského, strojcu trnavských úspechov. V sezóne 1984/85 Slovan pod vedením Jozefa Oberta po 50-tich rokoch vypadol z najvyššej súťaže. Do tej doby bol posledným tímom, ktorý z nej nikdy nezostúpil. Po troch sezónach v strávených v Slovenskej národnej lige sa belasí vrátili do celoštátnej súťaže. Postup si vybojovali v ročníku 1987/88 pod vedením trénera Jána Zachara, po ktorom prebral taktovku na dve sezóny Jozef Jankech.

Úspechy pod Galisovým vedením (1990–1996)

Od roku 1990 nesie klub názov ŠK Slovan Bratislava. Novým trénerom sa stal pred sezónou 1990/91 Dušan Galis, ktorý predtým viedol B-mužstvo. Na nátlak hráčov aj trénera odstúpilo v decembri toho istého roku vedenie klubu. Pod vplyvom politicko-ekonomických zmien, ktoré ešte výraznejšie nútili vedenie klubu k profesionalizmu aj mimo ihriska, dostali dôveru viesť Slovan Jaroslav Čaniga, Juraj Münczner a renomovaný kardiochirurg Viliam Fischer. Hneď v prvej sezóne pod taktovkou Dušana Galisa skončil Slovan v ligovej tabuľke na druhom mieste, o jediný bod za majstrovskou Spartou. Na Tehelné pole sa opäť začali vracať diváci. Alexander Vencel ml., Dušan Tittel, Ondrej Krištofík, Ladislav Pecko a Jaroslav Timko si vybojovali miesto v reprezentačnom tíme.

V septembri 1991 odohral Slovan v Pohári UEFA dvojzápas proti Realu Madrid. Po výsledkoch 1:2 a 1:1 síce vypadol, ale zanechal výborný dojem. V ligovom ročníku neprehrali belasí 28 zápasov a na konci sezóny sa radovali z ôsmeho a posledného federálneho titulu. Slovan naňho čakal sedemnásť rokov. Najväčšiu zásluhu na ňom mali Alexander Vencel ml., Dušan Tittel, Ondrej Krištofík, Vladimír Kinder, Miloš Glonek, Ladislav Pecko, Tomáš Stúpala, Jaroslav Timko a najlepší strelec súťaže Peter Dubovský. V tomto období prechádzal česko-slovenský futbal profesionalizáciou. Profesionálne zmluvy podpísalo 21 hráčov z kádra Slovana.

V poslednom ročníku spoločnej ligy získala titul Sparta pred Sláviou, Slovan skončil tretí. Belasým nepomohlo ani Dubovského 24 gólov, vďaka ktorým získal znovu korunu kráľa strelcov. Mladý útočník následne prestúpil do slávneho Realu Madrid. Prvý ročník samostatnej slovenskej súťaže odohralo 12 mužstiev. Slovan posilnil pred sezónou Argentínčan Fabio Nigro, považovaný za najlepšieho legionára v histórii slovenskej ligy. Belasí dominovali na všetkých frontoch. Okrem titulu v najvyššej získali aj Slovenský a Matičný pohár. Do popredia sa dostali hráči ako Róbert Tomaschek, Marián Zeman, Štefan Maixner či Pavel Gostič.

Ani v ďalšom období Slovan nenašiel zdatného konkurenta. Ligový titul získal aj v sezónach 1994/95 a 1995/96. Na jeseň 1995 nahradil Dušana Galisa na poste trénera Anton Dragúň, ktorého neskôr vymenil Karol Jokl. Od októbra ale znovu sedel na lavičke Galis. V prvých dvoch ročníkoch prehral Slovan po dva zápasy, v treťom iba jeden. Hoci mal tréner Galis k dispozícii kvalitné mužstvo, v Európe sa mu nepodarilo presadiť. Doplatil na náročné žreby, ktoré mu prisúdili AC Miláno, 1. FC Kaiserslautern či Borussiu Dortmund.

V lete roku 1996 sa dostal klub do finančných problémov a hráčom neboli vyplatené mzdy. Výsledkom bol odchod viacerých hráčov do konkurenčných klubov a odvolanie predsedu klubu Jaroslava Čanigu. Novým dočasným šéfom sa stal Anton Ondruš. Začalo sa obdobie trénerských rošád, pri tíme definitívne skončil Dušan Galis.

Návrat na trón a ďalšie vypadnutie (1996–2004)

Ekonomická situácia sa vylepšila až po príchode nového vedenia na čele s Jánom Duckým a hlavného sponzora SPP a.s.. Po dvoch sezónach, v ktorých získal titul 1. FC Košice, sa Slovan vrátil na ligový trón v ročníku 1998/99. Mužstvo vedené trénerom Stanislavom Grigom malo v kádri reprezentantov Miroslava Königa, Stanislava Vargu, Milana Timka, Róberta Tomascheka, Jozefa Majoroša, Tibora Jančulu či Zsolta Hornyáka.

Oslavy majstrovského titulu a 80. výročia založenia klubu prekazili nečakané udalosti. Predseda klubu, člen politickej strany HZDS Ján Ducký bol mafiánskym spôsobom zastrelený pred vlastným domom, čím klub prišiel o podporu Slovenského plynárenského priemyslu. Na päť rokov sa Slovan ocitol bez hlavného mecenáša. Klubu sa nedarilo ani na športovom poli. V predkole Ligy majstrov nečakane vypadol s cyperským Anorthosis Famagusta FC. Tréner Griga bol odvolaný, odišlo viacero opôr a finančná kríza sa čoraz viac prehlbovala. Predseda správnej rady Ľudovít Zlocha abdikoval na svoj post a nahradil ho Roman Dubeň.

Sezónu 2000/01 začal Slovan výborne, pod trénerom Stanislavom Jarábkom, neprehral prvých pätnásť zápasov v lige a keďže predchádzajúci ročník ukončili so 17 neprehratými zápasmi vytvorili nový slovenský rekord - 32 neprehraných zápasov v rade za sebou. Ani to však na titul nestačilo, titul získal Inter. V ďalších sezónach sa Slovan boril s existenčnými problémami. Na lavičke sa menili tréneri každú chvíľu. Pozitívnu zmenu priniesol Dušan Radolský, ale titul nezískal ani vďaka 19 presným zásahom Róberta Vitteka a jedenásť bodovému náskoku po jesennej časti. Neúnosná situácia vyvrcholila v sezóne 2003/04, v ktorej skončili belasí na poslednom 10. mieste a zo súťaže vypadli. Narastajúce dlhy nevyriešil ani Vittekov predaj do 1. FC Norimberg.

Rekordný titul a postup do Európskej ligy (2004–2018)

Vypadnutie z ligy v roku 2004 bol považovaný za krach. Slovan už raz z ligy vypadol (1985 – 1988), ale vtedy sa hrala federálna súťaž a konkurencia bola minimálne o sto percent silnejšia.^[1] „Situácia je katastrofálna", povedal vtedajší tréner Štefan Zaťko.^[2] Odstavenie energií na Tehelnom poli vyhnalo A-mužstvo i ďalšie tímy na ihrisko Rapidu.^[2] Po kúpe Slovanu Ľudovít Černák v roku 2005 následne uhradil dlhy a záväzky voči hráčom a trénerom, energie.^[2]

V sezóne 2005/06 sa Slovan po dvoch rokoch vrátil do najvyššej súťaže. V úvodnej sezóne pod vedením skúseného trénera Jozefa Jankecha skončil na 3. mieste.

V ročníku 2008/09 oslavoval klub 90. výročie svojho založenia. V tejto sezóne sa po desiatich rokoch vrátil na slovenský futbalový trón. Pod vedením trénera Ladislava Pecka získal piaty titul v samostatnej slovenskej súťaži. Divácke návštevy začali narastať. Nový majiteľom klubu sa stal podnikateľ Ivan Kmotrík, bývalý vlastník Artmedie Petržalka. Do Slovana priviedol Juraja Halenára a Branislava Obžeru, hráčov jeho bývalého klubu. Kráľom strelcov sa stal Pavol Masaryk. Mužstvo okolo kapitána Samuela Slováka triumfovalo aj v zápase o Superpohár. Pri oslavách výročia prišiel na Tehelné pole SSC Neapol. V úlohe kapitána talianskeho tímu sa predstavil bývalý hráč Slovana Marek Hamšík. V 2. predkole Ligy majstrov postúpili belasí cez HŠK Zrinjski Mostar, ale následne vypadli v dvojzápase s Olympiakosom Pireus. Po jesennej časti sezóny 2009/10 Slovan po 69 rokoch opustil štadión na Tehelnom poli, na ktorom sa začali búracie práce a výstavba nového štadióna. Jeho dočasným domovom sa stali Pasienky, dlhoročné sídlo mestského rivala, Interu.

Veľmi úspešná bola sezóna 2010/11. Zverenci českého trénera Karla Jarolíma predvádzali vyrovnané výkony a po tretí raz v klubovej histórii získali double - ligu aj Slovenský pohár. V historickej tabuľke slovenskej najvyššej súťaži sa vďaka šiestemu titulu dostali pred MŠK Žilina. S 20 gólmi sa najlepším strelcom sezóny stal Filip Šebo. V 3. predkole Ligy majstrov Slovan nestačil na APOEL Nikózia. Následne sa predstavil v baráži o Európsku lige, kde nečakane vyradil AS Rím. Vďaka tomu sa premiérovo prebojoval do skupinovej fázy tejto súťaže, kde ho čakali atraktívni súperi Athletic Bilbao a Paríž Saint-Germain. Podobný úspech sa Slovanu podaril v sezóne 2012/13, keď získal ďalšie double. Už po treťom kole odišiel z postu trénera bývalý kormidelník slovenskej reprezentácie Vladimír Weiss. Na jeho miesto prišiel ešte donedávna aktívny hráč, Samuel Slovák. Účinkovanie v pohárovej Európe sa pre Slovan skončilo už pri prvej prekážke v podobe bulharského Ludogoretsu Razgrad.

Ôsmy titul získal Slovan v sezóne 2013/14. Po nevydarenom rozbehu sa k mužstvu po sedemnástich rokoch vrátila trénerská dvojica Dušan Galis - Jozef Valovič. Ďalším navrátilcom bol kanonier a odchovanec klubu Róbert Vittek, historicky najlepší strelec slovenskej reprezentácie. Jediným sklamaním sezóny bola prehra vo finále Slovenského pohára proti Košiciam. V Lige majstrov najprv Slovan vyradil The New Saints FC a FC Sheriff Tiraspoľ. Jeho účinkovanie v najprestížnejšej klubovej súťaži ukončil bieloruský BATE Borisov. Napriek tomu sa predstavil v skupinovej fáze Európskej ligy. V zápasoch s Neapolom, Spartou Praha a Young Boys Bern neuhral ani bod a bol najslabším účastníkom súťaže.

Medzi sezónami 2015/16, 2016/17, 2017/18 sa Slovan v lige trikrát po sebe umiestnil na 2. mieste. V sezónach 2016/17 a 2017/18 vyhral Slovenský pohár. V priebehu sezón sa v Slovane prestriedali traja tréneri. Cyperčanovi Nikodimovi Papavasiliovi sa stalo osudným vypadnutie Slovana v 2. predkole Európskej ligy s lotyšskou Jelgavou (0:0, 0:3) podčiarknuté ligovou prehrou proti Podbrezovej.^[3] Srb Ivan Vukomanović tiež skončil po neuspokojivých výsledkoch v sezóne 2017/18 a osudnou mu bola remíza na domácom štadióne Pasienky s poslednou Senicou 2:2. So Slovanom sa mu podarilo vyhrať Slovenský pohár v sezóne 2016/17. Mužstvo následne prebral Martin Ševela.

Návrat na Tehelné pole (2019–)

Sezóna 2018/2019

Jesenná časť sezóny bola poslednou, ktorú Slovan strávil na Pasienkoch. V Európskej lige Slovan vyradil moldavský Milsami Orhei a maltský Balzan, no nad jeho sily bol v 3. predkole rakúsky Rapid Viedeň (2:1, 0:4). Obhajoba Slovenského pohára stroskotala už v 2. kole. Slovan síce zvíťazil v Horných Orešanoch 2:0, avšak z administratívnych dôvodov bol zápas skontumovaný v prospech súpera. Dôvodom bol neoprávnený štart Marina Ljubičiča, ktorý iba pár dní pred zápasom prišiel do Slovana z konkurenčnej Dunajskej Stredy, pričom za svojho bývalého zamestnávateľa nastúpil predtým v rovnakej fáze súťaže. S nepopulárnymi Pasienkami sa Slovan rozlúčil 8. decembra 2018 presvedčivým víťazstvom nad Žilinou 5:2. Prvý neoficiálny zápas na Tehelnom poli, na ktorý mali prístup iba držitelia permanentiek, odohrali belasí 16. januára 2019. V prípravnom zápase podľahli Sigme Olomouc 2:3. Oficiálny otvárací zápas sa konal 3. marca 2019 a Slovan v ňom pred vypredaným hľadiskom 22 500 divákov (čím zároveň vytvoril nový divácky rekord súťaže) zdolal najväčšieho rivala z Trnavy 2:0 po dvoch zásahoch Andraža Šporara. Celá ligová sezóna bola zo strany Slovana mimoriadne presvedčivou. Titul si belasí zabezpečili už šesť kôl pred koncom, keď 14. apríla 2019 vyhrali v Žilina 3:0. 3. mája 2019 Slovan oslávil 100 rokov od založenia klubu a v zápase dedikovanom tomuto jubileu zdolal 11. mája doma Žilinu hladko 6:2. Oficiálne majstrovské oslavy vypukli po záverečnom kole, v ktorom belasí 24. mája zdolali nováčika zo Serede 3:1. Slovan tak získal ligový titul po štyroch sezónach bez tejto trofeje. V lige našiel Slovan premožiteľa len dvakrát (DAC, Ružomberok), keď už bolo rozhodnuté o tom, že ligu vyhrá práve Slovan. Fortuna ligu Slovan vyhral s náskokom 17 bodov práve pred DAC a Ružomberkom. Najlepším strelcom Slovana a celej ligy sa stal Andraž Šporar, ktorý vyrovnal historický rekord Róberta Semeníka (29 gólov v 32 zápasoch).

Sezóna 2019/2020

V nasledujúcej sezóne sa Slovan stal opäť šampiónom Fortuna ligy, zvíťazil aj v Slovenskom pohári a zahral si aj skupinovú fázu Európskej ligy. Mužstvo prebral na začiatku sezóny po odvolaní Martina Ševelu (vypadnutie v 1.predkole LM) vtedajší tréner juniorky Ján Kozák ml.

Sezóna 2020/2021

Ten bol na začiatku sezóny 2020/21 odvolaný pre neuspokojivý herný prejav mužstva po pohárovom zápase v Beluši. Mužstvo prebral slovinský tréner Darko Milanič, ktorý bol odvolaný po 8.kole nadstavby pre neuspokojivý herný prejav mužstva a zlé výsledky. Milaničovi sa stala osudnou prehra na domácom štadióne Tehelné pole, kde Slovan prehral s Dunajskou Stredou 0:1. Týždeň predtým Slovan prehral aj najväčšie slovenské derby proti Trnave. Novým hlavným trénerom Slovana sa stal opäť Vladimír Weiss st., pod ktorého vedením belasí doposiaľ získali dve majstrovské trofeje vo Fortuna lige, jedno víťazstvo v Slovenskom pohári a taktiež sa sa stali dve sezóny po sebe účastníkmi Európskej konferenčnej ligy. V sezóne 2022/23 dokonca postúpili do osemfinále tejto európskej pohárovej súťaže.

Vedenie a majitelia klubu

Do roku 1989 fungoval Športový klub Slovan v organizácii športových zväzov. Jeho financovanie podporoval určitou mierou štát. Po zmene režimu bol 1. októbra 1990 zaregistrovný Športový klub Slovan Bratislava - futbal ako združenie.

22. januára 2002 predseda správnej rady občianskeho združenia Miroslav Králik oznámil rozhodnutie správnej rady o transformácii na akciovú spoločnosť ŠK Slovan Bratislava -- futbal, a. s. Návrh trensformácie združenia na akciovú spoločnosť 164 prítomných delegátov jednohlasne prijalo a zároveň zvolili novú päťčlennú správnu rad: Roman Dubeň, Viliam Fischer, Miroslav Králik, Anton Ondruš, Jozef Vengloš.^[4]

24. januára 2005 predseda predstavenstva vtedajšej akciovej spoločnosti Slovana Eugen Cirák oznámil predaj klubu do súkromného vlastníctva. Bratislavský mestský poslanec Jozef Augustín, ktorý sa výrazne aktivizoval vo veci predaja Slovana (v opozícii proti vtedajšiemu vedeniu). K podpisu zmluvy malo prísť už vo februári 2004, avšak nádejný nemecký kupec Daniel Jammer nakoniec "odskočil".^[5] Slovan nakoniec získala Slavia Capital, ktorej najvýznamnejším predstaviteľom je bývalý dvojnásobný minister hospodárstva Ľudovít Černák.^[2] Černák už v deň kúpy 24. januára 2005 začal riešiť aj dlhy občianskeho združenia Slovana, ktoré boli vyššie ako v akciovke, avšak prejavil najmä prioritný záujem o budúcnosti štadióna na Tehelnom poli. Povedal: „Myslím si, že by sa ňom malo podieľať 4–5 spoločností. Aj v zahraničí je bežnou praxou, že štadión vlastní developerská spoločnosť spolu s mestom.“ Nevylučuje, že jedným z vlastníkov by mohol byť aj futbalový zväz, ktorý včera navštívil. „Pre mňa je dôležité, aby bolo zmluvne podchytené, že Slovan bude mať svoj domov. A nevidím problém v tom, prečo by nemohol štadión slúžiť aj ako národný.“^[2] Ako sa ukázalo neskôr, dlhy Slovana boli v roku 2005 štvrť miliardy korún.^[6]

V lete 2008 Ľ. Černák predal deväťdesiat percent akcii futbalového Slovana Skupine J&T. J&T neskôr prepustili 51% akcií spoločnosti Grafobal, ktorú vlastní Ivan Kmotrík, bývalý vlastník Artmedie Petržalka.^[7][8][9]

Pozemok aj štadión v štvrti Tehelné pole predal najskôr Černák spoločnosti Tesako za jednu korunu. Zdôvodňoval to tým, že Tesako pomôže s výstavbou nového štadióna. Firma, ktorej vlastníkom bola cyperská spoločnosť, však pozemok vymenila s mestom, vďaka čomu sa dostala k pôde na vedľajších Pasienkoch, kde trénoval klub Interu.^[10][6] Nakoniec teda Kmotrík ovládol väčšinu majetku troch bratislavských klubov a zrealizoval v súčinnosti s J&T na Tehelnom poli výstavbu národného futbalového štadióna, o ktorej sníval už Černák.^[6] Médiá v čase, keď k zámenám došlo, špekulovali, kto stojí za akciovkou Tesako a zistili, že sídlila na rovnakej adrese ako finančná skupina J&T a v predstavenstve Tesaka je aj Pavel Komorník z Grafobalu.^[10]

Po slabých výkonoch v septembri 2022 ale najmä po prehre 0:2 na pôde arménskeho Pjunika Jerevan skončil v pozícii viceprezidenta a generálneho riaditeľa belasých Ivan Kmotrík mladší.^[11]

"Rozhodol som sa zrušiť všetky doterajšie funkcie vo vedení klubu. Aby v klube nenastalo bezvládie a zachoval sa chod klubu, vymenovali sme nateraz za športového riaditeľa Róberta Tomascheka a riaditeľa pre medzinárodné vzťahy Roba Vitteka. V nasledujúcich dňoch oznámime mená ďalších ľudí, ktorí pribudnú do vedenia klubu," citoval portál majiteľa klubu, Ivana Kmotríka staršieho.^[12]

Už od minulého roka sa špekuluje o tom, že Kmotrík st. chce futbalový Slovan predať.^[9] Za rok 2021 mal Slovan tržby viac ako pätnásť miliónov eur, ale tiež vykázal stratu 1,2 milióna eur. Rok predtým bola strata klubu až 3,2 milióna eur. Slovan vykazuje záporné čísla trvale od roku 2017.^[8]

„Na predaj je vždy a všetko, závisí iba od podmienok, ktoré dá potencionálny záujemca na stôl,“ povedal Kmotrík starší ešte v júni 2022. K Slovanu patrí aj štadión, ktorý tvorí najväčšiu klubovú hodnotu. Kmotríka vyšla stavba na viac ako sto miliónov eur, vláda prispela 27 miliónmi.^[9]

V marci 2023 sa opätovne vrátil Ivan Kmotrík mladší na pozíciu generálneho riaditeľa klubu s cieľom dať tímu nový impulz a od leta začať s prestavbou kádra. Róbert Tomaschek sa presunul na pozíciu vedúceho mužstva, Róbert Vittek bude v klube pracovať na skautingovom oddelení.

Názvy klubu

• 1919 – I. ČSŠK Bratislava
• 1939 – ŠK Bratislava
• 1948 – Sokol NV Bratislava
• 1953 – ÚNV Slovan Bratislava
• 1961 – TJ Slovan CHZJD Bratislava
• 1990 – ŠK Slovan Bratislava

Rivalita

Najväčším rivalom Slovana je Spartak Trnava. Tradičné derby je najzásadnejším a zároveň najsledovanejším zápasom v slovenskom futbale. Predstavuje nielen rivalitu dvoch futbalových klubov, ale aj susedných miest zo západného Slovenska – Bratislavy a Trnavy. Jeho história siaha až do roku 1926, kedy sa v Trnave konal prvý vzájomný zápas s víťazstvom domácich v pomere 3–1. Prvý veľký spor sa odohral v roku 1932, keď najlepší trnavský útočník František Masarovič napriek nesúhlasu klubu prestúpil do 1. ČSŠK Bratislava. Zakročiť napokon musel až riadiaci orgán Západoslovenskej futbalovej župy. Od tohto momentu platilo, že každý prestup hráča Trnavy do Slovana (v ďalších rokoch Anton Malatinský, Michal Benedikovič či Jozef Adamec), alebo opačným smerom, znamenal nespokojnosť a vzdor fanúšikov. To sa porušilo koncom 80-tych rokov a odvtedy presuny hráčov medzi oboma klubmi nie sú až také emotívne (napr. Vladimír Eckhardt, Marek Ujlaky, Dušan Tittel, Myenty Abena atď.). Ďalším zásadným momentom v rivalite týchto dvoch mužstiev bolo prelomenie bariéry na tribúne v roku 1968, kedy rivalita kulminovala. Niekoľko fanúšikov bolo zranených a zápas mal dohru za zeleným stolom. Vzájomné zápasy sú často označované ako rizikové a sprevádzané početným policajným dozorom.

Neslávne pamätným sa stal zápas 11. kola futbalovej Fortuna ligy 17. októbra 2021 medzi dovtedy prvým Slovanom a druhou Trnavou, ktorý hlavný rozhodca najskôr prerušil a potom po takmer štvrť hodine predčasne ukončil pre ohrozovanie divákov v sektore hostí domácimi priaznivcami a následnému vniknutiu množstva fanúšikov z obidvoch táborov na hraciu plochu, kde došlo ku násilnostiam a vzájomným bitkám, pričom niekoľko fanúšikov bolo zranených a museli byť ošetrovaní. Výsledkom nezvládnutej usporiadateľskej služby zo strany domáceho Spartaka a násilností disciplinárna komisia SFZ udelila Spartaku pokutu 35000 €, uzavretie štadióna pre divákov na 3 domáce zápasy (okrem detí do 15 rokov) a Slovanu pokutu 20000 € a zákaz vycestovať fanúšikom Slovana na 4 najbližšie zápasy na štadióny súperov v lige. Obidva kluby dostali zákaz vycestovania fanúšikov na súperov štadión do konca súťažného ročníka. Prezídium Únie ligových klubov odsúhlasilo podľa súťažného poriadku kontumáciu 3:0 v prospech Slovana. Násilnosti na štadióne vyústili až do zvolania Výboru Národnej rady SR pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, kde sa preberali možnosti zvýšenia bezpečnosti na športových podujatiach. Ku zápasu sa vyjadrovali viacerí poprední športovci, politici, prezident Policajného zboru a mal dopad aj na legislatívne zmeny, ktoré mali zabrániť podobným situáciám na športových štadiónoch. Legislatívne zmeny v bezpečnosti na štadiónoch boli nevyhnutné aj z dôvodu, že zápas mal medzinárodný rozmer, keď si na zápase vybíjali energiu okrem zainteresovaných fanúšikov obidvoch klubov aj fanúšikovia Baníka Ostrava (Česko) a GKS Katowice (Poľsko) na strane Spartaka Trnava a Ruchu Chorzów a Wisły Krakov (obe Poľsko) a Austrie Viedeň (Rakúsko) na strane Slovana Bratislava. Množstvo článkov vo všetkých tlačených aj elektronických médiách v najbližších týždňoch po zápase dokumentovalo dramatický priebeh zápasu. Tu sú len niektoré názvy z nich: "Dráma na štadióne v Trnave ako z filmu Hooligans: Zápas slovenského derby skončil predčasne" (Startiup), "Škandál nevídaných rozmerov: Chuligáni sa v derby bili na trávniku a krv tiekla potokom!" (Šport24.sk), "Počas zápasu v Trnave vyčíňala na ihrisku zberba zo 4 krajín: Kto každý tu zlyhal? Počuť len výhovorky!" (Nový čas), "Rozbité hlavy, veľké tržné rany: Polícia nebrala žiadny ohľad, schytali to aj ženy a deti" (Šport24.sk) atď.

Počas svojho pôsobenia v najvyššej súťaži mal Slovan postupne štyroch mestských rivalov. Prvým bol armádny klub OAP Bratislava, s ktorým sa Slovan stretával v ligových zápasoch počas existencie Slovenského štátu. Súperenie ale nemalo dlhé trvanie. OAP bol v roku 1944 z politických dôvodov zrušený. Len o málo dlhšie trvala rivalita s ČH Bratislava. Tá sa v roku 1962 zlúčila so Slovnaftom a vznikol Inter Bratislava. Hoci klub nemal širokú základňu fanúšikov, bratislavské derby vždy lákalo. V sezóne 1974/75 sa o titule rozhodovalo vo vzájomnom zápase medzi Interom a Slovanom na vypredaných Pasienkoch. Rivalita pokračovala aj v samostatnej slovenskej lige. Ďalší priamy súboj o titul medzi týmito klubmi sa odohral v sezónach 1998/99 a 1999/00. Vzájomné zápasy dostali pomenovanie „derby susedov z Bajkalskej ulice“. Aktuálne sa nestretávajú, nakoľko Inter pôsobí v 3. lige. Posledným mestským rivalom Slovana bola Artmedia Petržalka. Klub z pravého brehu Dunaja sa stal stabilným účastníkom najvyššej súťaže po rozdelení Československa. Zápasy so Slovanom často prilákali na štadión za Starým mostom návštevu blížiacu sa 10-tisícom divákom. Klub momentálne pôsobí pod názvom FC Petržalka v 2. lige.

Za ďalšieho významného rivala Slovana možno považovať VSS Košice (dnes už FC Košice). Zápasy s tímom z metropoly opačného konca Slovenska sú vnímané ako súboj „východu proti západu“.

V minulosti, počas účasti Slovana v 1. čs. lige bol na českej strane hlavným rivalom Sparta Praha. Rivalita vrcholila najmä v posledných rokoch spoločnej futbalovej ligy, kedy mali oba kluby najpočetnejšie a aj najradikálnejšie futbalové tábory. Napriek tomu nikdy medzi oboma tábormi neprišlo k nejakému významnejšiemu fyzickému konfliktu, presahujúceho bežné strety znepriatelených fanúšikovských táborov v česko-slovenskej federálnej lige. Konflikty sa obmedzovali len na verbálne útoky a hádzanie rôznych predmetov na hraciu plochu príp. do sektorov súperových fanúšikov. Bežné boli menšie bitky jednotlivcov, čo však bol v tom čase bežný sprievodný jav na a pri štadiónoch v lige.

Od 90-tych rokov 20. storočia je hlavným nepriateľom na medzinárodnej scéne Ferencvároš Budapešť. Tento klub má dlhodobo extrémne radikálne a militantné fanúšikovské jadro, pravdepodobne najhoršie zo všetkých stredoeurópskych futbalových klubov. Vyčínanie jeho fanúšikov je každoročne známe aj na medzištátnych zápasoch, nielen na klubových. Nenávisť medzi klubmi spôsobili ešte v r. 1992 radikálni fanúšikovia Ferencvárošu, keď prišli do Bratislavy na vzájomný zápas medzi Slovanom a Budapešťou v 1. kole ligy majstrov. Na štadión Slovana si so sebou zobrali celý arzenál nebezpečných zbraní, priamo na štadióne hádzali nebezpečné predmety a ohrozovali ostatných divákov. Vykrikovanie ponižujúcich protislovenských a protislovanistických sloganov v uliciach Bratislavy ako aj na štadióne bolo to najslabšie čo použili. Počas zápasu tak vyhrotili situáciu, že museli proti nim zakročiť bezpečnostné zložky na štadióne a tým ochránili zvyšných slušných divákov. Keďže "világos" dostali aj niektorí pravdepodobne nevinní priaznivci Ferencvárošu, maďarské médiá ako aj radikálni priaznivci maďarského klubu len veľmi ťažko znášali tento postup polície, a všetko obrátili na nacionálne vášne a politiku a cítili ukrivdenosť maďarského národa. Frustrácia Maďarov bola umocnená debaklom, ktorý utŕžili hráči Ferencvárošu na Tehelnom poli (4:1 pre Slovan), kde 2 góly strelil aj legendárny Peter Dubovský. UEFA za nenahlásenie zápasu ako rizikového ako aj za vyčínanie fanúšikov potrestala obidva kluby, vyššiu pokutu dostal maďarský klub, čo opäť rozdúchal vášne za Dunajom. Maďari sa navyše chystali na veľkú vendetu v odvetnom zápase v Budapešti. V čase medzi obidvomi zápasmi išli z Maďarska veľmi nepríjemné správy, ktoré prakticky vylučovali prítomnosť kohokoľvek hovoriaceho po slovensky v Budapešti (ak nechcel skončiť minimálne v nemocnici). Priamo pred zápasom komando "Fradi" kontrolovalo vlaky idúce do Budapešti, pričom každému priaznivcovi zo Slovenska hrozilo vysoké nebezpečenstvo ohrozenia života pri strete s týmito radikálnymi fanúšikmi. Nakoniec do sektora hostí v Budapešti prišiel len jeden fanúšik, 15-ročný Daniel Antošík, ktorý počas celého zápasu sedel v sektore hostí s rozvinutou slovanistickou vlajkou proti celému vypredanému protislovanisticky zameranému štadiónu. Tento jeho počin zaznamenali takmer všetky médiá, hráči a veľmi kladne a obdivne sa o ňom vyjadrovali aj fanúšikovia konkurenčných futbalových klubov v našej lige. Dočkal sa aj ocenenia po zápase, tréner Slovana Dušan Galis si išiel po zápase s ním podať ruku, Ondrej Krištofík mu daroval dres, hráči ho na ceste späť zobrali lietadlom do Bratislavy a dostal aj permanentku na celý rok na zápasy Slovana^[13]. V čase 30. výročia tohto pamätného zápasu v r. 2022 skrížil cesty obidvom mužstvám žreb UEFA. Slovan a Ferencvároš sa opäť stretli, tentokrát 2. predkole Ligy majstrov. Všetky média, najmä však maďarské, sa venovali viac fanúšikom a odplate za rok 1992 ako futbalu a hráčom a zbytočne vyhrocovali situáciu. Pred prvým zápasom v Budapešti bola situácia opäť veľmi napätá a tvrdé jadro Ferencvárosu opäť "kontrolovalo" vlaky, s úmyslom zneškodniť akéhokoľvek fanúšika zo Slovenska. Avšak maďarská polícia spolu so slovenskou a futbalovým klubom ŠK Slovan vynikajúco zvládli celý presun 500-700 priaznivcov Slovana do Budapešti a späť, a ku žiadnym výtržnostiam neprišlo. Avšak na štadióne bola veľmi nepriateľská nielen protislovanistická, ale opäť aj protislovenská nálada, ktorú dokumentovali transparenty, tričká, či nacionalistické verbálne prejavy domácich fanúšikov. Ich frustrácia sa ešte prehĺbila po prehratom zápase (1:2), ktorú si vybíjali domáci priaznivci najmä na sociálnych sieťach, kde si svoje xenofóbne a militantné názory vybíjali aj na vlastných hráčoch. Jediným vážnejším incidentom bolo, že počas presunu z tréningu v Budapešti, jeden maďarský priaznivec hodil do okna autobusu Slovana kameň, čím ho poškodil. Veľmi pozitívnym a pekným gestom tohto zápasu bolo, že vyše 40 priaznivcov Slovana sa zložilo na spiatočnú letenku hrdinu spred 30 rokov - Daniela Antošíka, žijúceho medzičasom v Argentíne a tesne pred zápasom ako spomienku na r. 1992 všetci opustili sektor hostí okrem Daniela, ktorý ostal v sektore už na novom, vypredanom štadióne Ferencvárosu, sám, tak ako pred 30 rokmi, čo si všimli aj televízne štáby a až potom pred prvým výkopom prišli aj ostatní fanúšikovia Slovana povzbudzovať do svojho sektora. Po príchode na Slovensko sa Daniel Antošík tešil veľkému záujmu nielen médií, ale opäť aj obdivu iných fanúšikov (napr. niektorých priaznivcov Trnavy). Kým pred zápasom v Budapešti sa už týždeň pre výkopom riešili len bezpečnostné aspekty podujatia a média stále, až prehnane, oživovali spomienky spred 30 rokov, pred zápasom v Bratislave sa riešilo ako vypredať štadión domácimi priaznivcami a atmosféra ani zďaleka nebola taká vyhrotená...

slaby slovan haha trnava on top

Športové úspechy

• Amatérsky majster Česko-Slovenska (2x): 1927, 1930
• Majster Česko-Slovenska (8x): 1949, 1950, 1951, 1955, 1970, 1974, 1975, 1992
• Majster Slovenska (21x): 1926, 1927, 1930, 1932, 1940, 1941, 1942, 1944, 1994, 1995, 1996, 1999, 2009, 2011, 2013, 2014, 2019, 2020, 2021, 2022, 2023
• Víťaz Pohár víťazov pohárov UEFA (1x): 1969
• Víťaz Česko-slovenského pohára (5x): 1962, 1963, 1968, 1974, 1982
• Víťaz Slovenského pohára (17x): 1970, 1972, 1974, 1976, 1982, 1983, 1989, 1994, 1997, 1999, 2010, 2011, 2013, 2017, 2018, 2020, 2021

• Víťaz Slovenského Superpohára / Matičného Pribinovho pohára (4x): 1994, 1996, 2009, 2014
• Víťaz Interpohára (9x): 1968, 1970, 1972, 1973, 1974, 1977, 1990, 1992, 1994

Umiestnenie v domácich ligových súťažiach

Vysvetlivky: Z – počet zápasov, V – výhry, R – remízy, P – prehry

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

---

---

www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk

---

Česko-Slovensko 1945 – 1993
Sezóna	Úroveň ligy	Z	V	R	P	Skóre	+/−	Body	Umiestnenie
1945/46	1	18	9	3	6	54:41	+13	21	3. (v sk. A)
1946/47	1	26	13	2	11	78:48	+30	28	6.
1947/48	1	20	10	4	6	57:31	+26	24	3.
1949	1	26	18	5	3	93:33	+60	41	1.
1950	1	26	16	3	7	62:35	+27	35	1.
1951	1	26	14	5	7	58:36	+22	33	1.
1952	1	26	18	4	4	59:25	+34	40	2.
1953	1	13	5	3	5	26:21	+5	13	9.
1954	1	22	10	5	7	35:28	+7	25	5.
1955	1	22	13	5	4	41:14	+27	31	1.