Ľudevít Ján Steiner
major generálneho štábu
Narodenie	21. február 1912 Vyšná Boca, Slovensko
Úmrtie	5. december 1992 (80 rokov) Bratislava, Slovensko
Biografický portál

Ľudevít Ján Steiner (* 21. február 1912, Vyšná Boca – † 5. december 1992, Bratislava) bol vojak z povolania, spojovací dôstojník československej armády, neskôr vyšší dôstojník generálneho štábu a príslušník slovenskej brannej moci, vysokoškolský vojenský pedagóg, naposledy opäť vyšší dôstojník československej armády.

Životopis

Narodil sa vo Vyšnej Boci, v rodine baníka, ktorý vykonával svoje ťažké povolanie v baniach v okolí Vyšnej Boce. Jeho otcom bol Ľudevít Steiner a matkou Mária, rodená Strculová. Obaja rodičia boli evanjelici augsburského vyznania.

Mladosť

Ľudevít Ján Steiner bol veľmi dobrým žiakom s prevažne technickým nadaním. Po absolvovaní šiestich tried ľudovej školy vo Vyšnej Boci, študoval osem rokov na reálnom gymnáziu s vyučovacím jazykom slovenským v Liptovskom Sv. Mikuláši, ktoré úspešne absolvoval v r. 1932 zložením maturitnej skúšky. Z cudzích rečí ovládal francúzsky a nemecký jazyk.

Štúdium na Vojenskej akadémii v Hraniciach

V roku 1932 bol riadne odvedený ako schopný výkonu vojenskej služby, predurčený k výkonu vojenskej prezenčnej služby u telegrafného práporu 3 v Trnave. Vďaka maturite mu bol priznaný charakter frekventanta školy na výchovu dôstojníkov telegrafného vojska v zálohe v Turnove, ktorú následne úspešne absolvoval. Po úspešnom absolvovaní školy sa vrátil k svojmu útvaru, kde úspešne vykonal náročné dôstojnícke skúšky. Keďže pochádzal zo skromných pomerov, rozhodol sa pre službu vojaka z povolania a prihlásil sa na Vojenskú akadémiu v Hraniciach. Na dvojročné štúdium nastúpil v septembri 1933 ako vojenský akademik. V roku 1935 akadémiu úspešne absolvoval a bol menovaný do hodnosti poručíka telegrafného vojska.

Služba v medzivojnovej československej armáde

Po absolvovaní vojenskej akadémie bol zaradený najskôr k telegrafnému práporu 3 v Trnave, následne bol však premiestnený k telegrafnému práporu 7 v Turčianskom Sv. Martine. V oboch prípadoch ako veliteľ čaty. Osvedčil sa ako schopný a nadaný dôstojník, s veľmi dobrými technickými odbornými schopnosťami. Od roku 1937 opätovne premiestnený, a to k telegrafnému práporu 4 v Prešove, u ktorého bol ustanovený do funkcie veliteľa roty. Počas služby absolvoval rádiotelegrafický kurz pre dôstojníkov telegrafného vojska. V priebehu všeobecnej mobilizácie československej armády v roku 1938 vykonával mimoriadne exponovanú funkciu veliteľa telegrafného vojska veliteľstva 17. divízie „Blodek“, ktorého veliteľské stanovisko bolo v Rychnove u Jablonce nad Nisou, zároveň bol ustanovený aj veliteľom telegrafného práporu 17, zriadeného počas mobilizácie. Pri výkone zodpovedných funkcií počas mobilizácie sa plne osvedčil ako schopný dôstojník a veliteľ.

Príslušníkom slovenskej brannej moci

Po vzniku samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 sa stal príslušníkom slovenskej brannej moci, zaradený k telegrafnému práporu 4 v Prešove (od apríla 1939 premenovaný na telegrafný prápor 2) ako veliteľ roty, od mája 1939 ustanovený za veliteľa práporu a zároveň bol povýšený na nadporučíka telegrafného vojska. V septembri 1939 absolvoval ťaženie slovenskej armády proti Poľsku ako veliteľ telegrafného práporu, počas ktorého sa plne osvedčil ako veľmi schopný veliteľ. Za ťaženie bol neskôr vyznamenaný.

Frekventantom Vysokej vojennej školy

V januári 1940 sa prihlásil na Vysokú vojennú školu v Bratislave, na ktorú bol prijatý ako jediný dôstojník stavovskej skupiny telegrafného vojska aj napriek odporu nadriadeného veliteľa divízie, ktorý nechcel schopného veliteľa uvoľniť na štúdium z dôvodu, že nemal za neho náhradu. Na Vysokej vojennej škole bol zaradený do oddelenia A – dôstojníkov generálneho štábu, pričom ju absolvoval v rokoch 1940 – 1942.

V roku 1941 bol povýšený a do hodnosti stotníka spojovacieho vojska. Počas štúdia na VVŠ nadriadenými hodnotený ako veľmi schopný a univerzálny štábny dôstojník, vhodný pre výkon funkcií vo všetkých oddeleniach štábov vyšších veliteľstiev. Na VVŠ okrem teoretického štúdia absolvoval viacero odborných stáží u útvarov jednotlivých druhov zbraní a neskôr aj vo všetkých oddeleniach štábov vyšších veliteľstiev. Ako frekventant VVŠ bol v lete roku 1941 odoslaný do poľa v rámci ťaženia proti ZSSR. Tu pobudol s ďalšími frekventantmi VVŠ len krátku dobu, so zaradením v štábe vyššej jednotky. Po návrate na Slovensko v auguste 1941 sa oženil s Ruženou Evou Kováčovou. V roku 1942 úspešne ukončil VVŠ s výsledným prospechom „veľmi dobrý“ v poradí ako tretí z 22 poslucháčov VVŠ – oddelenia generálneho štábu.

Na frontoch 2. svetovej vojny

Vzápätí po ukončení VVŠ, ešte vo februári roku 1942 bol odoslaný do poľa, na východný front, kde bol zaradený až do októbra 1942 u Rýchlej divízie ako prednosta 3. operačného oddelenia veliteľstva divízie. S divíziou prekonával peripetie frontových bojov, kde sa plne osvedčil. Za statočné chovanie pred nepriateľom a vzorný výkon štábnych funkcií bol opakovane vyznamenaný. Po návrate na Slovensko bol ustanovený prednostom výcvikového oddelenia MNO – HVV a zároveň aj profesorom všeobecnej taktiky na VVŠ.

Dňom 1. januára 1943 bol preložený do skupiny dôstojníkov generálneho štábu. V júni roku 1943 bol premiestnený k MNO – Vojenskej správe. V lete roku 1944 vykonával funkciu náčelníka štábu Technického zboru (TSb.), od augusta 1944 bol opäť odvelený do poľa, k 2. technickej divízii v Taliansku, ako náčelník štábu veliteľstva divízie. Tu plnil neľahkú úlohu, zodpovedal za chod divízie. Musel riešiť rôzne závažné krízové situácie divízie, vyplývajúce z frontových udalostí na území Talianska. U technickej divízie zotrval až do marca 1945, kedy bol prevelený späť na Slovensko.

Dňa 1. januára 1945 bol povýšený do hodnosti majora generálneho štábu. Po návrate na Slovensko bol ustanovený profesorom taktiky v Škole dôstojníkov pechoty v Bratislave. Po oslobodení Bratislavy bol dňom 4. mája 1945 prijatý do Česko-slovenskej armády, ale iba v hodnosti kapitán generálneho štábu, zároveň bol ustanovený do funkcie náčelníka štábu veliteľstva Východnej oblasti v Košiciach.

V obnovenej ČSR

Po skončení 2. svetovej vojny a vykonaní reorganizácie česko-slovenskej armády bol od júna 1945 zaradený na veliteľstve Vojenskej oblasti 4 v Bratislave. Od roku 1946 bol prideleným dôstojníkom 1. osobnému oddelenia veliteľstva Vojenskej oblasti 4 ako prednosta výcvikovej skupiny. V roku 1946 bol zároveň aj povýšený do hodnosti štábneho kapitána generálneho štábu, po ktorej nasledovalo v roku 1948 povýšenie do hodnosti majora generálneho štábu. Od augusta 1948 vykonával funkciu prednostu operačného oddelenia veliteľstva Vojenskej oblasti 4. Za roky 1946 až 1948 bol ako vynikajúci dôstojník a odborník hodnotený stupňom kvalifikácie „výborný“.

Po komunistickom prevrate v ČSR vo februári 1948 sa nový režim v rámci čistiek v armáde zameral aj na bývalého dôstojníka slovenskej brannej moci mjr. gšt. Ľudevíta Steinera. Najprv bol v roku 1950 prevedený do kategórie dôstojníkov zbraní (spojovacieho vojska), v októbri toho istého roka bol odoslaný na zvláštnu dovolenku a premiestnený k spojovaciemu pluku 4 a od 31. októbra 1950 bol ako tridsaťosem ročný preložený z vojenskej činnej služby do zálohy.

Po prepustený do zálohy bol postupne zamestnaný najprv ako vedúci prípravy výroby a plánu vo Výskumnom a vývojovom závode v Bratislave, neskôr bol zamestnaný aj u iných podnikov. Všade vynikajúco uplatnil svoje technické nadanie.

Vyznamenania

• 1939 – slov. Pamätná medaila za obranu Slovenska so štítkom „Javorina“
• 1940 – slov. Vyznamenanie za hrdinstvo III. stupňa
• 1941 – nem. Záslužný kríž radu nemeckého orla III. stupňa s mečmi (Deutscher Adlerorden 3. Klasse Mit Schwerten)
• 1942 – slov. Vyznamenanie za zásluhy
• 1942 – slov. Pamätný odznak za ťaženie proti ZSSR II. stupňa
• 1942 – slov. odznak Rýchlej divízie
• 1942 – slov. Vyznamenanie za hrdinstvo II. stupňa
• 1942 – slov. Medaila Slovenského kríža III. triedy
• 1943 – slov. odznak Oddielu armádnych pretekárov II. stupňa
• 1944 – slov. Vojenný víťazný kríž V. triedy (za zásluhy, bez mečov)
• 1944 – nem. Železný kríž II. triedy (das Eisernes Kreuz II. Klasse)

Literatúra

• CSÉFALVAY a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939-1945. Bratislava: VHÚ, 2013.
• ČAPLOVIČ, Miloslav. Postavenie a profesionálny rast slovenských dôstojníkov v československej armáde 1920-1939. In: Vojenská osveta 2006.
• MIČIANIK, Pavel. Slovenská armáda v ťažní proti Sovietskemu zväzu (1941-1944) III. Rýchla divízia. Banská Bystrica: DALI-BB, 2009.
• MINAŘÍK, Pavel – ŠRÁMEK, Pavel. Průvodce po mobilizované čs. branné moci v dobé mnichovské krize na území Slovenska a Podkarpatské rusi. In: Vojenská história. 4, 2000, č. 2.
• PAŽUR, Štefan. Technický zbor a doplňovanie početného stavu. In: TÓTH, Dezider (ed.). Generál Golian a jeho doba. Materiály u odborného seminára k 100. výročiu narodenia Jána Goliana Banská Bystrica 31. 10. 2006. Banská Bystrica: Múzeum SNP, 2008.
• STANISLAV, Ján. Ferdinand Čatloš v perimetri kolaborácie a odboja. In: SYRNÝ, Marek a kol. Kolaborácia a odboj na Slovensku a v krajinách nemeckej sféry vplyvu v rokoch 1939-1945. Banská Bystrica: Múzeum SNP, 2009.
• ŠIMUNIČ, Pavol. Vojenské školstvo na Slovensku v rokoch 1939-1944. In: Vojenské obzory. H, 3, 1996, č. 1.
• ŠTEFANSKÝ, Václav. Slovenskí vojaci v Taliansku 1943 – 1945. Bratislava: MO SR - VIA, 2000.
• ŠTEFANSKÝ, Václav. Ferdinand Čatloš a slovenská armáda na sklonku druhej svetovej vojny. In: BYSTRICKÝ, Valerián – FANO, Štefan (ed.). Slovensko na konci druhej svetovej vojny. Bratislava: HÚ SAV, 1994.