Proklos (novogr. Πρόκλος , lat. Proclus; * okolo roku 390 – † zrejme 446, Konštantínopol, dnes Istanbul) bol konštantínopolským arcibiskupom v rokoch 434 až 446. V katolíckej i ortodoxnej cirkvi je uctievaný ako svätec.

Život

Hlavným zdrojom poznatkov o Proklovom živote je dielo Sokrata Scholastika († okolo 440) Historia ecclesiastica (Cirkevné dejiny). Podľa údajov uvedených v tomto spise Proklos v mladosti slúžil v Konštantínopole najprv ako lektor (klerik s nižším svätením). Študoval rétoriku u významných učiteľov tej doby a neskôr sa stal sekretárom arcibiskupa Attika, ktorý ho vysvätil za diakona a potom aj za kňaza.

Keď v roku 425 Attikos zomrel, mnohí si priali, aby sa jeho nástupcom stal práve Proklos. No novým konštantínopolským arcibiskupom sa stal Sisinnios. Ten sa rozhodol vymenovať Prokla za arcibiskupa v meste Kyzikos (Κύζικος) v regióne Mysía (Μυσία) (dnešné mesto Balız v provincii Balıkesir, Turecko). Tamojšia cirkevná obec si však želala mať biskupa z radov vlastného duchovenstva, a tak sa Proklos nakoniec vzdal úradu ešte skôr, než by doň nastúpil.

Po Sisinniovej smrti v roku 427 ako aj po rozhodnutí Efezského koncilu v roku 431 o zosadení Sisiniovho nástupcu Nestoria sa opäť predpokladalo, že by sa Proklos mohol stať novým konštantínopolským arcibiskupom. Predpoklady sa zase nenaplnili a novým arcibiskupom Konštantínopolu sa stal Maximianos. Proklos bol totiž zástancom názoru, že Márii prináleží titul Matka Božia, v dôsledku čoho sa dostal s Nestoriom do konfliktu.

Nestoriov nástupca Maximianos však zomrel už v roku 434. Za nového konštantínopolského arcibiskupa bol ešte pred jeho pohrebom ustanovený Proklos.

V kristologických sporoch vtedajšej doby zastával Proklos, podľa Sokrata Scholastika, nekompromisne ortodoxný dogmatický postoj, no inak bol známy ako tolerantný a zmierlivý človek. Keď mu arménski biskupi predložili na posúdenie akúsi teologickú náuku pripisovanú Theodorovi z Mopsuestie, odsúdil ju síce ako heretickú, no zároveň však vyslovil pochybnosti o Theodorovom skutočnom autorstve. Išlo totiž o teológa, ktorý požíval, hlavne medzi Arménmi, veľkú úctu.

V roku 438 nechal slávnostne preniesť do Konštantínopolu telesné ostatky bývalého konštantínopolského arcibiskupa Jána Zlatoústeho, ktorý zomrel v roku 407 vo vyhnanstve, čím ho de facto rehabilitoval.

Proklovi sa pripisuje zavedenie modlitby Trisagion do byzantskej liturgie.

Literatúra

• Franz Xaver Bauer: Proklos von Konstantinopel. Ein Beitrag zur Kirchen- u. Dogmengeschichte des 5. Jahrhunderts (= Veröffentlichungen aus dem Kirchenhistorischen Seminar München, IV. Reihe, Nr. 8), München 1919

Externé odkazy

• Sv. Proklos (po anglicky)
• Proklos na stránkach Ekumenického patriarchátu (po anglicky)
• Legenda (stjosephmelkitecatholicchurch.org, po anglicky)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Proklos von Konstantinopel na nemeckej Wikipédii.