Vladimir Vladimirovič Kara-Murza
ruský politik a novinár
Narodenie	7.9.19817. september 1981 (42 rokov) Moskva, Rusko
Štátna príslušnosť	ZSSR, Rusko
Profesia	politik, novinár, ľudskoprávny aktivista
Odkazy
Commons	Vladimir Vladimirovič Kara-Murza
Politický portál  Ruský portál  Biografický portál

Vladimir Vladimirovič Kara-Murza (rus. Владимир Владимирович Кара-Мурза; * 7. september 1981, Moskva) je ruský politik a novinár. Je viceprezidentom neziskovej organizácie Otvorené Rusko, založené Michailom Chodorkovským, predsedom nadácie Boris Nemtsov Foundation for Freedom (zal. 2015),^[1] hlavným politickým poradcom think-tanku Institute of Modern Russia v New Yorku a opozičným demokratickým aktivistom. Bol poradcom a blízkym priateľom vicepremiéra v Jeľcinovej vláde a neskoršieho opozičného lídra Borisa Nemcova.

Vladimira Kara-Murzu v Rusku dvakrát otrávili (2015, 2017) a od 13. marca 2021 je vo väzbe. V apríli 2023 ho za vlastizradu a ďalšie trestné činy odsúdili na 25 rokov väzenia.^[2]

Životopis

Vladimír Kara-Murza pochádza zo starobylej tatárskej aristokratickej rodiny, ktorá sa v 15. storočí usadila v Moskve a prijala kresťanstvo. Je synom ruského novinára Vladimíra Alexejeviča Kara-Murzu, stúpenca reforiem Borisa Jeľcina. Medzi jeho príbuznými sú aj lotyšský revolucionár Voldemārs Bissenieks (1884 – 1938) a prvý lotyšský veľvyslanec v Británii Georgs Bissenieks (1885 – 1941), ktorých oboch zavraždila NKVD. Je príbuzný historika, chemika a filozofa Sergeja Kara-Murzu (* 1939).

Vladimir Kara-Murza sa narodil v Moskve, ale jeho matka sa neskôr vydala za Brita z Yorkshire. Vladimir sa s ňou ako teenager presťahoval do Veľkej Británie. Absolvoval Harrow School v Londýne a potom vyštudoval históriu a obhájil BA a MA na Cambridge University.^[2]

Už v 16 rokoch pracoval ako londýnsky dopisovateľ pre denník Novyje Izvestija (1997 – 2000), neskôr pre Kommersant (2000 – 2003) alebo rádio Echo Moskvy (2001 – 2003). Roku 2002 bol šéfredaktorom londýnskeho periodika Russian Investment Review. Potom bol rok washingtonským dopisovateľom BBC (2004 až 2005). Od roku 2004 bol po deväť rokov riaditeľom washingtonskej pobočky televízie RTVi. Po zmene vedenia RTV v Moskve ho v septembri 2012 z tejto pozície prepustili. Pokyn vydal prvý zástupca vedúceho administratívy prezidentskej správy Alexej Gromov a vtedajší ruský veľvyslanec vo Washingtone Sergej Kisljak mu odobral novinársku akreditáciu.

Od roku 2010 Kara-Murza písal pravidelné týždenné blogy v rubrike „Spotlight on Russia“ pre World Affairs Journal. Pravidelne zverejňoval články o dianí v Rusku v denníku The Washington Post a písal týždenné stĺpiky pre DemocracyPost.^[3] Komentármi prispieval aj do The Wall Street Journal.

V USA od roku 2010 spolupracoval so senátorom Johnom McCainom ako expert na Rusko. Keď bol Johnovi McCainovi diagnostikovaný mozgový nádor, požiadal Vladimira, aby bol jedným z členov čestnej stráže, ktorí ponesú jeho rakvu.^[4]

Politické pôsobenie

V rokoch 1999 – 2001 bol členom strany Демократический выбор России a potom do roku 2008 členom Zväzu pravicových síl (Сою́з Пра́вых Сил).

V ruských prezidentských voľbách v roku 2000 podporoval Grigorija Javlinského. V rokoch 2000 – 2003 bol poradcom a priateľom opozičného politika a člena Dumy Borisa Nemcova. Kara-Murzovu vlastnú kandidatúru do parlamentu za Čertanovský dištrikt v Moskve v roku 2003 podporili Zväz pravicových síl a Jabloko. Po neúspešnom pokuse strany Jednotné Rusko odstrániť ho z volebnej listiny boli spálené jeho volebné bilboardy, počas jeho televíznej debaty bol vypnutý zvuk a nakoniec boli voľby sfalšované v prospech bývalého rozvedčíka Vladimira Gruzdeva reťazovým hlasovaním voličov, dopravených autobusmi do volebnej miestnosti.

Roku 2004 bol jedným zo spoluzakladateľov Comittee 2008 – združenie demokratických politikov pod predsedníctvom Garri Kasparova, ktoré si kládlo za cieľ zabezpečiť slobodné a spravodlivé prezidentské voľby v roku 2008. Do ruskej prezidentskej voľby v roku 2008 navrhol ako kandidáta spisovateľa Vladimira Bukovského. „Rusko potrebuje svojho vlastného Václava Havla, nie nového nástupcu z Lubjanky (veliteľstvo KGB ),“ stálo vtedy v Kara-Murzou podpísanom spoločnom vyhlásení Bukovského navrhovateľov.^[5] Centrálna komisia ale 22. 12. odmietla Bukovského registrovať ako kandidáta a znemožnila jeho účasť vo voľbách.

Na ustanovujúcom zasadnutí ruského liberálnodemokratického politického hnutia Solidarita, založeného v decembri 2008 podľa vzoru poľskej Solidarity, bol Kara-Murza zvolený do jeho centrálnej rady ako druhý v poradí za Nemcovom zo 77 kandidátov. Znovu ho zvolili aj v roku 2010 a 2013. Roku 2012 sa zúčastnil masívnych pouličných demonštrácií proti Putinovi.

V júni 2012 ho zvolili do federálnej rady Republikánskej strany Ruska – Strany ľudovej slobody (RPR-PARNAS), riadené Borisom Nemcovom, Michailom Kasjanovom a Vladimirom Ryžkovom.^[6] V októbri toho istého roku ho zvolili vysokým počtom hlasov do Koordinačnej rady ruskej opozície. V novembri 2012 ho menovali hlavným politickým poradcom think-tanku Institute of Modern Russia v New Yorku.

V roku 2014 sa stal viceprezidentom hnutia Otvorené Rusko, ktorého zakladateľom je Michail Chodorkovskij. Je koordinátorom projektu Slobodné voľby v Rusku.

Z jeho iniciatívy po Borisovi Nemcovovi pomenovali námestie pred ruskou ambasádou vo Washingtone (Boris Nemtsov Plaza).^[7]

Dňa 13. marca 2021 zatkla Vladimíra Kara-Murzu moskovská polícia spolu s ďalšími asi 200 opozičnými politikmi počas schôdze, kde prejednávali prípravu na parlamentné a municipálne voľby v Rusku.^[8]

Otravy

Prudké zdravotné problémy sprevádzané zvracaním a celkovým kolapsom postihli Kara-Murzu prvýkrát 26. mája 2015.^[9] V nemocnici mu počas 72 hodín zlyhali vnútorné orgány, mal opuch mozgu a museli ho uviesť do umelého spánku a pripojiť na hemodialýzu. Lekári dospeli k zisteniu, že išlo o otravu, ale pôvodcu otravy nebolo možné spoľahlivo identifikovať. V každom prípade išlo o profesionálne pripravený útok, ktorého cieľom bolo politika zabiť. Kara-Murza potom odišiel do USA, kde sa počas pol roka čiastočne zotavil. Cez varovanie priateľov sa vrátil do Ruska, ale ešte rok po otrave mal problémy s chôdzou a pohyboval sa o palici.

V januári 2017 Kara-Murza predložil zahraničnému výboru amerického Senátu list, v ktorom kritizoval ruskú vládu a prezidenta Vladimíra Putina. Upozorňoval, že ruským opozičným lídrom hrozia nielen súdy a väzenia, ale že sú ohrození na živote. Čoskoro potom sa zrejme sám stal cieľom nájomných vrahov alebo tajných služieb. Dňa 2. februára 2017 ho opäť hospitalizovali s rovnakými príznakmi ako prvýkrát. Zlyhali mu orgány a uviedli ho do umelého spánku a pripojili na pľúcnu ventiláciu.^[10] Po týždni sa čiastočne zotavil a ešte vo februári odišiel kvôli ďalšej liečbe z Ruska.

Ako vo februári 2021 vyplynulo z investigatívnej práce Bellingcatu,^[11] ruského nezávialého servera The Insider ^[12] a týždenníka Der Spiegel, Kara-Murzu sledovalo po dobu niekoľkých mesiacov komando agentov ruskej tajnej služby FSB z rovnakej jednotky, ktorá sa pokúsila zavraždiť Alexeja Navalného. Roku 2015 agenti FSB sprevádzali Kara-Murzu počas siedmich ciest mimo Moskvu. Sledovanie začalo tri dni pred zavraždením Borisa Nemcova a posledné sledovanie prebehlo dva dni pred 26. májom 2015, kedy bol Kara-Murza otrávený prvýkrát.

Zatknutie roku 2022 a väznenie

Kara-Murzu spolu s ďalšími opozičnými politikmi zatkli v apríli 2022, keď sa zúčastnil porady o volebnej stratégii pre regionálne voľby. Odvtedy ho držali vo väzení a čelil neustálemu rozširovaniu obvinení, ktoré sú proti nemu vznášané. Spočiatku bol obvinený zo šírenia nepravdivých informácií o ruskej armáde, ktoré sa začalo po jeho prejave v Snemovni reprezentantov štátu Arizona v Spojených štátoch, kde sa zmienil o bombardovaní obytných oblastí a zariadení sociálnej infraštruktúry na Ukrajine. Neskôr bol obvinený za účasť na činnosti „nežiaducej“ organizácie a následne obvinený z vlastizrady za tri verejné vystúpenia v Lisabone, Helsinkách a Washingtone, kde kritizoval ruské úrady. Amnesty International uznala Kara-Murzu za väzňa svedomia v máji 2022.

V decembri 2022 zakázal prokurátor Kara-Murzovi telefonovať s jeho deťmi, pretože podľa neho by takéto rozhovory „mohli reálne ohroziť riadny priebeh trestného konania a narušiť vyšetrovanie“. V marci 2023 Kara-Murzu umiestili do väzenia. Jeho zdravotný stav sa zhoršil a začal strácať citlivosť nôh. Jeho advokát Vadim Prochorov uviedol, že sa u jeho klienta vyvinula periférna polyneuropatia v dôsledku predchádzajúcich dvoch ťažkých otráv chemickou látkou vojenského pôvodu.^[13]

Úrad pre kontrolu zahraničných aktív (OFAC) ministerstva financií Spojených štátov uvalil 3. marca 2023 sankcie na niekoľko ruských úradníkov zodpovedných za uväznenie a stíhanie Vladimira Kara-Murzy.^[13]

Odsúdenie a väznenie

Dňa 17. apríla 2023 odsúdil moskovský súd Vladimíra Kara-Murzu na 25 rokov väzenia^[14] v tábore so sprísneným režimom za velezradu. Okrem toho ho obvinili zo „šírenia nepravdivých informácií“ o ruskej armáde počas prejavu pred americkými zákonodarcami a tiež zo spolupráce s takzvane „nežiaducimi“ organizáciami. Kara-Murza vo svojej záverečnej reči prirovnal svoj prípad k stalinským vykonštruovaným procesom a odmietol požiadať súd o zbavenie viny s tým, že si stojí za všetkým, čo povedal. Po vynesení rozsudku vyhlásil, že „Rusko bude slobodné“.^[15]

Dvadsaťpäťročný trest bol maximálny trest požadovaný prokuratúrou a je najdlhším trestom, ktorý opozičný predstaviteľ dostal od začiatku vojny na Ukrajine. Kara-Murza vyhlásil: „Viem, že príde deň, keď sa temnota pohlcujúca našu krajinu rozptýli.... Naša spoločnosť otvorí oči a zachveje sa, až si uvedomí, aké zločiny boli spáchané v jej mene.“^[16]

Britská vláda rozsudok označila za „politicky motivovaný“. Väznený predstaviteľ ruskej opozície Alexej Navalnyj rozsudok označil za „nezákonný, nehanebný a jednoducho fašistický“.^[17]

Kara-Murza vyhlásil: „Moja sebaúcta sa zvýšila. Uvedomil som si, že som urobil všetko správne. Dvadsaťpäť rokov je najvyššie ohodnotenie, ktoré som mohol dostať za to, čo som robil a v čo som veril ako občan, vlastenec a politik.“^[18]

V septembri 2023 Kara-Murzu previezli do prísne stráženej trestaneckej kolónie v sibírskom Omsku.

Osobný život

Kara-Murza je ženatý a má tri deti. Jeho žena Jevgenia žije s deťmi na washingtonskom predmestí Centreville.^{[chýba zdroj}

Filmové dokumenty

V roku 2005 bol Kara-Murza producentom štvordielneho televízneho dokumentu They Chose Freedom (Vybrali si slobodu), ktorý mapoval históriu sovietskeho disentu. V dokumente hovorili oi. Vladimír Bukovský, Jelena Bonnerová alebo Sergej Kovaľov.

Roku 2017 predstavil v Prahe svoj dokumentárny film Nemtsov, o živote zavraždeného ruského politika Borisa Nemcova.

V roku 2019 režíroval a napísal scenár k dokumentárnemu filmu Mojou povinnosťou je nemlčať o živote kňaza a disidenta Georga Edelsteina.

Ocenenia

• 2019: ocenenie českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov za nasledovaniahodné počiny pri hájení princípov demokracie, slobody a ľudských práv.^[19]
• 2022: Cena Václava Havla za ľudské práva od Rady Európy v spolupráci s Knižnicou Václava Havla a Nadáciou Charty 77.^[20][21][22]
• 2023: Freedom Award od americkej mimovládnej organizácie Freedom House.^[23]

Referencie

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vladimir Vladimirovič Kara-Murza