Tafelova rovnica je závislosť prepätia ${\displaystyle \eta }$ od prúdovej hustoty ${\displaystyle j}$:

${\displaystyle \eta =\ a\ \pm \ b\ \cdot \ ln\ (j)}$^[1][2][3]

kde ${\displaystyle a}$ a ${\displaystyle b}$ sú empirické konštantny, pričom ${\displaystyle a}$ závisí na povahe elektródy,^[2] čiže súvisí s rýchlosťou prenosu elektrónov.^[1] ${\displaystyle b}$ je konštanta, ktorá je pre rôzne kovy približne rovnaká.^[2] Znamienko ${\displaystyle +}$ platí pre oxidáciu, znamienko ${\displaystyle -}$ platí pre redukciu.^[1]

Prúdová hustota ${\displaystyle j}$ je podiel elektrického prúdu ku ploche elektródy:

${\displaystyle j=\ {\frac {I}{S}}\quad }$

takže čím je väčšia plocha elektródy ${\displaystyle {S}}$, tým je nižšia prúdová hustota ${\displaystyle j}$. Čím je vyšší elektrický prúd ${\displaystyle {I}}$, tým je vyššia prúdová hustota ${\displaystyle j}$.

V elektrochémii a organickej elektrochémii pri syntéze látok je žiadúce manipulovať v plochou elektródy na dosiahnutie žiadanej chemickej reakcie. Ako elektródy s najmenšou plochou ${\displaystyle {S}}$ sú elektródy v tvare drôtu, väčší povrch majú tzv. lesklé elektródy, čo sú v podstate kovové pliešky tvaru obdĺžnika alebo štvorca. Medzi elektródy s malým povrchom patrí aj ortuťová kvapková elektróda, ktorá je tvorená kapilárou, z ktorej po malých kvapkách odteká tekutá otuť do roztoku. Elektródy s malým povrchom podliehajú polarizácii, preto sú polarizovateľné.^[1]

Medzi elektródy s najväčším povrchom patrí platinová elektróda, ktorá je pokrytá platinovou čerňou, resp. niklová "penová" elektróda, resp. grafitová elektróda pokrytá aktívnym uhlím. Elektródy s veľkým povrchom sú nepolarizovateľné, nemenia svoj potenciál ani pri priechode veľých elektrických prúdov, používajú sa ako referenčné elektródy. K nepolarizovateľným elektródam patria aj elektródy druhúho druhu, t.j. elektródy, ktoré sú pokryté málo rozpustnou soľou.^[1]