Sandžak predstavoval vojensko-administratívnu jednotku na území Osmanskej ríše.^:767 Išlo taktiež o základnú vyššiu územnú jednotku spravovanú Sandžak-bejom. Samotný Sandžak-bej spravoval túto oblasť rámci provincie (ejáletu) v ktorej bol podriadený beglerbegovi.

Prvým sandžakom, ktorý územne zasahoval taktiež aj na územie terajšieho Slovenska bol Ostrihomský sandžak, ktorý vznikol postupne v rokoch 1545 až 1546.^{:329, 330} V roku 1552 sa obec Sečany stali sídlom ďalšieho, sečianskeho sandžaku.^:152 Ten sa stal z vojenského hľadiska základňou pre výboje v Gemerskej a Novohradskej stolici.^:253 O čosi neskôr, v septembri roku 1554, bolo na miesto sandžaku vyhlásené aj Fiľakovo.^:153 V čase jeho existencie v rokoch 1554 až 1593 zahŕňal rozľahlé oblasti Gemerskej, Hontianskej ale aj Novohradskej stolice.^:330 V období po Pätnásťročnej vojne (1593 až 1606) sa stal sídlom sandžaku iba Ostrihom, ktorý dohliadal aj na územie Novohradského sandžaku. Územie tentokrát už bývalého Fiľakovského sandžaku spravovali z mesta Jáger.^:177 V roku 1663, teda v čase, keď armády osmanských Turkov dobyli pevnosť Nové Zámky, zriadili v rámci novoutvoreného Novozámockého ejáletu ďalšie tri sandžaky a to Nitriansky, Levický a napokon aj Novohradský.^:330

Pokiaľ ide o súpisy, tak tie sa na území Slovenska, presnejšie v jeho južnej časti nezachovali úplne všetky, je možné ich sledovať iba na príklade niektorých sandžakov. Práve po dobytí pevnosti sa obce rozhodli či už na výzvu veliteľa alebo z vlastného strachu platiť dane. Na počiatku sa zrejme poskytovali potraviny, prípadne povoznícke alebo iné služby ibaže bez predpísanej výšky dane, ktorá by bola určená na základe počtu poddaných. Pokiaľ ide o prvý súpis, tak v rokoch 1545 až 1546 došlo k prvému vyhotoveniu súpisu Ostrihomského sandžaku a to zásluhou defterdára budínskeho vijalétu Čandarliho Halila bega. Ten zaznamenal takmer dvesto osád na oboch brehoch rieky Dunaj. Neskôr, v roku 1570 zaznamenáva už 470 miest, dedín a majerov na území terajšieho Slovenska. Sídla boli rozdeľované podľa počtu obyvateľstva na niekoľko skupín. Tou prvou boli mestá (varoš), po ktorých nasledovali dediny (karije) a napokon majere, prípadne opustené sídla (mezra). Pod týmto pojmom sa zvyčajne rozumeli také dediny, ktoré skončili ako opustené či dokonca zničené počas vojen alebo majere, ktoré obrábalo obyvateľstvo susedných dedín.

Obsah samotných súpisov v sebe zahŕňal jednak názov dediny, po ktorom nasledovali mená dospelých mužských obyvateľov. Zároveň sa uvádzali nielen mená hláv rodín ale aj dospelých bratov, synov, zaťov či dokonca sluhov. Plným menom, teda menom a priezviskom sa uvádzala iba hlava rodiny, pričom jej ostatní členovia boli zaznamenaní písomne iba krstnými menami. Po uvedení mien obyvateľov nasledoval údaj o počte domov či domácností. Samotný údaj bol dosť podstatný, keďže iba hlavy rodín platili džizje, teda daň z hlavy vyberanú od nemoslimov. Zákonník poddaných budínskeho pašalíka ale aj ostrihomského a novohradského sandžaku určoval platbu džizje pre dospelých mužov, ktorí vlastnili mobilný majetok vo výške 300 akče. Platila zásada, ktorá sa v samotnej praxi uplatnila takým spôsobom, že ak by v jednej domácnosti žilo viac bratov, z ktorých každý mal 300 akče majetku, tak od jedného sa vyžadovala suma 50 akče ročne.

O daniach vyberaných v osmanskom Uhorsku pozri príslušnú kapitolu v článku osmanské Uhorsko.

• Osmanská ríša
• Habsbursko-osmanské vojny v Uhorsku (1526 – 1568)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sandžak (administratívna jednotka)