Povstalecký ústup cez Prašivú, Chabenec a Ďumbier
Súčasť Slovenského národného povstania
Dátum 29. október – november 1944 Miesto Nízke Tatry Výsledok Kolaps povstaleckých síl a zajatie značnej časti vojakov a partizánov vrátane generálov Goliana a Viesta, prechod časti síl na partizánsky spôsob boja
Protivníci
18. SS divízia Horst Wessel Skupina SS Schill 2. brigáda SS Dirlewanger	zbytky 1. čs. armády na Slovensku časť 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády partizánske jednotky
Velitelia
gen. Hermann Höfle	plk. Vladimír Přikryl gen. Rudolf Viest gen. Ján Golian plk. A. N. Asmolov
Straty
	stovky mŕtvych (boje, podchladenie), tisíce zajatých vrátane gen. Jána Goliana a Rudolfa Viesta, † Ján Šverma
Historický portál

Povstalecký ústup cez Prašivú, Chabenec a Ďumbier boli presuny zbytkov povstaleckých síl, ktorými sa tieto chceli na začiatku novembra 1944 vyhnúť nemeckému zajatiu po kolapse Slovenského národného povstania. Dňa 28. októbra vydal veliteľ 1. čs. armády na Slovensku gen. Rudolf Viest na Donovaloch rozkaz na prechod na partizánsky spôsob boja. Následne sa zbytky povstaleckých síl snažili viac či menej neorganizovane vo väčších či menších jednotkách ustúpiť Nízkymi Tatrami na východ, prípadne na juh do masívu Poľany, kde prebiehal posledný organizovaný odpor povstalcov. Dňa 3. novembra boli v Pohronskom Bukovci Nemcami zajatí vojenskí velitelia povstania gen. Rudolf Viest a gen. Ján Golian pri pokuse prejsť z Nízkych Tatier na Poľanu. Časť 2. čs. paradesantnej brigády spolu s Hlavným štábom partizánskeho hnutia prechádzala 9. – 10. novembra za mimoriadne náročných zimných podmienok (50 cm snehu) z liptovskej strany cez Chabenec na pohronskú stranu Nízkych Tatier, pričom mrazom a vyčerpaním zahynulo viac ako 80 členov brigády a komunistický politik Ján Šverma, aby si vytvorili základňu na južných svahoch Nízkych Tatier. Celkovo zahynuli stovky povstalcov a tisíce padli do zajatia. Bola to jednoznačne najťažšia etapa partizánskeho boja, počas ktorej bolo partizánske hnutie zdecimované, no nie zlikvidované.^:169

18. – 22. októbra 1944 začali nemecké vojská generálnu ofenzívu proti Povstaniu z 11 smerov. Nemecké jednotky v sile štyroch divízií obkľúčili zostávajúce slobodné územie SNP (strategický trojuholník Zvolen – Banská Bystrica – Brezno s krycím menom Zuzana) a dosiahli prevahu vojenskej techniky, najmä ťažkých zbraní a letectva.^:95

Na porade štábu 1. československej armády na Slovensku 22. októbra v Banskej Bystrici bolo pod tlakom nemeckých útokov prijaté rozhodnutie, že jednotky 1., 2., 4., 5. a 6. taktickej skupiny (TS) povstaleckej armády ustúpia do obranných postavení na horských svahoch Starohorských vrchov, Nízkych Tatier a Veľkej Fatry so štábom na Donovaloch. ^:178-179 Kolapsu povstaleckých síl sa nepodarilo zabrániť. 25. októbra odletel na rozkaz mjr. Tótha do ZSSR 1. čs. stíhací pluk, čím Nemci získali úplnú leteckú prevahu. V ten istý deň Hlavný štáb partizánskych oddielov nariadil všetkým partizánskym oddielom presunúť sa do tyla Nemcov a vykonávať tam bojovú a diverznú činnosť.^:758 26. októbra nemecká skupina Schill bez boja obsadila Zvolen a po prekonaní opevnenej línie Badín – Vlkanová bránenej len príslušníkmi 2. čs. paradesantnej brigády a niekoľkými tankistami vstúpili ráno 27. októbra do Banskej Bystrice. Hlavné povstalecké sily chaoticky ustúpili na Donovaly.^:138

V noci z 27. na 28. októbra 1944 vrchný veliteľ 1. čs. armády na Slovensku gen. Rudolf Viest vydal rozkaz o prechode armády na partizánsky spôsob boja. Tento rozkaz sa však už nepodarilo jednotkám doručiť.^:138

28. októbra sa začal neorganizovaný ústup z Donovalov. Jednotky a jednotlivci sa za hmlistého a daždivého počasia presúvali rôznymi smermi v snahe uniknúť Nemcom.

Na Donovaloch sa v kritických októbrových dňoch nachádzali ľahké pozorovacie lietadlá, ktoré boli 28. októbra 1944 ráno zničené. Podľa povstaleckého prokurátora Samuela Korbela, priameho účastníka udalostí na Donovaloch, boli tieto lietadlá, ktoré mohli byť použité na evakuáciu povstaleckého velenia, zničené povstaleckými vojakmi, ktorí vinili velenie „zo strašného nešťastia a kritizovali, že použili vojenské nákladné autá na odvážanie svojho luxusného nábytku na Donovaly, zatiaľ čo nebolo dosť vozidiel na transport žien, detí a ranených.“^:114

28. októbra 1944 v skorých ranných hodinách gen. Rudolf Viest, gen. Ján Golian, ktorí sa odmietli pripojiť k 2. čs. paradesantnej brigáde, ako aj ďalší dôstojníci (plk. Karol Pekník, pplk. Souhrada, kpt. Jaroslav Krátky – Zdena, npor. M. Petro) opustili v sprievode Vysokoškolského strážneho oddielu Športhotel na Donovaloch. Pochod smeroval na východ, cez Polianku na Kozí chrbát a Prašivú a mal namierené do priestoru masívu Poľany. Prvé dni sa pochod nestretol s nemeckými oddielmi, ale musel prekonávať útrapy počasia. 31. októbra 1944 nastala v mieste medzi Sopotníckou a Medzibrodskou dolinou prestrelka s nemeckými jednotkami. Z nesmiernej fyzickej námahy sa Rudolfovi Viestovi zhoršila dlhoročná trombóza dolných končatín. 2. novembra 1944 predpoludním, počas zastávky Vysokoškolského strážneho oddielu na Litofovej holi, bol oddiel prepadnutý a rozbitý nemeckou jednotkou. Do zajatia padli veliteľ oddielu, npor. M. Cambel, kpt. Jaroslav Krátky – Zdena, ako aj npor. M. Petro. 2. novembra 1944 generáli Viest a Golian spolu so skupinou vojakov zostúpili do Pohronského Bukovca, kde po konečne našli úkryt s možnosťou prezliecť sa. V tejto obci boli povstaleckí generáli na druhý deň – 3. novembra 1944 – zajatí nemeckým Einsatzkommandom 14.^:260

Jednotky 2. čs. paradesantnej brigády dislokované na Donovaloch pod velením Vladimíra Přikryla sa spolu s Hlavným štábom partizánskych oddielov rozhodli presunúť sa 28. októbra z Donovalov na základňu Jegorovovej brigády pod Prašivou.

Počas pochodu došlo k zrážkam s Nemcami na Kozom Chrbáte a na Prašivej. Napriek tomu sa v tábore Jegorovovej brigády podarilo zhromaždiť 700 príslušníkov brigády a ďalšie menšie jednotky a jednotlivcov. Zhromaždení vojaci a partizáni pre absenciu zásob mali získavať potraviny násilnými rekvizíciami v Kľačanoch, Dúbrave, Svätom Kríži a Lazisku, proti čomu sa postavil plk. Vladimír Přikryl.

29. októbra 1944 sa konala pod Prašivou porada Hlavného štábu partizánskych oddielov za účasti vojakov plk. Alexeja Nikitiča Asmolova, plk. Vladimíra Přikryla, styčného dôstojníka Červenej armády I. Skripku – Studenského a politických predstaviteľov Karola Šmidkeho, Jána Švermu, Bohumila Laušmana a Rudolfa Slánskeho, kde došlo k premenovaniu štábu na Hlavný štáb partizánskeho hnutia v Československu. Plk. Asmolov zároveň prevzal velenie nad všetkými prítomnými jednotkami vrátane 2. čs. paradesantnej brigády.^:159:991

9. novembra zaútočili Nemci Ľupčianskou dolinou. 1. prápor 2. čs. paradesantnej brigády utrpel pri prepade značné straty a salaše, kde povstalci prebývali, boli vypálené. Nastal chvatný ústup a presun cez masív Chabenca na južnú stranu Nízkych Tatier. Nemecké prenasledovanie prekazila hmla a zlé počasie. Prechod cez Chabenec sa uskutočňoval v nepredstaviteľných podmienkach, za mrazu, vetra, v hlbokom snehu. Zahynulo viac ako 100 ľudí, z toho 83 príslušníkov 2. čs. paradesantnej brigády, pod Chabencom zahynul aj komunistický politik Ján Šverma (jediný poslanec predvojnového Národného zhromaždenia, ktorý položil svoj život v aktívnom boji proti fašizmu).^:991 2. čs. paradesantná brigáda prišla počas novembrových pochodov aj o bojovú zástavu. Podľa pamätí plk. Asmolova sa partizánom napriek zimným podmienkam podarilo cez Chabenec pretlačiť do Lomnistej doliny jeden 85 mm kanón, ktorý bol neskôr využitý na obranu štábu HŠPH v Lomnistej doline.^:374

Štáb partizánskej brigády Jánošík sa v posledných októbrových dňoch nachádzal v Jasenskej doline. 28. októbra zanechal Jasenskej doline strážny oddiel pri sklade potravín na čele s Vladom Veleckým a vydal sa na pochod z Jasenskej doliny cez Chabenec k oddielom brigády. Kolóna zahŕňala aj 17 koní naložených nákladom a 1 mulicu. Počas namáhavého pochodu cez hrebeň Nízkych Tatier smerom na východ v podmienkach predčasnej zimy došlo k strate 16 koní, prežil len jediný a mulica. 1. novembra 1944 došlo k stretu s nemeckou jednotkou pri chate M. R. Štefánika (už zničenej zásahom delostreleckého granátu), kde v boji zahynuli sovietsky radista Vasiľ Babkin, 16 – ročný partizán z Valaskej Juraj Perichta a 3 ďalší partizáni a údajne 26 Nemcov. Štáb brigády ustúpil do Vajskovskej doliny a odtiaľ sa presunul cez obce Bystrá a Mýto pod Ďumbierom do Pohorelej, kde partizáni zakúpili 24 volov a následne sa 12. novembra štáb usídlil v doline Staníkovo a nadviazal spojenie so všetkými štyrmi oddielmi brigády v priestore Liptovskej Tepličky, Pohorelej a Veľkého boku. ^13:140

Večerné hlásenia nemeckého veliteľa na Slovensku podávali udalosti nasledovne:^1:560-573:

• Hlásenie z 29.10.1944: Dnes znova vzplanul odpor nepriateľa v priestore Korytnica (7 km južne od Lipt. Osady) – Lipt. Osada – Staré Hory. Nepriateľ sa tu tvrdošijne a zúfalo bráni. Podľa výpovedí zajatcov hodlá sa nepriateľ, ktorý je zovretý zo všetkých strán, prebiť sa na rozkaz Moskvy k ruským líniám smerom na Košice. Vojenské velenie povstalcov je údajne stále pri týchto jednotkách. ... Nasadenie letectva nie je možné pre zlé poveternostné podmienky.^1:570
• Hlásenie z 30.10.1944: V priestore ... Donovaly – Kalište – Kyslá Voda – severný východ z Jasenskej doliny sa nepriateľ ešte sčasti tvrdošijne stavia na odpor. Sú to zväčša banditi českej a ruskej národnosti. Slovenské jednotky sú v rozklade.^1:571
• Hlásenie z 31.10.1944: Na hrebeňoch Nízkych Tatier pri Ďumbieri severne od Brezna sa nachádza nepriateľská skupina v počte 3000 – 4000 mužov. Údajne tam má byť aj jedna časť doterajšieho vojenského velenia.^1:571
• Hlásenie z 1.11.1944: Skupina nepriateľských síl pri Ďumbieri sa pokúsila dosiahnuť spojenie s ruským frontom, ale stratila už najväčšiu časť svojich ťažkých zbraní. Zajatci vypovedajú, že Židov, ktorí boli v tejto skupine, zanechali kvôli nedostatku potravín. Sily, ktoré t.č. nie sú ešte zničené, pozostávajú z fanatických a presvedčených bojovníkov, ktorí sú na všetko pripravení.^1:571
• Hlásenie z 2.11.1944: Skupina nepriateľských síl v priestore Ďumbier v Nízkych Tatrách je naďalej prenasledovaná. Vedieme proti nej sústredený útok zo západu, severu, juhu a východu. Porážka, zlé poveternostné podmienky a nedostatok potravín vyvolávajú v tejto skupine príznaky rozkladu. Aby sa zabránilo úniku jednotlivých skupín bánd na východ cez hradskú Poprad – Telgárt, nasadila skupina armád A na žiadosť nemeckého veliteľa bojovú skupinu na líniu Hranovnica – Telgárt, aby sa uzavrela cesta od západu.^1:572
• Hlásenie z 3.11.1944: V neschodnom teréne Nízkych Tatier za prudkého dažďa a sneženia neustále prenasledujeme protivníka. Pritom boli živí zajatí vojenskí vodcovia povstaleckého hnutia generáli Viest a Golian. Náčelník generálneho štábu plk. gšt. Pekník padol.^1:572
• Hlásenie zo 4.11.1944: Podľa výpovedí obyvateľov a zajatcov unikli údajne 1. a 2.11. rozptýlené skupiny banditov z oblasti Ďumbiera cez Vysoké Tatry do priestoru Zakopané.^1:572
• Hlásenie z 5.11.1944: Bandy v oblasti Ďumbiera .... sú napriek hmle neúnavne prenasledované. Pritom bolo zajatých asi 130 ľudí a ukoristených 15 ton výbušnín, 1 000 000 kusov pechotnej munície a väčšie skladište zásob. Plán na 6.11.: ďalšie neúnavné prenasledovanie bánd na sever a juh od cesty Banská Bystrica – Brezno.^1:573
• Hlásenie zo 6.11.1944: Akcia v oblasti Ďumbiera sa v podstate skončila. Zvyšok bánd sa pokúša v malých skupinách utiecť do neprístupných vrchov. V menších akciách a v bojovom prieskume sme zajali 392 banditov, ukoristili 1 havarované lietadlo, 1 protitankový kanón a väčší počet zbraní a munície, zničili sme viaceré tábory bánd a lesné tábory.^1:573
• Hlásenie zo 7.11.1944: Silnejšia skupina banditov bola odrazená pri pokuse prebiť sa z Nízkych Tatier cez Horný Váh.^1:574

Slovenské národné povstanie bolo koncom októbra porazené a partizánske hnutie prežívalo začiatkom novembra najvážnejšiu krízu. Do zajateckých, koncentračných, pracovných táborov a väzníc sa v konečnom dôsledku dostalo asi 30 000 občanov Slovenskej republiky, priamych účastníkov povstania, no aj nevinných civilistov, ktorí sa len nachádzali v priestoroch „očisťovaných“ nacistickými jednotkami.^3:170

Zajatí povstaleckí generáli Viest a Golian boli po vypočúvaní prevezení do Bratislavy, kde pokračovali ďalšie výsluchy, následne boli odtransportovaní do Berlína. Odtiaľ boli pravdepodobne prevezení do koncentračného tábora Flossenburg. Ďalší osud generálov nie je známy, pravdepodobne zahynuli v Nemecku na jar roku 1945.^11:228-229

Hlavný štáb partizánskeho hnutia sa po prechode Chabenca usídlil v Lomnistej doline, kde postupne nadviazal spojenie s partizánskymi jednotkami pôsobiacimi v tejto oblasti, znovu ich sformoval a aktivizoval ich činnosť.¹²

2. čs. paradesantná brigáda sa rozmiestnila na južných svahoch Nízkych Tatier v priestore Krpáčovo, Lom, Vajskovská dolina. V bojoch na Priehybke 28. novembra a na Krpáčove 30. novembra utrpela značné straty. Spolu s Hlavným štábom partizánskeho hnutia sa 19. februára 1945 v priestore Brezna spojila s postupujúcou Červenou armádou.^2:992

Gustáv Husák sa po prechode Chabenca odtrhol so skupinkou od hlavného prúdu a 4 dni blúdil, aby sa následne 8 dní skrýval spolu s Bortelom, Lokvencom, Hýllovou a Frischovou v Hornej Lehote. Po prehliadkach obce príslušníkmi SS sa presunul do Dolných Žemberoviec, kde sa v ilegalite skrýval až do oslobodenia obce 21. decembra 1944 Červenou armádou.^7:958

Smrť Jána Švermu počas prechodu Chabenca bola jedným z bodov obvinenia generálneho tajomníka ÚV KSČ Rudolfa Slánskeho počas komunistického vykonštruovaného „Procesu s vedením protištátneho sprisahaneckého centra“ v rokoch 1951 – 1952. Rudolf Slánský sa pod nátlakom a mučením ku všetkým obvineniam pred súdom priznal:

Rudolf Slánský bol odsúdený na smrť a 3. decembra 1952 popravený.

Na počesť tragicky zosnulého Jána Švermu niesla obec Telgárt v rokoch 1948 – 1991 názov Švermovo.

Slovenský výpravný historicko – vojnový seriál Povstalecká história¹⁵ z roku 1984, kde na scenári s Jozefom Bobom spolupracoval aj prominentný historik Viliam Plevza, zobrazuje povstalecký ústup cez Chabenec a smrť Jána Švermu v záverečnom dieli „Blízko je deň“.

1. ↑ Večerné hlásenie nemecké veliteľa zo 4. 11. 1944. Počasie: vysoký stav vody zničil viaceré mosty. V horách je na 50 cm snehu.^1:1035
2. ↑ Dve malé lietadlá horiace na Donovaloch ráno 28. októbra 1944 spomína vo svojich pamätiach aj náčelník Hlavného štábu partizánskych oddielov A. N. Asmolov.^10:353 Jedno havarované lietadlo ako korisť spomína aj hlásenie nemeckého veliteľa zo dňa 6. novembra.^1:573