Nezávislý štát Chorvátsko Nezavisna Država Hrvatska ←  1941 – 1945  → vlajka znak
Hymna: Lijepa naša domovino
Geografia
Hlavné mesto	Záhreb
Rozloha	115 133 km² (v roku 1941)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	6 966 729 (v roku 1941)
Jazyky	chorvátčina
Náboženstvo	katolicizmus (oficiálne), luteranizmus, islam, chorvátska pravoslávna cirkev
Štátny útvar
Štátne zriadenie	monarchia – de iure protektorát Talianska, de facto bábkový štát nacistického Nemecka pod vládou ustašovcov
Mena	chorvátska kuna
Vznik	10. apríl 1941
Zánik	8. máj 1945 (oslobodením)
Predchádzajúce štáty: Juhoslovanské kráľovstvo Nástupnícke štáty: Juhoslávia (1943 – 1992)

Nezávislý štát Chorvátsko alebo Nezávislý chorvátsky štát (chorv. Nezavisna Država Hrvatska, skr. NDH) bolo označenie pre chorvátsky štát, existujúci v období druhej svetovej vojny ako bábkový štát nacistického Nemecka a Talianska pod vládou vtedajších ustašovcov.

Nezávislý štát Chorvátsko sa rozprestieral na väčšine územia skoršej Chorvátskej bánoviny. Pripojil zvyšok Bosny a Sriem. V prospech Maďarska Chorvátsko stratilo oblasť Medzimuria a Baranje. Taliansko navyše anektovalo rozsiahle oblasti jadranského pobrežia.

Nadviazanie kontaktov a vytipovanie vhodnej chvíle pre vyhlásenie nezávislosti pripravil pre chorvátskych fašistických predstaviteľov nemecký zástupca, Edmund Wessenmayer.

Krátko po vstupe nemeckých armád do Juhoslávie, vyhlásil preto dňa 10. apríla 1941 v Záhrebe domáci predstaviteľ ustašovcov, Slavko Kvaternik, v mene Anteho Pavelića Nezávislý štát Chorvátsko (Nezavisna Država Hrvatska – NDH). Vyhlásenie bolo odvysielané rádiom do všetkých kútov vtedajšieho Chorvátska.

Nový štát mal rozlohu okolo 100 000 km² a 6,5 milióna obyvateľov. 12. apríla bola zostavená provizórna chorvátska vláda. 15. apríla prišiel Ante Pavelić do Záhrebu a prijal titul vodcu národa, poglavnik. 17. apríla zostavil Pavelić svoju vládu z domácich aj exilových predstaviteľov Ustaše. Členmi boli, napr. Slavko Kvaternik (minister domobrany), Andrija Artuković (minister vnútra), Mile Budak (minister školstva) a Mladen Lorković (minister zahraničia). Parlament, sabor, bol úplne formálnou inštitúciou. Nový režim vyhlásil za svoj ​​cieľ vytvorenie „kresťansko-korporatívneho štátu“.

Taliansko sa snažilo dostať Chorvátsko pod svoj ​​vplyv. Na stretnutie medzi nemeckým ministrom zahraničia Ribbentropom a jeho talianskym náprotivkom Cianom v Imperial Hoteli vo Viedni 21. a 22. apríla 1941 požadovalo Taliansko jadranské pobrežie od Rijeky po Kotor a personálnu úniu Talianska a Chorvátska pod savojskou dynastiou.

Ribbentrop tušil, že talianske požiadavky by Pavelićov režim zničili. Navyše talianska generalita ani taliansky kráľ príliš nepodporovali Mussoliniho dalmátske výboje. Preto došlo ku kompromisu, v ktorom Taliansko získalo len časť dalmátskeho pobrežia od Zadaru po Split a väčšinu dalmátskych ostrovov. Do svojej sféry vplyvu dostalo Taliansko mori bližšiu polovicu NDH, severná časť pripadla do záujmovej oblasti Nemecka. Oba štáty do svojich sfér umiestnili vlastné vojenské jednotky.

Podľa rímskej dohody z 18. mája 1941, v ktorej bola určená aj chorvátsko-talianska hranica, si Chorvátsko nesmelo postaviť vojnové námorníctvo ani stavať vojenské objekty na jadranskom pobreží a nemohlo uzatvárať bez talianskeho vedomia medzinárodné zmluvy. Chorvátska armáda bola v talianskej záujmovej sfére podriadená talianskej. Za panovníka NDH bol vybratý taliansky princ Aimon, vojvoda zo Spoleta, ktorý mal nastúpiť ako Tomislav II.. Do Chorvátska však nikdy neprišiel. Chorvátsko a Taliansko uzavreli aj spoločnú menovú a colnú úniu. Pristúpenie k Osi podpísalo Chorvátsko 15. mája 1941 v Benátkach. Po celý čas vojny bola NDH v spore s Maďarskom o oblasť Medzimuria, dohoda o spoločnej hranici však nikdy nebola podpísaná. Aj keď sa Pavelić snažil získať si Nemecko priateľskou politikou ako určitú protiváhu proti Taliansku, prenechal Hitler nakoniec vplyv v NDH Mussolinimu. Hitler priamo v septembri 1941 povedal Pavelićovi, že o jeho krajine rozhodujú len Taliani.

Nemecko si v Chorvátsku strážilo len svoje ekonomické záujmy prostredníctvom generála Glaisa von Horstenaua. Nemecké vojsko strážilo kľúčové komunikácie a využívalo chorvátsky priemyselný potenciál; nie však iba spôsobom, že by bola produkcia tovární vyvážaná do Ríše, ale množstvo závodov bolo kompletne rozmontovaných a aj s robotníkmi prevezených do Nemecka. Neskôr sa Nemci stiahli z väčšej časti „svojho“ územia, lebo bol stále aktuálnejší problém dostatočného počtu vojenských síl na východnom fronte a tiež v Srbsku, kde vznikali sporadické nepokoje a vyčíňali ako četníci, tak aj komunistickí partizáni.

V decembri 1942 navrhovali Taliani, aby Chorvátsko prijalo rovnaký štatút, aký malo Albánsko, výmenou za to by bola k NDH pripojená Dalmácia. Záhrebská vláda ponuku odmietla.

Na konci 30. rokov boli antijuhoslovanské tendencie v chorvátskej spoločnosti nezanedbateľné. Odtrhnutie od nenávideného kráľovstva privítala väčšina verejnosti, vrátane vplyvnej Chorvátskej sedliackej strany. Uchopenie moci ustašovským hnutím a priame zapojenie do vojny, cudzie okupácie a násilná politika voči príslušníkom iných národov však vyvolala buď pochybnosti, alebo odpor. Členovia HSS boli niekoľkokrát vyzvaní, aby prešli k režimu, urobila to však len malá časť, ktorá bola značne neaktívna a aj naďalej udržiavala nepriateľský až rezignovaný postoj k vtedajšej situácii. Medzi srbským obyvateľstvom rástli sympatie k partizánskemu hnutiu a komunistom, ktorí hlásali rovnosť všetkých národov v novej a federatívnej Juhoslávii.

V duchu nacistickej ideológie bol tiež na území NDH vyhlásený za jediný „árijský národ“ národ chorvátsky, odvodzujúci svoj ​​pôvod údajne už od dávnych Gótov. Už 17. apríla 1941 boli prijaté prvé zákony na ochranu chorvátskeho národa, ktorý však tvoril len 50 % obyvateľstva NDH. Ďalej boli schválené zákony namierené proti Srbom a Židom. Židia boli buď odvezení do koncentračných táborov v Nemecku, alebo v Chorvátsku, niektorým sa podarilo utiecť do talianskeho priestoru, kde protižidovské opatrenia neplatili, časť sa pridala k partizánom. Naproti tomu bosnianski Moslimovia boli považovaní za najčistejšiu zložku chorvátskeho národa. NDH bola vyhlásená za krajinu dvoch náboženstiev, katolíckeho a islamského. V Záhrebe vznikla úpravou meštrovićovho pavilónu mešita. Hlavným dôvodom pre podporu bosnianskych Moslimov bola hlavne snaha rozkĺbiť vzťahy so Srbmi v Bosne a nakloniť si toto obyvateľstvo na stranu vtedajšieho režimu. Táto myšlienka, hoci môže znieť značne prekvapivo, nebola v chorvátskom prostredí nová; už nejaký čas si s ňou pohrávalo množstvo chorvátskych politických prúdov, ktoré sa objavovali už v druhej polovici 19. storočia.

Srbi tvorili asi 30 % obyvateľov štátu, ale podľa vyjadrenia ministra Milovana Žanića pre nich nebolo v Chorvátsku miesto. Boli preto masovo vyháňaní, zabíjaní a nútení ku konverzii ku katolíctvu. Do konca vojny bolo do Srbska vyhnaných 300 000 Srbov, asi 200 000 ďalších bolo násilne pokatolizovaných. V NDH vzniklo niekoľko koncentračných táborov, najväčším z nich tábor Jasenovac, ďalšími boli, napr. Kerestinec, Stara Gradiška alebo Koprivnica. Počet obetí koncentračného tábora Jasenovac sa odhaduje asi na 80 000. Na mnohých miestach boli ustašovským jednotkami vyvraždené celej srbské dediny. Teror sa prejavil už v máji 1941 pri nájazdoch tzv. divokých ustašov. Už v auguste Nemci a Taliani proti tejto brutalite protestovali. Toto obdobie bolo neskôr v časoch zhoršených srbsko-chorvátskych vzťahov 80. a hlavne 90. rokov 20. storočia opisované ako „srbská genocída“.

Chorvátska armáda sa formovala od mája 1941, delila sa na elitné jednotky Ustaše a jednotky Domobrany, v roku 1943 mala 130 000 príslušníkov. Po nemeckom útoku na Sovietsky zväz vyslalo Chorvátsko 8 000 vojakov dobrovoľníckej Chorvátskej légie, aby sa pridali po bok nemeckých armád.

Predstavitelia chorvátskej katolíckej cirkvi sa k režimu stavali rozdielne. Niektorí duchovní ustašovcov podporovali, napr. sarajevský arcibiskup Šariš, naproti tomu mostarský biskup Alojzije Mišić odmietal vo svojej diecéze ustašovské násilie. Záhrebský arcibiskup Alojzije Stepinac sa snažil v niekoľkých listoch Pavelićovi protestovať proti ustašovským excesom a koncentračnému táboru Jasenovac. Aj keď Stepinac nikdy verejne ustašovský režim neodsúdil, súkromne sa snažil pomáhať jednotlivým Židom. Pavelić bol nútený zaoberať sa nepokojnou etnickou situáciou v krajine, aby úplne nestratil nemeckú podporu, pretože teror príliš neprispieval k pokoju, ktorý Nemecko v tejto oblasti potrebovalo. 21. februára 1942 vyhlásil ustanovenia Chorvátskej pravoslávnej cirkvi. 7. júna 1942 bol do úradu metropolitu tejto novej cirkvi uvedený ruský porevolučný emigrant Grigorij Maksimov pod menom Germogen. Cirkev nikdy nezískala vplyv medzi srbskými pravoslávnymi. Kvôli rastúcemu nepokoju a etnickému konfliktu v Bosne a Hercegovine sa niektorí predstavitelia bosnianskych Moslimov rozhodli viac spolupracovať s Nemcami v snahe získať autonómiu. 1. novembra 1942 poslali Hitlerovi memorandum, v ktorom odsúdili pomery panujúce v NDH a žiadali vytvorenie vlastnej armády, tzv. Bosnianskej stráže podriadenej wehrmachtu a snažili sa získať prísľub vzniku nemeckého protektorátu, tzv. Župy B. (osny), Nemci tieto požiadavky odmietli, jediné čo vzniklo, bola 13. horská divízia SS „Handschar“ (1. chorvátska).

Už od leta 1941 strácalo Chorvátsko kontrolu nad svojím územím. Vidiecke oblasti sa stali centrom povstalcov. 13. novembra 1941 si nemecký generál Glaise von Horstenau sťažoval, že len asi tretina NDH je v rukách chorvátskej vlády. K novému režimu neboli priateľsky naklonení ani ľavica a intelektuáli. Na území Bosny a Hercegoviny pôsobil odboj srbských četníkov a komunistických partizánov. Do chorvátskych záležitostí preto museli zasahovať Nemecko a Taliansko. Ustašovci si medzi Chorvátmi nikdy nedokázali vytvoriť širokú ľudovú základňu. Oproti nemeckej NSDAP nedokázali ustašovci nadchnúť masy, napr. Ante Pavelić žil z obavy pred atentátmi v ústraní, na verejnosti sa ukazoval len zriedka. Podporu nachádzalo hnutie snáď len na vidieku, hlavne v oblastiach Liky a Kordunu. 10. septembra 1943 sa Taliansko vzdalo, NDH bolo sľúbené pripojenie bývalej talianskej Dalmácie. Partizáni, ktorým sa v roku 1943 dostalo významnej medzinárodnej podpory, čoraz viac posilňovali svoje pozície. Situácia medzi chorvátskymi predstaviteľmi sa stávala čoraz viac napätejšia, vytvorila sa skupina, ktorá chcela uzavrieť mier so Spojencami a skupina, ktorá chcela stáť po boku Nemecka až do trpkého konca. V júli 1944 boli zatknutí Mladen Lorković a Ante Vokić za prípravu prospojeneckého prevratu. V októbri 1944 padol Split a front sa na pol roka ustálil. Vo februári 1945 padol Mostar, v apríli Vukovar. Chorvátska armáda sa začala sťahovať do Rakúska, aby sa vzdala Spojencom. Zvyšní ustašovci sa neúspešne snažili odovzdať moc do rúk kardinála Stepinaca. Pavelić utiekol do Rakúska a zomrel v Španielsku v roku 1959. 8. mája 1945 vstúpili partizánske jednotky do Záhrebu.

• Dejiny Chorvátska
• Juhoslávia
• Druhá svetová vojna

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nezávislý štát Chorvátsko

• Fronta.cz – Horúca balkánska pôda

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Nezávislý stát Chorvatsko na českej Wikipédii.