A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Latinčina (Lingua latīna) | |
Štáty | Latium, Staroveký Rím, Vatikán |
---|---|
Región | Európa |
Klasifikácia | Indoeurópske jazyky
|
Písmo | latinka |
Postavenie | |
Úradný jazyk | Vatikán |
Regulátor | Pápežská latinská akadémia |
Jazykové kódy | |
ISO 639-1 | la |
ISO 639-2 | lat |
ISO 639-3 | lat |
Wikipédia | |
Adresa | la.wikipedia.org |
Pomenovanie | Vicipaedia, libera encyclopaedia |
Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov | |
|
Latinčina (lat. lingua latina = latinský jazyk) je italický jazyk, bývalý štátny jazyk Rímskej ríše a jazyk vzdelancov v stredoveku. Dnes je mŕtvy v tom zmysle, že nie je dorozumievacím prostriedkom nijakého etnika. Je iba úradným jazykom Vatikánu. Používa sa aj v biológii, medicíne a práve.
Názov je odvodený od talianskej oblasti Latium (dnes Lazio), ktorú pôvodne obývali italickí Latinovia (lat. Latini).
Funkcia
Od 3. stor. pred Kr. až do zániku Západorímskej ríše (476 po Kr.) resp. do 6. stor. po Kr. v Byzantskej ríši (Východorímskej ríši) bola latinčina, čiastočne popri gréčtine, vládnucim spisovným jazykom republiky resp. cisárstva. V Byzantskej ríši ju potom vystriedala gréčtina, ale na tomto území sa fakticky už aj predtým používala hlavne gréčtina. V severozápadnej Afrike v 8. stor. po Kr. latinčinu, bežne používanú od roku 146 pred Kr., nahradila arabčina.
Z ľudovej (vulgárnej) latinčiny (lingua romana rustica, sermo vulgaris), čiže reči nižších spoločenských vrstiev a rímskych kolonistov v provinciách, sa vyvinuli dnešné románske jazyky (taliančina, francúzština, španielčina, katalánčina, portugalčina, rumunčina a iné).
Od 4. stor. sa presadzovala ako liturgický jazyk v západnom kresťanstve a dodnes zostala oficiálnym a (v súčasnosti aj popri iných jazykoch, no do Druhého vatikánskeho koncilu jediným) liturgickým jazykom rímskokatolíckej cirkvi a úradným jazykom Vatikánu.
V stredoveku fungovala ako medzinárodný jazyk (ako dnes angličtina). V 16. stor. ju začali vytláčať národné jazyky. Ako vyučovací a vedecký jazyk sa však udržala po celej Európe aj v novoveku najmenej až do 18. stor.
V Uhorsku (a teda aj u nás) sa latinčina – najmä kvôli mnohonárodnostnému charakteru štátu – používala ako jazyk štátnej správy od počiatku až do 40. rokov 19. stor. a ako literárny jazyk až do 18. stor.
Ústup vyučovania latinčiny ako jazyka zo škôl začal až po druhej svetovej vojne, no napr. na Slovensku oveľa viac ako v západnej Európe.
Ešte aj dnes je prameňom pre vedeckú terminológiu (napr. v biológii, práve, medicíne, chémii, astronómii, školstve), ale napr. aj v oblasti rodných mien. Aj mnohé novotvary sú – aspoň sčasti – latinské (napr. sanatórium, supravodič), i keď často aj chybne vytvorené (napr. exponát by správne mal znieť expositum). Latinské výpožičky možno nájsť vo všetkých európskych jazykoch (napr. v angličtine je údajne až 80% slov priamo či nepriamo – napr. cez francúzštinu – latinského pôvodu), a to aj v keltských jazykoch a baskičtine, ako aj v berberských jazykoch severnej Afriky. Najmenej latinských slov je v slovanských jazykoch a gréčtine. Latinčina má vysoký podiel na slovnej zásobe niektorých umelých jazykov.
Latinské písmo používa dnes asi 35 – 40% ľudstva.
Forma zapisovania
Keďže voskové tabuľky boli malé a papyrus bol drahý, písalo sa pôvodne takzvaným scriptio continua (plynulým písmom) bez medzier a malých písmen. Príklad:
AUREAPRIMASATAESTAETASQUAEVINDICENULLO SPONTESUASINELEGEFIDEMRECTUMQUECOLEBAT POENAMETUSQUEABERANTNECVERBAMINANTIAFIXO AERELEGEBANTURNECSUPPLEXTURBATIMEBAT IUDICISORASUISEDERANTSINEVINDICETUTI NONDUMCAESASUISPEREGRINUMUTVISERETORBEM MONTIBUSINLIQUIDASPINUSDESCENDERATUNDAS NULLAQUEMORTALESPRAETERSUALITORANORANT NONDUMPRAECIPITESCINGEBANTOPPIDAFOSSAE NONTUBADIRECTINONAERISCORNUAFLEXI NONGALEAENONENSISERANTSINEMILITISUSU MOLLIASECURAEPERAGEBANTOTIAGENTES
Dnešný prepis:
- Aurea prima sata est aetas, quae vindice nullo,
- sponte sua, sine lege fidem rectumque colebat.
- Poena metusque aberant nec verba minantia fixo
- aere ligabantur, nec supplex turba timebat
- iudicis ora sui, sed erant sine vindice tuti.
- Nondum caesa suis, peregrinum ut viseret orbem,
- montibus in liquidas pinus descenderat undas,
- nullaque mortales praeter sua litora norant.
- Nondum praecipites cingebant oppida fossae,
- non tuba directi, non aeris cornua flexi,
- non galeae, non ensis erant: sine militis usu
- mollia securae peragebant otia gentes.
Citát z Ovídiových Premien: Stvorenie
Hoci v mnohých nápisoch už zvetrávaním zanikli alebo boli vynechané, Rimania často značili aj dĺžky samohlások, a to presne tak ako v dnešnej slovenčine, čiže pomocou znaku ´ (napr. Á). V dnešných slovníkoch a podobne sa naopak dĺžky latinských samohlások zapisujú pomocou makrónu, čiže pomocou znaku ¯ (napr. Ā).
Dejiny
Pozri aj: Staroveký Rím
Predliterárne obdobie (7. stor. – 240 pred Kr.)
Do 4. stor. pred Kr. latinčinou hovorili Latinovia, obyvatelia Latia, pri dolnom toku rieky Tiber. Centrom Latia bol Rím. Najstarší latinský text pochádza zo 7. stor. pred Kr. (nápis: Manios med fhefhaked Numasioi = Manios ma urobil pre Numasia). Z predliterárneho obdobia sa zachovali len úlomky (nápisy, neskoršie citáty). Prízvuk sa ustálil na prvej slabike.
Medzi 5. a 3. stor. pred Kr. sa jazyk tak rýchlo menil, že staršie texty prestali byť zrozumiteľné.
Okrem vlastnej slovnej zásoby (napr. filius = syn) latinčina prebrala slová z etruštiny (histrio = herec), oskičtiny a iných susedných jazykov, najmä však z gréčtiny, a to najmä po roku 265 pred Kr. (pozri ďalej).
Rimania, hlavný kmeň Latinov, si časom podmanili celú Itáliu. Okolo roku 265 pred Kr. dobyli aj grécke kolónie v Itálii, čím latinčina získala mnoho gréckych prvkov (napr. machina = stroj, essentia = esencia).
Starolatinské literárne obdobie (240 – 100 pred Kr.)
V jazyku existovalo veľa alternatívnych tvarov (napr. divus aj deus) a používali sa najmä jednoduché vety. Dvojhlásky „oi“ a „eu/ou“ sa zmenili na „u“, hláska „s“ medzi samohláskami sa zmenila na „r“.
Klasické obdobie (Zlaté obdobie) (100 pred Kr. – 14 po Kr.)
V 1. stor. pred Kr. sa s rozvojom prózy fakticky kodifikovali pravidlá a vycibrila sa slovná zásoba. Došlo k normovaniu jazyka, čiže k odstráneniu alternatívnych tvarov, používali sa súvetia a ustálili sa gramatické pravidlá. Prízvuk sa ustálil na poslednej slabike (ak je dlhá) resp. na predpredposlednej (v iných prípadoch).
Vrcholnými predstaviteľmi vtedajšej latinskej prózy a hlavnými „kodifikátormi“ boli Cicero a Caesar.
Ľudový jazyk bol však dosť odlišný od literárneho jazyka. Preto hovoríme, že (neľudová) latinčina bola už od 1. stor. pred Kr. mŕtvym jazykom (v hore uvedenom zmysle). Ako úradný a diplomatický jazyk sa však v Rímskej ríši používala aj naďalej.
Poklasické obdobie (Strieborné obdobie) (14 – 120)
Prvky básnického jazyka prenikli do prózy. Vulgarizmy a provincializmy prenikli do celej latinčiny.
V prvých storočiach po Kr. sa spolu s rozširovaním moci Rimanov rozšírila aj latinčina do západnej a južnej Európy a do dnešného Rumunska, na Balkán a do severnej Afriky a stala sa tam všade úradným a spisovným jazykom.
Archaizujúce obdobie (120 – 200)
Preberali sa znova slová z predklasického obdobia.
Neskoroantické obdobie (200 – 600)
Literárna latinčina sa značne vzdialila od ľudovej (tzv. vulgárnej) latinčiny a ľudová latinčina získala prevahu. No boli aj kresťanskí spisovatelia, ktorí používali ľudovú latinčinu (aj pri prekladoch Biblie). Došlo aj k výrazným zmenám vo výslovnosti, napríklad od roku 400 sa „c“ pred e/i vyslovovalo ako a nie už ako (napr. Cicero predtým ). V neprízvučných slabikách mizli samohlásky (napr. merula –> merla) a zanikalo koncové -m (napr. olim → oli). V syntaxe došlo k nahradeniu pádov genitív, datív a ablatív tvarmi s predložkami „de“, „ab“ a „ad“ a podobne sa aj iné syntetické tvary nahradili analytickými.
Stredoveké obdobie (600 – 1300)
Stredoveká latinčina nadviazala na neskoroantickú spisovnú latinčinu, prebrala však aj nelatinské slová z národných jazykov a vytvorila nové slová (napr. compassio – súcit).
Novoveké obdobie (Moderné obdobie; od 1300)
Toto je latinčina používaná dnes prinajmenšom rímskokatolíckou cirkvou a v celej Európe aspoň do 18. stor. Vznikla síce z renesančnej snahy prekonať obdobie „úpadku“ stredoveku, napriek tomu si zachovala mnohé črty, ktoré pribudli v stredovekom období (napr. dlhú dobu písanie e namiesto ae a oe, zámenu zámien suus, eius). S vývojom civilizácie samozrejme pribudli mnohé neologizmy, v poslednej dobe najmä vďaka úsiliu katolíckej cirkvi (napr. dnes "pilula anticonceptiva" = antikoncepčná tabletka, "instrumentum televisorium" = televízor, "textus televisificus" = teletext či "tabula subrotata" = skejbord)
Gramatika
Prvé opísanie gramatiky pochádza z 1. stor. pred Kr.. Klasickú gramatiku latinčiny napísal v 4. stor. po Kr. Donatus (tzv. Donátova gramatika).
Latinské prebásnené hymny Gorazda Zvonického
Jeden z veľkých znalcov latinského i slovenského rýmu, metriky a verša bol prekladateľ a básnik Gorazd Zvonický. Za jeho najväčší prekladateľský prínos môžeme pokladať breviárové hymny, ktoré prebásnil z latinského originálu. Vyšli v troch zväzkoch pod názvom Hymny na posvätenie času. Prvý a druhý zväzok vyšiel v roku 1975 a tretí o rok neskôr (1976).[1]
Literatúra
- KUKLICA, Peter: Slovník stredovekej latinčiny. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2000. 167 s. ISBN 80-08-01405-9
Referencie
- ↑ KUBANOVIČ, Zlatko. Príspevok Gorazda Zvonického k pokoncilovej liturgickej reforme. Don Bosco dnes, 2013, roč. XLIV, čís. 3, s. 26 – 27. Dostupné online . ISSN 1338-4201.
Iné projekty
- Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o latinské výroky
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Latinčina
- Wikislovník ponúka heslo latinčina
Externé odkazy
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Československo
Človek
Človek rozumný
Ľubomír Lipták
Ľudová kultúra
Škola Annales
Štát
Štátny
Štefan Polakovič (filozof)
Štruktúra
Štrukturalizmus
Štrukturalizmus (architektúra)
Žáner
Život
Adorno
Alfred Adler
Alfred Kroeber
Altamira (jaskyňa)
Alterglobalizmus
Alternatívna kultúra
Alvin Toffler
Al Gore
Anna Freudová
Antická filozofia
Antikapitalizmus
Antonio Gramsci
Anton Hykisch
Antropológ
Antropológia
Aristoteles
Arnold Joseph Toynbee
Arthur Schopenhauer
Auguste Comte
Barbar
Barok
Baruch Spinoza
Benátky (mesto)
Bioetika
Biofília
Biokulturológia
Birminghamská škola
Carl Gustav Jung
Cech
Charles Fourier
Chemikália
Cirkev
Civilizácia
Claude Lévi-Strauss
Cnosť
Cyklus
Dalimír Hajko
Dav
David Hume
Davisti
Dejiny umenia
Denis Diderot
Denis McQuail
Descartes (Indre-et-Loire)
Dialóg
Dialektická metóda
Dialektický
Dieťa
Diskurzívny
Dominik Tatarka
Duša
Duch
Duchovné vedy
Editor
Edward Burnett Tylor
Ekológia
Ekonómia
Ekonomika
Empirizmus
Erasmus Rotterdamský
Erich Fromm
Ernst Bloch
Esej
Estetický
Estetika
Etický
Etnografia
Etnológia
Etológia
Európa
Evolucionizmus
Existencializmus
Fernand Braudel
Film
Filmológia
Filmová kritika
Filozof
Filozofia
Filozofia 20. storočia
Filozofia dejín
Florencia
Fourierizmus
François Marie Charles Fourier
François Rabelais
Francúzsko
Francis Bacon
Francis Fukuyama
Frankfurtská škola
Frankfurt nad Mohanom
Freud
Friedrich Engels
Friedrich Schiller
Friedrich Wilhelm Ostwald
Fundamentalizmus
Futurológia
Geert Hofstede
Gender (rod)
George Berkeley
Georg Wilhelm Friedrich Hegel
Germánia
Gilles Deleuze
Giordano Bruno
Giovanni Battista Vico
Globalizácia
Gottfried Wilhelm Leibniz
Gotthold Ephraim Lessing
Gréci
Grécke jazyky
Gustav Klemm
György Lukács
Harry Stack Sullivan
Heidegger
Heinrich Rickert
Henri de Saint-Simon
Herbert Marcuse
Hermeneutika
História
Historiografia
Hlbinná psychológia
Hodnota
Hodnota (filozofia)
Homér
Hra
Hrad
Hrdinovia
Identita
Igor Hrušovský
Immanuel Kant
Inštitúcia
Indivíduum
Informácia
Inovácia
Ján Bakoš
Ján Jesenius
Ján Lajčiak
Ján Smrek
Jürgen Habermas
Jacob Burckhardt
Jacques Derrida
Jacques Le Goff
James Cook
Jan Amos Komenský
Jan Keller
Jazyk
Jean-François Lyotard
Jean-Jacques Rousseau
Jean Bodin
Jean Jacques Rousseau
Jednotlivec
Jestvovanie
Johann Christoph Adelung
Johann Gottfried von Herder
John Locke
John Naisbitt
José Ortega y Gasset
Josef Šmajs
Jozef Škultéty
Julien Offray de La Mettrie
Juraj Kučírek
Kant
Kapitalizmus
Karl Marx
Karol Marx
Katolicizmus
Kláštor
Kníhtlač
Knižnica
Kognitívny
Kolektívne nevedomie
Kolumbus
Komunikácia
Konrad Lorenz
Kontinuita
Kontrakultúra
Konzervativizmus
Konzument
Kostol
Kríza
Kresťan
Kresťanstvo
Kultúra
Kultúra (spoločenské vedy)
Kultúrna antropológia
Kultúrna ekológia
Kultúrne dedičstvo
Kultúrne univerzálie
Kultúrny pluralizmus
Kultúrny systém
Kulturológia
Laco Novomeský
Ladislav Hanus
Ladislav Hohoš (filozof)
Latinčina
Legislatívny proces
Lenin
Leslie White
Liberálna demokracia
Lineárny
Lingvistika
Literárna kritika
Literatúra
Logoterapia
Louis Althusser
Lucien Febvre
Ludwig Wittgenstein
Média
Móric Beňovský
Mýtus
Machiavelli
Manažment (činnosť)
Marco Polo
Marcus Tullius Cicero
Marc Bloch
Martin Rázus
Marxistická filozofia
Marxizmus
Masa
Masmédium
Masová kultúra
Materiál
Matka
Max Horkheimer
Max Weber
Mešťan
Mentalita
Michel de Montaigne
Michel Paul Foucault
Mikuláš Kuzánsky
Miláno
Moderna
Monadológia
Montesquieu
Morálka
Mrav
Mučeník
Muzikológia
Náboženský kult
Náboženstvo
Nacionalizmus
Nadácia
Nekrofília
Neokolonializmus
Neoliberalizmus
Neomarxizmus
Nietzsche
Noetika
Norbert Elias
Norma
Normatívny systém
Novotomizmus
Občianske združenie
Obyčaj
Ontogenéza
Organizácia
Osveta
Osvietenská filozofia
Osvietenstvo
Oswald Spengler
Ouroboros
Písmo
Paradigma
Patricia Aburdeneová
Patristika
Paul Heinrich Dietrich von Holbach
Permakultúra
Peter Liba
Pico della Mirandola
Pierre Bourdieu
Pitirim Alexandrovič Sorokin
Platón
Podvedomie
Pojem
Polis
Politika
Politológia
Populárna kultúra
Postštrukturalizmus
Postmarxizmus
Postmoderna
Potreba
Pozitivizmus
Poznanie
Práca
Právo
Príroda
Prírodné vedy
Prax
Presvedčenie
Produkt
Psychoanalýza
Psychológia
Rím
Rítus
Rómológia
Racionalizmus
Racionalizmus (filozofia)
Raymond Aron
Reč
Realita
René Descartes
René Girard
Renesančný platonizmus
Renesancia
Rituál
Roland Barthes
Rovnosť
Rozum
Súčasná filozofia
Súkromné vlastníctvo
Samuel Phillips Huntington
Sankcia
Scholastika (filozofia)
Sedem slobodných umení
Semiotika
Sen
Senát
Sigmund Freud
Sociálna skupina
Sociológia
Sociológia kultúry
Sofisti (filozofia)
Solipsizmus
Spoločenská veda
Spoločnosť
Stredovek
Stredoveká filozofia
Subkultúra
Svätý
Symbol
Tabu
Tacitus
Talcott Parsons
Teatrológ
Technokracia
Technokratizmus
Thomas Hobbes
Thomas More
Tommaso Campanella
Tradícia
Triedny boj
Tvorba
Umberto Eco
Umenie
Utilitarizmus
Výchova
Výskum
Výtvarná kritika
Veľká francúzska revolúcia
Veda
Vergilius
Viera
Vitalizmus
Vladimír Clementis
Voltaire
Walter Benjamin
Wilhelm Reich
Wilhelm Wundt
Zákon
Zvyk
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk