Ivan Korčok
slovenský diplomat a politik
Korčok v roku 2020
16. minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR
V úrade 1. apríl 2021 – 13. september 2022
Prezident	Zuzana Čaputová
Premiér	Eduard Heger
Jaroslav Naď ad interim Rastislav Káčer
14. minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR
V úrade 8. apríl 2020 – 25. marec 2021
Prezident	Zuzana Čaputová
Premiér	Igor Matovič
Richard Sulík ad interim Jaroslav Naď ad interim
Bývalý veľvyslanec Slovenskej republiky v Spojených štátoch
V úrade 17. september 2018 – apríl 2020
Prezident	Andrej Kiska Zuzana Čaputová
Peter Kmec Radovan Javorčík
Bývalý štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR
V úrade 2015 – 2018 2002 – 2005
Bývalý splnomocnenec vlády SR pre predsedníctvo SR v Rade Európskej únie
V úrade 2015 – 2017
Bývalý stály predstaviteľ Slovenska pri Európskej únii
V úrade 2009 – 2015
Bývalý veľvyslanec Slovenska v Nemecku
V úrade 2005 – 2009
Ján Foltín Igor Slobodník
Bývalý vedúci delegácie pre prístupové rokovania do NATO
V úrade 2003 – 2003
Biografické údaje
Narodenie	04.04.19644. apríl 1964 (61 rokov) Banská Bystrica ČSSR
Politická strana	Progresívne Slovensko (2024 - súčasnosť)
Alma mater	Ekonomická univerzita v Bratislave, Inštitút medzinárodných vzťahov Univerzity Komenského v Bratislave
Vierovyznanie	Evanjelická cirkev augsburského vyznania[1]
Odkazy
Ivan Korčok na ivankorcok.sk
	Ivan Korčok (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Ing. Ivan Korčok (* 4. apríl 1964, Banská Bystrica)^[2] je slovenský diplomat a politik. Od apríla 2020 do septembra 2022 bol ministrom zahraničných vecí SR vo vláde Igora Matoviča a Eduarda Hegera. Predtým pôsobil ako veľvyslanec Slovenska v Spojených štátoch a štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR.

V marci 2020 bol ako nominant strany Sloboda a Solidarita navrhnutý na ministra zahraničných vecí, pričom do tejto funkcie bol vymenovaný 8. apríla 2020 prezidentkou Slovenskej republiky Zuzanou Čaputovou.^[3] 25. marca 2021 podal demisiu a jeho funkciou bol poverený minister obrany Jaroslav Naď.^[4] Vo vláde Eduarda Hegera sa opäť stal ministrom zahraničných vecí.

13. septembra 2022 bola prijatá jeho demisia prezidentkou Čaputovou, a v ten istý deň z ministerstva a z vlády odišiel. Nahradil ho Rastislav Káčer.^[5]

30. augusta 2023 oznámil svoju kandidatúru v prezidentských voľbách 2024. V druhom kole skončil na druhom mieste so ziskom 1 246 709 (46,87%) hlasov a víťazom sa stal jeho protikandidát Peter Pellegrini.^[6]

11. novembra 2024 oznámil vstup do hnutia Progresívne Slovensko. V PS bude mať na starosti najmä prípravu programu a zahraničnú politiku.

Prvé dva roky strednej školy absolvoval v Banskej Bystrici, kde začal hrávať volejbal. Potom čo ho objavili tréneri zo Slávie UK, chceli aby prestúpil do volejbalovej triedy na Gymnázium Bilíkova v Bratislave.^[7] V rokoch 1983 – 1987 študoval na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave vnútorný obchod a v rokoch 1991 – 1995 absolvoval postgraduálne štúdium na Inštitúte medzinárodných vzťahov Univerzity Komenského v Bratislave.^[2]

V roku 1992 začal pôsobiť na vtedajšom Ministerstve medzinárodných vzťahov SR, v rokoch 1993 až 1996 bol 2. tajomníkom veľvyslanca v nemeckom Bonne. V rokoch 1996 až 1997 bol hovorcom Ministerstva zahraničných vecí, v rokoch 1997 až 1998 pôsobil v Odbore analýz a plánovania. Na veľvyslanectve vo Švajčiarsku pôsobil v rokoch 1998 až 1999 ako radca a Chargé d’affaires. V rokoch 1999 až 2001 bol zástupcom slovenskej misie pri NATO. V rokoch 2001 až 2002 pôsobil opäť na Ministerstve zahraničných vecí, ako generálny riaditeľ Sekcie medzinárodných organizácií a bezpečnostnej politiky.^[2]

V rokoch 2002 až 2005 bol štátnym tajomníkom Ministerstva zahraničných vecí, zároveň 2002 – 2003 členom Európskeho konventu a v roku 2003 vedúcim delegácie pre prístupové rokovania do NATO.^[2] Ministrom zahraničných vecí bol vtedy Eduard Kukan.^[8]

Ako veľvyslanec v Nemecku pôsobil v rokoch 2005 až 2009.^[2] Jeho predchodcom bol Ján Foltín (1998 – 2005) a nástupcom Igor Slobodník (2010 – 2015).^[9] Následne bol v rokoch 2009 – 2015 stálym predstaviteľom Slovenska pri Európskej únii. V rokoch 2015 až 2017 bol splnomocnenec vlády SR pre predsedníctvo SR v Rade EÚ, v rokoch 2016 až 2017 bol ako ministre délégué poverený zastupovať Slovensko pri vykonávaní predsedníctva v Rade Európskej únie. Od roku 2015 do augusta 2018 bol zároveň opäť štátnym tajomníkom na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí.^[2] Ministrom bol Miroslav Lajčák, Korčok sa však do straníckej politiky SMERu nezapájal.^[8]

Za veľvyslanca v Spojených štátoch bol vymenovaný prezidentom Andrejom Kiskom 28. augusta 2018.^[10] 17. septembra Korčoka prijal americký prezident Donald Trump. Korčok sa stal siedmym veľvyslancom v Spojených štátoch, jeho predchodcom bol od roku 2012 Peter Kmec.^[11] V septembri 2018 získal Českú a slovenskú transatlantickú cenu za dlhoročné úsilie o podporu transatlantických vzťahov.^[12]

V októbri 2020 ako minister zahraničných vecí oznámil, že novým veľvyslancom sa stane Radovan Javorčík, doterajší veľvyslanec Slovenska pri NATO.^[13]

Po parlamentných voľbách vo februári 2020 bol stranou SaS navrhnutý do funkcie ministra zahraničných vecí.^[8] Korčok sa nezúčastnil vymenovania vlády, po návrate z USA musel absolvovať 14 dní v povinnej karanténe kvôli pandémii ochorenia COVID-19.^[14]

Počas druhej koaličnej krízy volebného obdobia 2020 – 2024 sa postavil za stranu SaS, ktorá ho nominovala, a spolu s Máriou Kolíkovou, Richardom Sulíkom a Branislavom Gröhlingom podal demisiu, ktorú prezidentka Zuzana Čaputová prijala a na post ministra zahraničných vecí vymenovala Rastislava Káčera.^[5] Keďže Korčok nemal neuplatnený mandát v Národnej rade, nestal sa poslancom.

Ivan Korčok v roku 2023 ešte pred rozhodnutím prezidentky Zuzany Čaputovej nekandidovať v prezidentských voľbách 2024 odmietol, že by kandidoval za prezidenta, ak by sa o úrad chcela pokúsiť Zuzana Čaputová opäť.^[15] Po tom, čo Zuzana Čaputová odmietla znovu kandidovať na post prezidenta Slovenskej republiky sa Korčok vyjadril, že zváži svoju kandidatúru na prezidenta, aj keď s rozhodnutím Čaputovej znovu nekandidovať nerátal, jej dôvodom rozumel.^[16] 30. augusta 2023 na tlačovej konferencii v Banskej Bystrici oznámil svoju kandidatúru na prezidenta.^[17]

Kandidoval ako nezávislý kandidát, podporu dostal od strany Sloboda a Solidarita, ktorá ho vo vláde Igora Matoviča v roku 2020 nominovala na post ministra zahraničných vecí, ako aj strany Progresívneho Slovenska, ktorá zasa nominovala Zuzana Čaputovú ako kandidátku na prezidentku v prezidentských voľbách v roku 2019.^[18][19] Jeho kandidatúru podporili aj strany KDH^[20], Demokrati^[21], MODRÍ – ES, MOST – HÍD^[22], OKS^[23], ODS^[24], DS^[25] a Zmena zdola.^[26]

19. januára 2024 odovzdal do Národnej rady SR petíciu s vyše 40-tisíc podpismi občanov na jeho prezidentskú kandidatúru.^[27] 23. januára prijal predseda NR SR jeho kandidatúru na funkciu prezidenta Slovenskej republiky.^[28] Počas volebnej kampane sa v prieskumoch verejnej mienky stal jedným z najsilnejších kandidátov na prezidenta a držal sa na druhom mieste za Petrom Pellegrinim.^[29]

23. marca v prvom kole prezidentských volieb získal 958 393 hlasov^[30] (42,51 %), čím sa stal víťazom nad Petrom Pellegrinim, ktorý získal 37,02 % hlasov.^[31] V druhom kole prehral so ziskom 46,87%.

Už v lete Korčok avizoval, že zostáva v politike. Neuviedol však za koho bude kandidovať. Zakladať novú stranu nechce.^[32] Ponuky bývalý prezidentský kandidát dostal od viacerých politických strán ako Demokrati, SaS či PS.

Podľa prieskumu, ktorý určoval ako by sa voliči rozhodli podľa Korčokovych jednotlivých možností, by preferencie vyzerali nasledovne. 1. Ak by vstúpil do PS mali by spolu 27,6 % a predbehli by SMER-SD o tri percentuálne body. SaS a Demokrati by boli na hranici zvoliteľnosti. 2. Ak by vstúpil do SaS získali by spolu 14 %. PS by malo 16 %. 3. Ak by vstúpil do Demokratov volilo by ich 13 %. PS by získalo 18 % a SaS by hrozilo vypadnutie z parlamentu. 4. Ak by Korčok spojil SaS a Demokratov získali by 14 %. PS by malo 18 %. 5. Ak by založil vlastnú stranu mal by v prieskume 14 %. PS by získalo 15,6 % a do parlamentu by sa nedostali Sas s 4,5 % a Demokrati s 3 %.^[33]

Po vyše pol roku od druhého kola prezidentských volieb 11. novembra 2024 na tlačovej konferencii PS oznámil, že vstupuje do Progresívneho Slovenska a bude členom predsedníctva strany. Korčok pri oznámení vstupu do strany povedal, že nebude kandidovať na post predsedu PS proti Michalovi Šimečkovi. V hnutí bude zodpovedný za zahraničnú politiku a za predvolebný program do ďalších parlamentných volieb. Nebude hlavným lídrom, ale chce sa stať súčasťou projektu urobiť z Progresívneho Slovenska celoslovenské hnutie aj mimo ich doterajších bášt. Predseda Progresívneho Slovenska Michal Šimečka uviedol, že k nim Korčok prichádza aj preto, aby strana mohla poraziť Roberta Fica a zostavovať ďalšiu vládu. Korčok plánuje chodiť po regiónoch a zhovárať sa s voličmi a voličkami. Nazýva to terénnou prácou. Korčok uviedol, že najsilnejšia opozičná strana (Progresívne Slovensko) je "jedinou cestou, ktorá má všetky predpoklady, aby na politickej scéne bola protikladom subjektu, ktorý tu bol dvadsať rokov s výsledkami, ktoré sa podpisujú pod súčasný stav Slovenska", povedal o vládnom Smere Roberta Fica.^[34][35][33]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ivan Korčok

• Oficiálny web
• Spravodajstvo týkajúce sa Ivana Korčoka na portáli Teraz.sk TASR
• Spravodajstvo týkajúce sa Ivana Korčoka na portáli agentúry SITA