Hodnoverné miesta alebo vierohodné miesta (lat. loca credibilia) boli verejné právnické inštitúcie v stredovekom Uhorsku, zriaďované pri kapitulách alebo kláštorných konventoch. Disponovali autentickou pečaťou a na požiadanie stránok, z príkazu cirkevnej alebo svetskej vrchnosti, vykonávali splnomocňovanie alebo inú úradnú činnosť považovanú za právoplatnú v oblasti uhorského svetského práva.

Hoci už na začiatku 11. storočia vydala ostrihomská a nitrianska kapitula niekoľko listín, majúcich charakter písomností hodnoverných miest, za ich formálne ustanovenie treba považovať 21. článok modifikovanej Zlatej buly Ondreja II. z roku 1222, ktorým panovník ustanovoval inštitúcie vydávajúce písomné svedectvá opatrené hodnovernou pečaťou.

Spočiatku bol ich počet neobmedzený (najviac sa rozširovali po tatárskom vpáde v roku 1241), čo však malo za následok oslabovanie dôvery v ich pôsobenie. Preto kráľ Ľudovít I. Veľký z Anjou zákonom z roku 1351 zakázal menším konventom vykonávať takúto činnosť, vykonal revíziu pečatí, a následne určil, že hodnovernými miestami môžu byť na území Slovenska iba tieto inštitúcie: Bratislavská kapitula s pôsobnosťou pre územie súčasného západného Slovenska a severozápadného Maďarska, Nitrianska kapitula s pôsobnosťou v časti západného Slovenska a na strednom Slovensku a Spišská kapitula pre severné a východné Slovensko. Dopĺňať ich mali konventy v Hronskom Svätom Beňadiku (západné, stredné a južné Slovensko), na Zobore pri Nitre (západné Slovensko), v Jasove (východné a juhovýchodné Slovensko a severné Maďarsko), v Lelesi (východné Slovensko a východné Maďarsko), v Kláštore pod Znievom (stredné a severné Slovensko) a v Šahách (južné Slovensko). Okrem týchto miest činnosť na území Slovenska vyvíjali i hodnoverné miesta sídliace na území dnešného Maďarska – ostrihomská, budínska a stoličnobelehradská kapitula.

V 1. polovici 16. storočia mnohé konventy v dôsledku tureckej okupácie upadali a boli nútené svoju činnosť prerušiť. K jej obnoveniu dochádzalo v priebehu 18. storočia. Po zrušení rehole jezuitov v roku 1773 zanikol turčiansky konvent v Kláštore pod Znievom a vierohodné miesto bolo preložené do Banskobystrickej kapituly, ktorá až do roku 1802 vydávala listiny pod menom pôvodného hodnoverného miesta.

K povinnostiam hodnoverných miest patrila starostlivosť o im zverené písomnosti, vyhotovovanie a vydávanie overených odpisov dokumentov a základné právne rady. Hodnoverné miesta boli tiež pomocníkmi pri úradnom konaní (napr. právne zastupovanie). Organizácia kancelárií hodnoverných miest bola veľmi jednoduchá. Pri kapitulách tvorili jeho personál kanonici, lektor, kustód a notár (vo väčších kanceláriách i pisár). Za vydanie listín zodpovedal lektor, kustód opatroval pečatidlo a bol správcom archívu. Pri konventoch kanceláriu viedli prior a kustód.

Počas úradného konania museli byť prítomní všetci členovia kancelárie, pričom notár alebo pisár zaznamenával všetky výpovede. Potom vyhotovil koncepty listín, ktoré najprv museli prečítať všetci prítomní a až potom mohla byť príslušná listina vyhotovená ako čistopis. Právoplatnou sa stala až po opätovnom prečítaní a podpise aspoň troch členov kancelárie.

Archívy hodnoverných miest boli spravidla uložené v sakristii kapitulných či konventných chrámov. Okrem samotného vydávania listín kancelárie viedli i protokoly o vydaných písomnostiach.

Kapituly vykonávali činnosť hodnoverných miest až do zániku tejto inštitúcie zákonom o kráľovských verejných notárstvach z roku 1874. Na Slovensku sú archívy hodnoverných miest uložené v Slovenskom národnom archíve v Bratislave, okrem archívu hodnoverného miesta nitrianskej a spišskej kapituly, ktoré sú na pôvodných miestach. Archívy zoborského a šahanského konventu sa do súčasnosti nezachovali. Archívy hodnoverných miest obsahujú veľmi cenný a bohatý písomný materiál k dejinách Slovenska.

Existencia a činnosť hodnoverných miest mala, napriek svojmu pôsobeniu pri kapitulách a konventoch, výsostne svetský a občiansky obsah práce. Hodnoverné miesta boli zvláštnosťou stredovekého Uhorska a nemali obdobu v žiadnom inom európskom štáte.

• Mária Bokesová, Vieryhodné miesta, vznik, vývoj a pôsobnosť, In: Archívní časopis, roč. 3, 1953, č. 3, s. 163 – 167.
• Alžbeta Hološová, Činnosť hodnoverného miesta v Turci do roku 1350, In: Slovenská archivistika, roč. 25, 1990, č. 1, s. 56 – 81.
• Henrieta Lászlóová, Hondoverné miesta na Slovensku, In: Ars notaria, 1999, č. 4, s. 9 – 19.
• Juraj Žudel, Archívy hodnoverných miest na Slovensku, In: Archívní časopis, roč. 11, 1961, č. 2, s. 70 – 78.
• hodnoverné miesta. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok II E-J. Bratislava : Veda, 1978. 531 s. S. 276.
• Igor Janota, Oprášené historky zo starej Bratislavy, Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2006