Heliograf využíva zrkadlo na odrážanie slnečných lúčov vzdialenému pozorovateľovi. Pohybovaním zrkadla vidí vzdialený pozorovateľ záblesky svetla, ktoré môžu byť použité na prenos dohodnutých signalizačných kódov.

Prvý písomný záznam o použití heliografu je popísaný v Xenofónovom diele Helénica z roku 405 pred Kr., kedy starovekí Gréci využili na signalizáciu v bitke vyleštené štíty.

Nepopulárny rímsky vládca Tiberius používal heliograf na riadenie ríše zo svojej vily na ostrove Capri – posielajúc rozkazy každý deň na pevninu vzdialenú 8 km.

V roku 1810 predniesol nemecký profesor Carl Friedrich Gauss z univerzity v Göttingene prvý formálny návrh heliografu. Pôvodne bol navrhnutý na topografické merania, ale francúzske, britské a americké vojská ho s využitím morzeovky používali ako poľný telegraf.

Heliograf zostal štandardnou výbavou austrálskych a britských vojsk až do 60. rokov 20. stor., kde boli pokladané za formu komunikácie s „nízkou pravdepodobnosťou odchytenia“. Naposledy boli heliografy vo veľkej miere využité v 80. rokoch afganskými teroristickými silami počas sovietskej invázie v Afganistane. Stále sú súčasťou výstroja na prežitie pre prípad núdze. Používajú sa na hľadanie a záchranu lietadiel.