Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Francesco Petrarca
taliansky učenec, básnik a humanista
Narodenie	20. júl 1304 Arezzo
Úmrtie	19. júl 1374 (69 rokov) Arquà
Odkazy
Projekt Guttenberg	Francesco Petrarca (plné texty diel autora)
Commons	Francesco Petrarca
Biografický portál

Socha v Galleria degli Uffizi, Florencia

Francesco Petrarca (tiež Francesco Petrarch, * 20. júl 1304, Arezzo – † 19. júl 1374, Arquà pri Padove) bol taliansky básnik, predstaviteľ renesančného humanizmu. Do roku 1353 žil poväčšine utiahnuto pri Avignone.

Jeho humanistické pôsobenie začalo objavením Augustína a Cicerona, ktorí sa preň stali živými nositeľmi novej duchovnej epochy.

Život

Francesco Petrarca sa narodil v Arezze, odkiaľ sa v roku 1313 presťahoval do Avignonu, kde začal svoje štúdium, od roku 1318 študoval práva v Montpellier a potom (od roku 1322) v Bologni, štúdium ukončil z finančných dôvodov krátko po smrti svojho otca (1326). Ešte v roku 1326 sa stal kňazom. Jeho kariéra v cirkevných službách bola pomerne úspešná, niekoľkokrát vyzýval pápeža k návratu do Ríma. Roku 1343 bol poverený pápežom na diplomatickú cestu do Neapola, po návrate neprijal biskupstvo.

Roku 1347 vyzýval pri vzbure v Ríme k obnove antického Ríma, čo viedlo k ochladeniu vzťahov medzi ním a rodinou Colonnov, s ktorou sa veľmi priatelil, a pápežovým okolím. V tom istom roku bol nútený prijať kanonikát v Parme.

Roku 1353 sa presťahoval do Milána, kde až do roku 1362 pôsobil v diplomatických službách arcibiskupa G. Viscontiho.

Roku 1362 sa presťahoval do Benátok, odkiaľ bol roku 1370 pápežom Urbanom pozvaný späť do Ríma. Cestou sa prejavil jeho vek a v Padove ochorel natoľko, že už nemohol pokračovať v ceste. Po svojom uzdravení sa stiahol do ústrania a až do smrti žil u svojej dcéry v dedinke Arquà.

Tvorba

Vo svojich morálnofilozofických spisoch Petrarca podáva syntézu grécko-rímskych mravných ideálov a humanistických cieľov. Vrcholom jeho tvorby je básnická zbierka Spevník (Canzionere). U nás vyšla pod názvom Sonety pre Lauru. Zbierka obsahuje takmer 400 ľúbostných básní – najmä sonetov – v ktorých básnik ospevuje svoju milú Lauru. Petrarcova ľúbostná lyrika sa neusiluje iba o vykreslenie idealizovaného portrétu milovanej ženy, ale obdarúva Lauru aj vlastnosťami reálnej bytosti.

Zbierka sonetov v ich klasickej forme (4, 4, 3, 3) pozostáva z troch častí (v slovenskom vydaní iba z dvoch častí):

1. "Za Laurinho života", ktorá obsahuje 207 sonetov v origináli
2. "Po Laurinej smrti", obsahuje 86 sonetov v origináli
3. "Trionfi", ktoré sú menej významné (menej kvalitné) – V slovenskom vydaní neboli zahrnuté

Básnik spieva o svojej platonickej láske, ktorú uvidel prvýkrát 6.4.1327 v Avignone na pápežskom dvore. Zostala nedosiahnuteľným ideálom až do konca života. Presne o dvadsaťjeden rokov 6.4. 1348 umrela. Celý tento čas písal Petrarca ľúbostné sonety.^[1]

V roku 1341 bol korunovaný v Ríme na Veľkonočnú nedeľu za kráľa básnikov vavrínovým vencom.

Referencie

1. ↑ Sonety pre Lauru, vydal Slovenský spisovateľ, v r. 1968, 1.vydanie, slovenský preklad a poznámka: Vojtech Mihálik, doslov Ľ. Peterajová

Pozri aj

• Zoznam talianskych spisovateľov

Iné projekty

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Francesco Petrarca
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Francesco Petrarca

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.