Francúzska renesancia v zmysle dejín umenia bolo kultúrne prostredie a umelecký štýl vo Francúzsku medzi 15. a začiatkom 17. storočia. Išlo o súčasť celoeurópskej renesancie; toto slovo po prvýkrát použil francúzsky historik 19. storočia Jules Michelet pre obdobie umeleckého a kultúrneho „znovuzrodenia“ Európy.

Francúzsku kultúru počas tohto obdobia poznamenalo šírenie humanizmu, skúmanie Nového Sveta („Nové Francúzsko“ objavili Giovanni da Verrazzano a Jacques Cartier), rozvoj nových techník a umeleckých foriem v oblasti tlače, architektúry, maliarstva, sochárstva, hudby, vedy a literatúry; a vytvorenie nového štýlu spoločenského styku, etikety a diskurzie.

Francúzska renesancia sa tradične počíta zhruba od francúzskej invázie do Talianska v roku 1494 počas vlády Karola VIII. až do smrti Hendricha IV. v roku 1610. Niektoré umelecké, technologické alebo literárne podnety renesancie však prišli do Francúzska už skôr (napríklad prostredníctvom burgundského dvora alebo pápežského dvora v Avignone). Čierna smrť v 14. storočí a storočná vojna však Francúzsko ekonomicky a politicky oslabovali až do konca 15. storočia. Za vrchol francúzskej renesancie sú všeobecne považované panovania Františka I. (1515 až 1547) a jeho syna Hendricha II. (1547 až 1559).

Začiatky renesančného umenia vo Francúzsku sú spojené s pôsobením zahraničných majstrov na francúzskych dvoroch vysokej šľachty. Boli to hlavne Taliani ako Leonardo da Vinci a prví majstri fontainebleauskej školy ako Rosso Fiorentino, Francesco Primaticcio a Niccolò dell'Abbate, a burgundskí umelci z Flámska ako Jean Clouet a jeho syn François Clouet a neskôr aj Peter Paul Rubens a ďalší. Z Talianska do Francúzska neskôr prišiel aj manierizmus a rané baroko.

K prvým významným renesančným výtvarníkom francúzskeho pôvodu patrí maliar Jean Fouquet a sochári Jean Goujon a Germain Pilon. V práci fontainebleauskej školy pokračovali Toussaint Dubreuil, Martin Fréminet a Ambroise Dubois. Významný je rovnako manierizmus lotrinských majstrov ako boli Jacques Bellange, Claude Deruet a Jacques Callot, ktorí si vo svojej relatívnej izolácii vytvorili svojrázny, silne emotívny štýl.

Francúzska renesančná architektúra je spojená predovšetkým s budovaním zámkov a úpravou záhrad okolo nich. Nádherou vynikali kráľovské zámky ako Chambord a Fontainebleau, dnes organizáciou UNESCO radené k svetovému kultúrnemu dedičstvu rovnako ako celá rada zámkov na Loire. K popredným architektom Francúzska tej doby patrili Philibert Delorme, Androuet du Cerceau, Giacomo Vignola a Pierre Lescot.

Európsku hudbu renesancie ovplyvnila franko-flámska škola ranej polyfónie, vychádzajúca z burgundských koreňov. Z majstrov tejto školy vo Francúzsku na dvore Ľudovíta XII. pôsobil nejaký čas Josquin des Prez. Najvýznamnejším prínosom Francúzska renesančnej hudbe je piesňová forma chanson. K jeho popredným tvorcom patrili Claudin de Sermisy, Antoine de Bertrand a Clément Janequin, duchovný chanson (chanson spirituelle) vytvoril protestant Claude Goudimel.

Hlavnými predstaviteľmi dobovej francúzskej prózy sú François Rabelais a Pierre de Ronsard, poézie Joachim du Bellay. Michel de Montaigne vytvoril žáner modernej esejistiky a Robert Garnier alebo Etienne Jodelle patrili k popredným autorom divadelných hier.

• ŠIMEK, Otokar. Dějiny francouzské literatury v obrysech. Díl II., Renesance a reformace. Století XVI. 2., oprav. a dopl. vyd. Praha: Sfinx, Bohumil Janda, 1948. 230 s. cnb000656459.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Francúzska renesancia

Francúzsky portál Umelecký portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Francouzská renesance na českej Wikipédii.