Dlhová intolerancia je termín vytvorený autormi Carmen Reinhartovou, Kennethom Rogoffom a Miguelom Savastanom. Termín odkazuje na neschopnosť rozvíjajúcich sa trhov riadiť úroveň externého (zahraničného) dlhu tak, ako by to za rovnakých podmienok bolo zvládnuteľné pre vyspelé krajiny. Autori vytvárajú analógiu s neschopnosťou niektorých organizmov stráviť mliečny cukor, ako je to v prípade Intolerancie laktózy.^[1]

Koncepcia dlhovej intolerancie poukazuje na extrémnu situáciu, ktorú mnohé rozvíjajúce sa trhové ekonomiky zažívajú na svojich úrovniach zahraničného dlhu, aj keď by ich úroveň bola v podmienkach vyspelých ekonomík kontrolovateľná.^[1] V prípade dlhovo intolerantných krajín sa úverové riziko zdá byť neprimerané vzhľadom na veľkosť ich dlhovej záťaže, čo vedie k extrémnym okolnostiam, ktoré sa väčšinou prejavujú veľmi vysokou volatilitou a ťažkosťami pri splácaní dlhových záväzkov.^[2]

Táto hypotéza je založená na empirickom fakte, že dlhové krízy v rozvíjajúcich sa ekonomikách sa zvyčajne vyskytujú na úrovniach dlhu, ktoré sa nemusia považovať za nadmerné. Analýzou úrovne zadlženia a rozhodnutí, ktoré viedli k zlyhaniu v stredne príjmových krajín medzi rokmi 1970 až 2008 sa zistilo, že v čase zlyhania je pomer zahraničného dlhu k HDP vyšší ako 100 percent len v 16 percentách prípadov; viac ako 50 percent zlyhania sa vyskytuje na úrovni zahraničného dlhu pod 60 percentami; a 19 percent epizód sa vyskytuje na úrovni dlhu pod 40 percentami HNP.^[3]