Dionigi Tettamanzi
kardinál Svätej rímskej cirkvi Emeritný milánsky arcibiskup
kardinál Dionigi Tettamanzi v r. 2011
Gaudium et pax Radosť a pokoj
Štát pôsobenia	Taliansko
Funkcie a tituly
Janovský arcibiskup
20. apríl 1995 – 11. júl 2002
Giovanni Canestri Tarcisio Bertone
Milánsky arcibiskup
11. júl 2002 – 28. jún 2011
Carlo Maria Martini Angelo Scola
Biografické údaje
Narodenie	14.03.193414. marec 1934 Renate, Talianske kráľovstvo
Úmrtie	5. august 2017 (83 rokov) Triuggio, Taliansko
Pochovaný	20. august 2017 Milánsky dóm
Alma mater	Pápežská univerzita Gregoriana
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Diakon
Svätenie	19. december 1954 (20 rokov) arcibiskup Giovanni Battista Montini neskôr Pavol VI. Milánsky arcibiskup
Kňaz
Kňazská vysviacka	28. jún 1957 (23 rokov) arcibiskup Giovanni Battista Montini neskôr Pavol VI. Milánsky arcibiskup
Inkardinácia	Milánská arcidiecéza
Biskup
Menovanie	1. júl 1989 (55 rokov) Ján Pavol II.
Konsekrácia	23. september 1989 (55 rokov) Milánsky dóm
Svätiteľ	Carlo Maria Martini Milánsky arcibiskup
Spolusvätitelia	Carlo Maccari arcibiskup Ancony-Osimo Bernardo Citterio milánsky pomocný biskup
Biskupská inštalácia	3. apríl 1989 (55 rokov)
Inštalujúci biskup	kardinál Carlo Maria Martini Milánsky arcibiskup
Kardinál
Menovanie	21. február 1998 (63 rokov) Ján Pavol II.
Stupeň	kardinál-kňaz
Titulárny kostol	Sant'Ambrogio e Carlo al Corso
Odkazy
Dionigi Tettamanzi na catholic-hierarchy.org angl. Dionigi Tettamanzi
Taliansky portál  Vatikánsky portál  Biografický portál

Mons. Dionigi kardinál Tettamanzi^[1] (* 14. marec 1934, Renate, Talianske kráľovstvo – † 5. august 2017, Triuggio, Taliansko) bol taliansky rímskokatolícky kňaz, biskup, kardinál a emeritný milánsky arcibiskup. V rokoch 1995 až 2002 bol janovským arcibiskupom.^[2][3]

Dionigi Tettamanzi sa narodil 14. marca 1934 ako najstaršie z troch detí v Renate v Talianskom kráľovstve. Ako jedenásťročný vstúpil do diecézneho seminára v Sevese. Potom navštevoval seminár Venegono Inferiore, kde v roku 1957 získal licenciát z katolíckej teológie.

28. júna 1957 prijal sviatosť kňazskej vysviacky pre Milánsku arcidiecézu od jej arcibiskupa a neskoršieho pápeža Pavla VI.. Po ďalších rokoch štúdia získal doktorát na Pápežskej Gregorovej univerzite s tézou o povinnosti laického apoštolátu.

Následne pôsobil viac ako dvadsať rokov ako profesor morálnej teológie v seminári Venegono Inferiore a pastoračnej teológie na Katolíckej univerzite v Miláne a ďalších univerzitách. Bol považovaný za odborníka na základy morálky a sexuálnej etiky, manželstva a rodiny a bioetických otázok a publikoval množstvo prác a esejí na tieto témy. Pravidelne písal aj do novín Avvenire a L'Osservatore Romano. Vždy veril, že Cirkev musí byť blízko ľuďom a nesmie sa vyhýbať aktuálnym debatám, preto sa pravidelne zúčastňoval na konferenciách a duchovných cvičeniach a opakovane vystupoval v televíznych programoch. Osobitne sa zaujímal o rodinné záležitosti. Popri učiteľskej činnosti pôsobil aj ako farár. V septembri 1987 bol vymenovaný za rektora Pápežského lombardského seminára. Koncom apríla 1989 sa stal predsedom predstavenstva Avvenire.

1. júla 1989 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za arcibiskupa Ancony-Osimo. Za biskupa ho vysvätil kardinál Carlo Maria Martini 23. septembra toho istého roku. Spolusvätiteľmi boli Carlo Maccari a milánsky pomocný biskup Bernardo Citterio. Len o dva roky neskôr z tohto úradu odstúpil a prevzal funkciu generálneho sekretára Konferencie biskupov Talianska.

Ján Pavol II. ho 20. apríla 1995 vymenoval za arcibiskupa Janova a 21. februára 1998 sa stal kardinálom kňazom v Kolégiu kardinálov s titulárnym kostolom Santi Ambrogio e Carlo. V rokoch 1995 až 1998 bol aj podpredsedom Konferencie biskupov Talianska. Počas samitu G8 v Janove v roku 2001 vyzval, aby sa výhody globalizácie rozšírili aj na pracujúcich.

11. júla 2002 bol vymenovaný za milánskeho arcibiskupa.^[4] Pápež Benedikt XVI. prijal jeho výpoveď dňa 28. júna 2011 z dôvodu veku. Jeho nástupcom sa stal Angelo Scola.^[5]

24. júla 2012 ho vymenoval pápež Benedikt XVI. ako apoštolský administrátor diecézy Vigevano. Tento úrad zastával až do inaugurácie Maurizia Gervasoniho za biskupa z Vigevana 5. októbra 2013.

Zúčastnil sa na konkláve v roku 2005^[6] a bol považovaný za pápeža až do zvolenia Benedikta XVI. verejne ako papabile, teda ako jeden z možných nástupcov zosnulého pápeža Jána Pavla II.. Zúčastnil na konkláve v roku 2013, ktoré zvolilo pápeža Františka.

Zomrel na rakovinu 5. augusta 2017 vo veku 83 rokov. Bol pochovaný v milánskej katedrále pod oltárom Panny Potensovej, kde bol pochovaný aj jeho predchodca Alfredo Ildefonso Schuster, ktorý slúžil do roku 1954.^[7]

• Kongregácia pre klérus^[8]
• Kongregácia pre katolícku výchovu
• Kongregácia pre východné cirkvi^[9]
• Pápežská rada pre rodinu^[10]
• Pápežská rada pre kultúru^[11]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dionigi Tettamanzi

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dionigi Tettamanzi na nemeckej Wikipédii.