Charta 77 bola občianska iniciatíva v normalizačnom Česko-Slovensku, nazvaná podľa svojho prvého dokumentu – Prohlášení Charty 77 z 1. januára 1977.^[1] Kritizovala „politickú a štátnu moc“ za nedodržiavanie ľudských a občianskych práv, k čomu sa ČSSR zaviazala pri podpise Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách v roku 1975.

Charta vydala celkovo 598 dokumentov, prevažne upozorňujúcich na porušovanie ľudských práv a náboženských slobôd. Chartu reprezentovali traja hovorcovia, ktorí overovali pravosť zverejnených dokumentov. Trestom za angažovanie bolo prenasledovanie tých, ktorí prehlásenie Charty podpísali, alebo s ňou spolupracovali. Aj z tohto dôvodu sa signatári Charty (chartisti) nazývali aj disidenti. Do roku 1989 podpísalo Chartu približne 1 883 signatárov, z ktorých bolo menej ako 50 zo Slovenska (najznámejší z nich boli Dominik Tatarka, Miroslav Kusý, Miklós Duray a Hana Ponická, ktorá však Chartu podpísala až v decembri 1989).

Význam

Hoci deklarovaným zámerom autorov Charty bolo, aby signatári reprezentovali rôzne povolania, politické postoje i náboženské vyznania, fakticky spoločenstvo okolo Charty tvorili takmer výhradne ľavicoví intelektuáli z pražského prostredia, často bývalí členovia komunistickej strany. Po Nežnej revolúcii v roku 1989 sa viacerí signatári Charty 77 výrazne zapojili do verejného života (napríklad Václav Havel).

Charta 77 je dnes historikmi^[2] považovaná za jednu z najvýznamnejších akcií odporu voči režimu v období normalizácie po roku 1968, čo je však spôsobené aj faktom, že v čase jej vzniku a pôsobenia žiadne ďalšie viditeľné organizované opozičné akcie proti režimu prakticky neexistovali. Skutočný vplyv Charty na dianie v krajine bol obmedzený tým, že počet signatárov Charty bol vzhľadom k celkovému počtu obyvateľov malý, a zároveň ich pôsobenie bolo cenzúrované^[3] a k občanom sa dostávalo najmä prostredníctvom vysielania „štvavých vysielačiek“ Slobodná Európa a Hlas Ameriky.^[4] Podiel na slabom povedomí obyvateľstva o dianí okolo Charty malo aj vysoko intelektuálske prostredie, ktoré sa okolo Charty utvorilo.^[3]

Tým, že nezískala výraznejšiu podporu obyvateľstva sa Charta 77 zásadne líšili od poľského odborového hnutia Solidarita, ktoré sa čoskoro po svojom vzniku v roku 1980 stalo masovým a vyzvalo komunistický režim k boju o politickú moc a neskôr aj prispelo k jeho pádu.

Vznik

Jedným z podnetov vzniku Charty 1977 bol represívny postup mocenských orgánov proti undergroundovej skupine The Plastic People of the Universe. Taký postup (zadržanie) bol možný preto, že v ČSSR sa v praxi nikdy nepristupovalo k dodržiavaniu ľudských práv tak, ako s k tomu zaviazal prezident Gustáv Husák svojím podpisom pod Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) v Helsinkách v roku 1975. Organizátori začali v decembri 1976 zhromažďovať podpisy občanov rôzneho politického aj profesijného zamerania pod vyhlásenie Charty 77. Text vyhlásenia poukazoval na to, že pakty podpísané v Helsinkách (Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach), ktoré boli v októbri 1976 zverejnené v Zbierke zákonov, nie sú dodržiavané a reálne tak platia iba na papieri.

Prvých 242 signatárov text podpísalo už koncom decembra 1976 na samostatných kartičkách s textom „Súhlasím s vyhlásením Charty 77 z 1.1.1977.“. Jeden z nich neskôr svoj podpis odvolal.^[5] Ďalšie podpisy však aj napriek represiám pribúdali. V prevažnej väčšine bolo vyhlásenie podpisované v Česku. Do konca roka 1989 Chartu podpísalo 1 889 signatárov.^[2] Mená signatárov boli priebežne zverejňované v podpisových dokumentoch, vydávaných hovorcami Charty. Nie všetky podpisové lístky sa však k hovorcom dostali. Straty, zničenia kartičiek, zásahy Verejnej bezpečnosti (VB) a Štátnej bezpečnosti (ŠtB) spôsobili, že identitu tejto skupiny signatárov bolo možné čiastočne zrekonštruovať až dodatočne, po roku 1989.^[6]

Ročné prírastky zverejňovaných podpisov podľa zoznamu 1 889 signatárov v zdroji [2]
Tri mená bez uvedeného dátumu zverejnenia sú priradené k roku 1989.

Reakcia

Bližšie informácie v článkoch: Anticharta a Akcia Asanácia

Hoci samotný text vyhlásenia Charty nezverejnilo v januári 1977 žiadne oficiálne česko-slovenské médium, režim voči nemu spustil ostrú kampaň. Rudé právo uverejnilo 12. januára 1977 vyhlásenie pod názvom Ztroskotanci a samozvanci.^[7] Na 28. januára 1977 boli do Národného divadla v Prahe pozvaní národní umelci, herci a iné osobnosti známe z kultúrneho života. Na zhromaždení prečítala herečka Jiřina Švorcová vyhlásenie česko-slovenských výborov umeleckých zväzov Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru, ktoré vyjadrovalo lojalitu komunistickému režimu.^[8] Prítomní (a neskôr ďalší) podpisom vyjadrovali súhlas s týmto prejavom, čo dostalo názov anticharta.

ŠtB realizovala v rokoch 1978 – 1984 operáciu s krycím názvom Akcia Asanácia („Akce Asanace“), v rámci ktorej zastrašovala a šikanovala nepohodlné osoby, najmä signatárov Charty 77 a snažila sa ich donútiť vysťahovať sa z Česko-Slovenska.^[9] Pri akcii boli používané rôzne formy psychického aj fyzického nátlaku a vydierania. V rámci akcie boli k emigrácii nútení napr. Milan Hlavsa, Vratislav Brabenec, Jaroslav Hutka, Svatopluk Karásek, Václav Malý, Karol Sidon alebo Pavel Landovský, pričom časť z nich na emigráciu pristúpila. Celkovo opustilo Česko-Slovensko až 280 signatárov Charty, tzn. približne 15%.^[9]

Činnosť

Charta 77 si vytýčila za cieľ viesť konštruktívny dialóg s politickou a štátnou mocou. Upozorňovala najmä na rôzne konkrétne prípady porušovania ľudských práv, viedla ich dokumentáciu a tiež navrhovala riešenia.

Počas dobu svojej existencie sa vyjadrila k radu spoločenských problémov, ako napríklad k diskriminácii v zamestnaní a povolaní, ku slobode cestovania, ku stavu životného prostredia, k právam veriacich občanov a stavu rádov, stavu ekonomiky, problematike dôchodcov, k toxikománii a mnohým ďalším. Niekoľkokrát tiež žiadala amnestiu pre konkrétnych uväznených politických väzňov.

Od roku 1978 vydávala nezávislá skupina signatárov časopis Informácie o Charte 77 („Infoch“). V ňom boli publikované dokumenty Charty 77, vyjadrenia Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS) a informácie o samizdatových novinkách. Časopis bol nezávislý nielen od štátnej moci, ale aj od samotnej Charty 77. Avšak úzko spolupracoval s jej hovorcami.

Nadácia Charty 77

Na podporu Charty 77 bola v Štokholme v roku 1978 založená Nadácia Charty 77, v novembri 1989 presťahovaná do Česko-Slovenska a po jeho rozdelení bola tiež rozdelená na slovenskú a českú nadáciu.^[10]

Hovorcovia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam hovorcov Charty 77

Navonok bola skupina reprezentovaná hovorcami Charty 77, ktorí ručili za pravosť dokumentov, vydávaných v jej mene. Každý rok bola určená trojica hovorcov, celkovo sa v tejto funkcii počas činnosti Charty vystriedalo 44 rôznych osôb. Boli vyberaní tak, aby zastupovali čo možno najširšie spektrum Charty, v ktorej sa miešali rôzne filozofické, politické a spoločenské názory. Hovorcovia patrili k najviac prenasledovaným signatárom.^[11]

Na Slovensku

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam slovenských signatárov Charty 77

Počty uvádzaných slovenských signatárov sa pohybujú v rozsahu 36 – 42, tzn. približne len 2 % z celkových 1 889 signatárov. Článok Akcia „KNIHA“ : Charta 77 na Slovensku historika ÚPN Petra Baluna, vydaného v roku 2007 v periodiku Pamäť národa uvádza s odvolávkou na súkromný archív Miroslava Lehkého, jedného z trojice hovorcov Charty 77 v roku 1990, zoznam 36 signatárov.^[12] Publikácia Charta 77 historika a zakladateľa Ústavu soudobých dějin ČSAV Viléma Prečana z roku 1990 uvádza 38 signatárov.^[5] Slovenský historik žijúci v Prahe a jeden z prvých signatárov Charty Ján Mlynárik uvádza, že v zozname chýbajú najmenej štyria pražskí Slováci a ich celkový počet je aspoň 42.^[13]

Počet slovenských signatárov nielenže nikdy nedosiahol ani päťdesiatku, väčšina prvých slovenských signatárov navyše žila v Prahe alebo to boli slovenskí Česi. Na Slovensku okolo Charty 77 nikdy nevzniklo žiadne funkčné zoskupenie, zostalo to na jednotlivcoch, ktorých komunistická represívna moc oveľa ľahšie izolovala.^[14]

Dôvody, prečo Charta nenašla na Slovensku širšiu odozvu zhŕňa ďalší slovenský signatár z roku 1977, marxistický filozof Miroslav Kusý, nasledovne:^[15]

• normalizácia bola na Slovensku miernejšia než v Česku, bolo preto aj podstatne menej existenčne postihnutých Slovákov
• pre mnohých Slovákov zostávala prioritou nedoriešená slovensko-česká otázka, ktorej sa Charta nevenovala, hoci sa o nej aj medzi chartistickými kruhmi diskutovalo. „Tvrdenie, Že ‚Slováci boli federalizáciou saturovaní‘ nezodpovedá skutočnosti. Saturovaní boli iba husákovci, v normalizačných čistkách preverení Slováci, ktorým federácia poskytla nové príležitosti. Ten typ, o ktorom sa vtedy začalo v Prahe posmešne hovoriť: ‚on tady dělá Slováka‘. Lenže to bol len zlomok Slovákov.“
• slabé zastúpenie slovenských osobností v chartistickej reprezentácii, napriek tomu, že napr. Dominik Tatarka a Ján Mlynárik žili v tom čase v Prahe a boli medzi prvými signatármi. Slováci Miroslav Lehký a Hana Ponická sa stali hovorcami až v čase po Nežnej revolúcii.
• nezaangažovanie vrcholného predstaviteľa a symbolu Pražskej jari Alexandra Dubčeka do prípravy Charty^[14]
• Charta sa poukázaním na slobodu náboženského vyznania snažila osloviť aj veriacich. Otázka náboženských slobôd však už mala na Slovensku svojho zástancu – tzv. „tajnú cirkev“. Charta teda slovenským veriacim v tomto smere neprinášala nič výrazne nové. „Tajná cirkev na základe svojich dlhoročných skúseností postupovala inou cestou ako Charta, nešla do konfrontácie s režimom, volila skôr postup pomocou ‚mierneho pokroku v medziach Zákona‘... Slovenskí veriaci vtedy necítili potrebu prejsť do vyššej roviny boja za občianske a politické práva vôbec, reprezentovanej Chartou. Predstavitelia tajnej cirkvi (Biskup Korec a jeho asistent František Mikloško) mi vtedy povedali: naši veriaci nám nedali mandát na prechod do tejto občiansko-politickej roviny!“

S viacerými Kusého argumentami sa stotožňuje aj Ján Budaj, ktorý podobne ako ďalší slovenskí odporcovia režimu s rozširovaním Charty na Slovensku pomáhal, hoci nebol signatárom.

„Nenadchol ma , pretože nebol proti komunistickému režimu. Bola to síce opozícia, ale zasadzujúca sa za dodržiavanie zákonov režimu.... Charta vracala do hry aj svet vyhnancov a exulantov, ku ktorým sme sa naučili chovať ako k mŕtvym. Bola to ‚svet vracajúca hra‘ s hrdinským pátosom – ale signatárovi dávala nulovú šancu pokračovať v ilegalite, v undergounde. A to bolo to, čo som robil v roku 1977 práve ja – a nemienil som prestať!“ Povedal Budaj.

Chartu pokladá z veľkej časti za dielo pražských ľavicových intelektuálov (hoci ich režim označoval ako „pravicových oportunistov“) a reformných komunistov. Vznik Charty zároveň pre jej charakter považuje za moment, kedy sa začal rozchod oboch národných komunít (Čechov a Slovákov) do vlastných štátov.^[16]

Ján Čarnogurský naopak považuje časť uvedených argumentov za mýty.^[17]

Podrobnejší rozbor vzťahu Charty 77 a Slovenska spracoval historik Vilém Prečan v príspevku Charta 77 na Slovensku aneb Slovensko a Charta 77, vydanom v roku 2007 v Česko-slovenskej historickej ročenke.^[18]

Zánik

V roku 1992 bola činnosť Charty 77, ktorá sa stala v 70. – 80. rokoch centrom opozície v Česko-Slovensku, oficiálne ukončená.

Kontroverzie a konšpiračné teórie

Publicista a bývalý politický väzeň Miroslav Dolejší publikoval v roku 1990 konšpiračné teóriu, podľa ktorej bola Charta 77 založená ako slobodomurárska lóža a ovládali ju Židia, slobodomurári a komunisti. V auguste 1991 v rozhovore povedal, že celú analýzu (Analýza 17. listopadu a změn ve východní Evropě v roce 1989) napísal za päť dní a že podkladom k niektorým tvrdeniam mu boli materiály ministerstva vnútra, ku ktorým sa dostal, keď bol v roku 1990 členom občianskej komisie, ktorá preverovala pracovníkov ŠtB.^[19]

Chartista a disident Jiří Wolf obvinil vedúcich predstaviteľov Charty, že spreneverovali zahraničnú finančnú pomoc.^[20]

Referencie

Pozri ajupraviť | upraviť zdroj

• Kategória:Signatári Charty 77

Literatúraupraviť | upraviť zdroj

• PREČAN, Vilém. Charta 77 (1977 – 1989 : od morální k demokratické revoluci : dokumentace). s.l. : Čs. středisko nezávislé literatury, 1990. 525 s. ISBN 978-80-900422-1-6.
• CÍSAŘOVSKÁ, Blanka. Charta 77 očima současníků : po dvaceti letech. Praha : Ústav pro soudobé dějiny AV AČR, 1997. 331 s. ISBN 80-85270-58-7.
• CÍSAŘOVSKÁ, Blanka; PREČAN, Vilém. Charta 77 : Dokumenty 1977 – 1989. Praha : Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 2007. 1804 s. Dostupné online. ISBN 978-80-7285-084-6.
• JECHOVÁ, Květa. Lidé Charty 77 : zpráva o biografickém výzkumu. 1. vyd. Praha : Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 2003. 170 s. ISBN 80-7285-031-8.
• DEVÁTÁ, Markéta; SUK, Jiří; TŮMA, Oldřich. Charta 77 – od obhajoby lidských práv k demokratické revoluci 1977–1989 : sborník z konference k 30. výročí Charty 77, Praha, 21.–23. března 2007. Praha : Ústav pro soudobé dějiny AV ČR ve spolupráci s oddělením edice FFUK, 2008. 415 s. ISBN 978-80-7285-090-7.
• HAVEL, Václav. Václav Havel – Vilém Prečan : korespondence 1983 – 1989. 1. vyd. Praha : Československé dokumentační středisko, 2011. 856 s. ISBN 978-80-904228-5-8.
• LEFEUVRE, Ivanka. Migrace 1982 : deníkové záznamy signatářky Charty 77 vystěhované v rámci akce "Asanace" z Československa. 1. vyd. Praha : Academia, 2014. 305 s. ISBN 978-80-200-2277-6.
• KOSATÍK, Pavel. Češi 1977 : Jak z rock'n'rollu vznikla Charta 77. Praha : Mladá fronta, 2016. 80 s. ISBN 978-80-204-3390-9.
• KUDRNA, Ladislav; STÁREK, František. „Kapela“ : pozadí akce, která stvořila Chartu 77. 1. vyd. Praha : Academia, 2017. 409 s. ISBN 978-80-200-2757-3.
• BLAŽEK, Petr; SCHOVÁNEK, Radek. Prvních 100 dnů Charty 77 : průvodce historickými událostmi. 1. vyd. Praha : Academia, 2018. 451 s. ISBN 978-80-200-2782-5.
• HAVEL, Václav. Někam jsem to ukryl : zápisky 77. 1. vyd. Praha : Knihovna Václava Havla, 2021. 329 s. ISBN 978-80-88417-01-9.

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Charta 77

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Webová dokumentácia Charty 77 na stránke Československého dokumentačního střediska (po česky)
• Charta 77 : Dokumenty 1977 – 1989 – online verzia publikácie Blanky Císařovskej a Viléma Prečana (po česky)
• Nadácia Charty 77 (archív)
• Vyhlásenie Charty 77 zo dňa 1. 1. 1977 (po česky)
• Zoznam 1898 signatárov na totalita.cz (podľa českej wiki nepresný a neúplný)
• Databáza 268 naskenovaných / fotografovaných originálnych podpisových lístkov
• Charta 77 a Slovensko – videozáznam diskusného večera ÚPN (2017)
• Charta 77 na Slovensku aneb Slovensko a Charta 77 – text historika Viléma Prečana
• Skladačka (brožúra) ÚPN o Charte 77