Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Boje medzi Staroslovákmi a štúrovcami boli spory na Slovensku medzi Staroslovákmi (na čele s Jánom Kollárom) a štúrovcami (na čele s Ľudovítom Štúrom) o podobu spisovnej slovenčiny v rokoch 1849 – 1856, čiže počas bachovského absolutizmu.

Koncom roku 1849 dostala sa do popredia vo Viedni skupina Slovákov, vedená Jánom Kollárom, ktorá chcela realizovať svoj dávnejší plán a vytlačiť spisovnú slovenčinu z nášho národného života. Pretože štúrovci, a ich stúpenci, boli rozptýlení a väčšinou sa utiahli do súkromia, mohol sa tento kollárovský plán ľahšie realizovať. Kollár vtedy vyhlasoval, že štúrovská slovenčina je len „ľudová“ – teda málo kultivovaná, rovnako ako aj „oprávnená slovenčina“ Martina Hattalu a Andreja Radlinského z roku 1851 (čiže dnešná slovenčina). Tvrdil, že sa treba vrátiť ku slovakizovanej češtine, ktorú chcel zaviesť ako jednotnú spisovnú reč pre celé územie Slovenska.

Zámienkou pre zavedenie staroslovenčiny, ako sa táto slovakizovaná čeština volala, do Slovenských novín a potom aj do úradov a škôl na území Slovenska, boli vraj neustále spory o slovenský spisovný jazyk. Minister Alexander Bach, ktorý mal podpísať dekrét o úradnej reči Slovákov, sa o tom dopočul a dal delegácii slovenských národovcov na ich žiadosť takúto odpoveď: “Vy chcete diplomatičnosť pre svoju reč. Kollár píše inak, Štúr inak, Hodža inak. Teda čo mám robiť? Zjednoťte sa a potom príďte!".

Formálne sa na takéto „zjednocovanie“ podujal Ján Kollár, ako vládny dôverník. Ten zostavil osobitný výbor, v ktorom okrem neho boli Karol Kuzmány a František Hánrich, ktorý podal na ministerstvo vnútra žiadosť o zavedenie staroslovenčiny ako úradnej reči Slovákov. Stalo sa tak dokonca aj bez vedomia redaktorov Slovenských novín. Bach schválil túto kollárovskú žiadosť a s platnosťou od 1. januára 1850 vyhlásil staroslovenčinu za úradný jazyk Slovákov. Tak sa aj začali boje medzi stúpencami staroslovenčiny (Staroslovákmi) a prívržencami „opravenej“ slovenčiny (Novoslovákmi-štúrovcami).

Daniel Lichard, ktorý bol ešte roku 1849 prívržencom štúrovcov a opravenej slovenčiny, nechal sa od Jána Kollára presvedčiť o potrebe zavedenia staroslovenčiny, ako úradnej reči v nádeji, že sa tak obnoví jednota spisovnej reči v Čechách, na Morave i na Slovensku, a že sa i upevní česko-slovenská spolupráca. Na stranu Staroslovákov vtedy prešiel aj A. Radlinský, Jonáš Záborský, Karol Kuzmány, Samuel Ormis, Karol Braxatoris, Samuel Tomášik a iní významní predstavitelia nášho národa, ktorí agitovali v prospech staroslovenčiny, “viedenských Slovákov" a ďalších.

Začiatkom roku 1850 teda prestáva spoločný postup “viedenských" a “štúrovských" Slovákov a začínajú sa medzi nimi nedorozumenia a spory. K rozporom okolo spisovného jazyka (staroslovenčina-štúrovská slovenčina), pristúpili rozpory literárne (klasicizmus – romantizmus) i politické (provládna a protivládna politika). Proti viedenským Slovenským novinám začali v rokoch 1851 – 52 v ostrých polemikách vystupovať hurbanovské Slovenské pohľady. Do týchto vecných polemík sa však z jednej i druhej strany začali miešať aj osobné spory, čo bolo nesporne na škodu celému národnému hnutiu.

Vyhlásenie staroslovenčiny za úradný jazyk Slovákov chápali štúrovci ako útok na svoje politické a kultúrne snahy, ako zaznávanie všetkého pozitívneho, čo spisovnou slovenčinou dosiahli v prospech svojich rodákov. Už začiatkom roku 1850 posielali redakcii Slovenských novín protestné listy proti staroslovenčine, na ktoré redaktori Slovenských novín odpovedali útokom proti „oprávnenej slovenčine“ i proti štúrovcom. Koncom januára 1850 už Jozef Miloslav Hurban ostro kritizoval Licharda, Kollára, Radlinského a ostatných Staroslovákov, ako prisluhovačov cisárskej Viedne, ktorí „vyzváňať mienia slovenčine do hrobu“. „Na Slovensku“, pokračuje ďalej, „ale sme my a naša škola, ktorá bola „vo vojne“ a teraz už doma súc, literárne pracovať budeme.“ Hurban a ostatní štúrovci sa potom ešte v osobných rozhovoroch pokúšali Kollára, Kuzmányho, Licharda i Radlinského odvrátiť od „rozkolu“ a nakloniť ich k „oprávnenej slovenčine“ i k jednote v národnom hnutí. Keď sa to Hurbanovi nepodarilo, nazval Staroslovákov „lidičkami jenž jsou živí drobty padajícimi se stolú pánu jejich“ – teda vlády, a začal proti ním vystupovať vo svojich Slovenských pohľadoch, ale aj na iných miestach.

Na čelo bojovníkov proti Staroslovákom sa stavia Jozef M. Hurban a nie Ľudovít Štúr, ako by sa dalo očakávať. Štúr síce prejavoval nesúhlas so staroslovenčinou a vyhlasoval, že „slovenčina je naša, je život náš“, ale odmietal sa púšťať do novinárskych polemík o spisovný jazyk. Tvrdil dokonca, že ani v nádejných politických novinách, ktoré mienil v Trnave spolu s Hurbanom vydávať od 1. januára 1852 sa „s tými Staroslovákmi nepustíme do žiadneho boja. S mŕtvymi načo sa hádať a biť…“ Ako vidieť, Štúr si v tejto dobe počínal oveľa prezieravejšie ako výbojný a temperamentný Hurban.

V obnovených Slovenských pohľadoch, ktorých prvý zväzok vyšiel 25. apríla 1851, Hurban už nestaval do popredia pestovanie vedy a filozofie, ale aktuálnu spoločenskú a politickú problematiku. Pretože štúrovci vtedy nemali vlastné politické noviny, Slovenské pohľady aspoň čiastočne ich úlohu suplovali. V dobe, v ktorej mali Slováci doslova bojovať o holú národnú existenciu, bola táto zmena koncepcie Slovenských pohľadov nesporne osožná. Výdatným pomocníkom J. M. Hurbana v Pohľadoch sa vtedy stali Ľ. Štúr, Mikuláš Dohnány, Ján Palárik, Ján Kalinčiak a iní. Hurban vkladal do obnovených Slovenských pohľadov veľké nádeje. Ony mali zjednotiť „roztratené sily“, vytrhnúť slovenských národovcov z vidieckej izolovanosti, upevniť „oprávnenú slovenčinu“, vymôcť jej prístup do škôl a úradov a zmariť intrigy germanizácie a maďarizácie proti nášmu národnému životu. Nimi chcel nahradiť veľký nedostatok slovenských časopisov, ktoré boli vtedy „chudobnejším, učeným Slovákom odtrhnuté od smädných úst duchovných“. Zostalo však len pri veľkých nádejach a plánoch. Spoznal to onedlho aj sám Hurban, keď po necelom roku sklamaný písal Andrejovi Sládkovičovi: „…Tak pusto, tak hlucho, tak cudzo všetko vyzerá na tom našom milom Slovensku… Ja tu zahodený nazad do tohto kúta, namáham sa každodenne vyletieť von a zdeliť sa s národom; ale čože to všetko? Práca to veliká a stála – a ovocie na nevidenie, na nepoznanie!“.

Vláda svoje sľuby nesplnila a germanizačný i maďarizačný tlak ochromoval slovenský život. Roztrieštené skupiny našej buržoázie a dedinskej inteligencie sa vyčerpávali v úporných bojoch. Ich odraz bolo vidieť aj v polemikách medzi Slovenskými novinami a Slovenskými pohľadmi. Keď sa boj o spisovný jazyk pomaly strácal zo stránok týchto tlačových orgánov, začali sa v nich rozvirovať nové spory o literárno-teoretických otázkach – o klasicizmus a romantizmus. Stalo sa tak v dobe, keď sa už rovnováha síl medzi oboma tábormi ako – tak vyrovnala. K spisovnej slovenčine vtedy pristúpil Andrej Radlinský i Ján Palárik s časopisom Cyrill a Method, ako aj viacerí zo Staroslovákov.

Do sporov medzi Staroslovákmi a štúrovcami sa výdatnou mierou zaangažoval aj Jonáš Záborský, ktorý sa stal po odchode Andreja Radlinského z Viedne do Pešti, redaktorom Slovenských novín. Do Slovenských novín sa Jonáš Záborský zapísal polemikami, ktoré prešli do dejín našej literatúry pod názvom "Boje o Žehry". Boje o Žehry teda skončili víťazstvom literárneho romantizmu a spisovnej slovenčiny a porážkou literárneho klasicizmu a staroslovenčiny. Aspoň taká bola vtedy mienka širokej slovenskej verejnosti. Tieto zdĺhavé polemiky však zužovali obraz nášho národného života a privádzali ho k jednostrannosti. Cítil to aj sám Hurban, ktorý chcel dať svojimi „Záverečnými úvahami redakcie Pohľadov“ za týmito spormi bodku. Bolo to však predčasné rozhodnutie.

Roku 1852 zomrel náhle Ján Kollár. Oznámenie o jeho nečakanej smrti bolo signálom k novým útokom Daniela Licharda na Jozefa M. Hurbana. Lichard tvrdil, že príčinou Kollárovej smrti sa stal priamo Hurban, pretože vraj jeho útoky v Slovenských pohľadoch Kollára tak zničili, že mu zhoršili celkový zdravotný stav a odobrali chuť k životu. Neskoršie sa však podarilo dokázať, že to nemôže byť pravda, lebo Kollár Slovenské pohľady nečítal.

Tak sa zase rozpútal, ako hovoril Jonáš Záborský, ktorého nemožno upodozrievať zo sympatií k štúrovcom, „nový, ošklivý boj“. Hurbanova odpoveď Lichardovi vyšla v Slovenských pohľadoch na niekoľko pokračovaní pod názvom „Pán Lichard, ako Mstiteľ smrti Kollárovej“. Bola primeraná Lichardovmu útoku. Odmietal ho a vyčítal Lichardovi tendenčnosť, demagógiu, nedostatok starostlivosti o slovenský národ a prisluhovanie cisárskej Viedni. Lichard a jeho stúpenci na to pohotovo reagovali, takže polemika stíhala repliku.

Slovenskí národovci obnovenie sporov medzi Staro a Novoslovákmi prijali s malou radosťou. Ich názor vyjadril aj Jonathan Čipkay 10. februára 1852 v liste A. H. Škultétymu: „Len by bolo k vinšovaní, aby Hlboké a Viedeň medzi sebou pokoj mali. Tieto ustavičné trenice nie sú ku vzdelání, ale k pohoršení. Jedna i druhá stránka má zásluhy o Slovákov, dobre by bolo tedy, aby se ešte i tieto najstrannejšie stránky zjednotili, a to sa nestalo, len tak, keď v svojich časopisoch jeden druhému ani nespomenú, ale len písať budú čo najlepšie…“.

Obidvaja starí súperi Hurban i Lichard sa zmierili až roku 1856 nad hrobom Ľudovíta Štúra, v dobe vrcholenia teroru bachovského absolutizmu. Vtedy už Lichard v podstate prešiel na ideologické pozície štúrovcov, aj keď i naďalej Slovenské noviny vydával v staroslovenčine. Potom už o spisovnej slovenčine hovoril, ako o výsledku osožného snaženia sa Ľudovíta Štúra, ktorý chcel „dve dosavadní stránky bernolácko a česko-slovenskou v jedno spojiti. Že sa mu to nepodařilo“, píše ďalej, „to nebožtíkovi nikto, komu šlechetné úmysly jeho o blaho národa známe jsou, za vinu pokládati nebude“.

Po tomto zmierení sa, Hurban začal posielať správy i články do redakcie Slovenských novín, kým Lichard zase pomáhal Hurbanovi pri rozličných národných podujatiach. Spory o spisovný jazyk, na ktoré vynaložili J. M. Hurban i Daniel Lichard toľko energie a času, sa skončili. Možno povedať, že zásluhou oboch veľkých slovenských národovcov sa ukončili čestne. Preto aj Daniel Lichard po návrate z Viedne do Skalice mohol s čistým svedomím spolupracovať s Hurbanom a s jeho stúpencami napriek tomu, že s nimi zviedol prudký, niekoľkoročný boj.