Bogomilstvo bolo kacírske hnutie v ortodoxnej cirkvi. Založil ho v 10. storočí kňaz Bogomil. Vyvinulo sa z manicheizmu 3. storočia. Bogomilstvo zakorenilo medzi Bulharmi a križiacke výpravy ho preniesli na Západ, kde sa udomácnilo ako katarstvo, resp. v južnom Francúzsku ako albigénstvo.

Bogomil, zakladateľ tejto herézy, bol vidieckym kňazom v Bulharsku v 10. storočí. Jeho meno, ktoré znamená „milujúci Boha“, bolo pravdepodobne pseudonymom. Pôvodní bogomilovia odmietali Starý zákon a riadili sa iba Novým zákonom. Neskorší byzantskí bogomilovia urobili výnimku pri starozákonných Žalmoch a Knihách prorokov. Neprijímali však Písmo doslovne. Základom ich učenia bolo presvedčenie, že to, čo je viditeľné, je zlé. Samotné ľudské telo je výtvorom padlého anjela Satana, ktorý prepadol zlu. To, čo je neviditeľné, je spirituálne. Bogomilovia považovali Satana za prvorodeného syna Božieho a Ježiša Krista za jeho mladšieho brata. Satan bol síce božím protivníkom, ale bol od Boha závislý. Pýcha spôsobila Satanov pád, a keď bol spolu s buričskými anjelmi zvrhnutý z nebies, vytvoril nové nebo, zem a tiež telesnú schránku človeka. Život však do tela vdýchol Boh výmenou za sľub, že ľudské duše po smrti poputujú do skutočného neba. Satan súhlasil, ale bol žiarlivý na božský potenciál človeka, a tak zviedol Evu a dohnal Kaina k vražde svojho brata. Neskôr nahovoril židovskému národu, že on je tým najvyšším Bohom, a nazval sa Jahvem. Mojžiš sa stal nevedomky jeho nástrojom. Druhorodený Ježiš vstúpil do sveta, aby porazil bratove pozemské kráľovstvo. Satan síce spôsobil Ježišovu fyzickú smrť, ale po jeho zmŕtvychvstaní priznal porážku. Stratil svoju božskú silu a Ježiš potom prevzal jeho miesto na nebesiach.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bogomilstvo

Externé odkazy

• Bogumilska Crkva