Ars nova (lat.) je obdobie vývoja francúzskej a talianskej hudby v období 1315-1320 až 1400 (po ars antiqua) podľa rovnomenného názvu traktátu P. de Vitryho.

Zákonitosti ars nova spísal hudobný teoretik Philippe de Vitry. Nastáva ďalší posun smerom k svetskému viac hlasu. Vznikajú nové viac hlasné techniky, polyfónna faktúra. Naďalej pokračuje vývoj menzurálnej notácie. Definitívne sa ustálila notová osnova a kľúče.

Teoretik Johannes de Grocheo už zaznamenal 3 samostatné hudobné oblasti:

• Ľudovú - tance alebo jednohlasné piesne
• Umelú – t. j profesionálnu (ďalej sa vyvíjajú formy organa, moteta a iné formy)
• Liturgickú (cirkevnú) – stále si zachováva jednohlas

Nastáva zrovnoprávnenie taktov: dvojdobého (tzv. imperfektný) a trojdobého (tzv. perfektný) takt. Predtým sa totiž za dokonalý považoval trojdobý takt, pričom sa vychádzalo z troch božských osôb – Otec, Syn a Duch Svätý. Postupne ustupujú kvintové a kvartové paralelizmy a akceptujú sa tercie a sexty. Skladateľ vychádza z anonymity a stáva sa individualitou.

Najtypickejšie formy

• Stredoveký madrigal - pôvodne pastierska pieseň
• Ballata – pôvodne tanečná pieseň
• Caccia – lovecká pieseň
• Vilanella – dedinská pieseň

Najznámejší predstavitelia

• Guillaume de Machaut (* 1300 – † 1377), francúzsky skladateľ, organista, spevák a básnik. Písal náboženskú i svetskú hudbu. Jeho najznámejšia kompozícia sa nazýva Masse de Notre Dame.
• Francesco Landini, výrobca nástrojov
• Jacopo da Bologna, taliansky skladateľ
• Giovanni da Cascia

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.