Šimon z Kézy

	Šimon z Kézy
	uhorský kronikár, klerik a člen kráľovského dvora
	; Metky Ödön, bronzové sochy Šimona z Kézy (vľavo) a Mareka z Káltu (vpravo) na fasáde hlavnej budovy Csók István Galéria, 1967, Stoličný Belehrad, Maďarsko
Osobné informácie
Narodenie	13. storočie
	asi Kéza
Úmrtie	?
Národnosť	uhorská
Dielo
Žánre	kronika
Obdobie	stredoveká literatúra
Témy	uhorské dejiny
Významné práce	Činy Hunov a Uhrov
Odkazy
	Šimon z Kézy; (multimediálne súbory na commons)
	Literárny portál; Biografický portál

Šimon z Kézy (* koniec 13. storočia) bol autor (celej alebo časti) kroniky Činy Hunov a Uhrov (Gesta Hunnorum et Hungarorum).

Život

O živote Šimon z Kézy nie je dostatok informácií. Žil v 13. storočí a narodil sa niekedy pred rokom 1272. O miesto jeho narodenia sa medzi historikmi vedú spory. Dezső Csánky sa ako prvý zaoberal Šimonovým pôvodom, podľa neho pochádzal z oblasti pusta Kinza v župe Fehér. Išlo pravdepodobne o obec Kéza, ktorá sa nachádzala južne od dnešnej Bicske (leží 35 kilometrov západne od Budapešti). Kéza sa v 14. storočí vyľudnila a spustla. Meno obce si zachovala širšia oblasť jej okolia - pusta Kinza.^[1]^:307

Podľa Sándora Domanovszkeho sa Šimon narodil v dedine Keza v Zemplínskej župe, ktorá patrila rodu Bogát-Radvan. Toto tvrdenie je podložené Šimonovou dobrou znalosťou geografického priestoru a šľachty severo-východného Uhorska. K tomuto názoru sa prikláňa väčšina historikov napríklad: Richard Marsina, Peter Ratkoš a Ferdinand Uličný.^[1]^:304

V rokoch 1269 – 1271 sa zúčastnil cesty uhorského posolstva do Neapola, s cieľom upevniť dynastické zväzky Arpádovcov a Anjouovcov. 1272 sa meno Šimona z Kézy po prvýkrát objavuje v listine, kde sa uvádza, že bol klerikom kráľovnej Alžbety, vdovy po Štefanovi V. Neskôr nastupuje do služieb Ladislava IV. V roku 1283 bol notárom v kráľovskej kancelárii, pripravoval koncepty kráľom vydávaných listín. Na kráľovskom dvore pôsobil aj ako kráľov dôverník, o čom nás informuje v dedikácii svojho diela: „Invictissimo et potentissimo domini Ladislae tertio glorissimo regi Hungarorum, magister Simonis de Keza, fidelis clericus eius.“^[1]^:304 Od septembra do októbra 1283 sa zúčastnil ako kráľovský poverenec a svedok pri uvádzaní vdovy po šľachticovi Mojšovi do vlastníctva dvoch dedín v strednom Uhorsku. Uvedením bola poverená Budínska kapitula, v ktorej relácii bol Šimon uvedený. Uvedený je aj v donačnej listine Ladislava IV. z 19. októbra 1283. Dátum jeho úmrtia nie je známy.^[2]

Dielo

Bližšie informácie v hlavnom článku: Činy Hunov a Uhrov

Medzi rokmi 1282 – 1285 napísal kroniku Gesta Hunnorum et Hungarorum (Činy Hunov a Uhrov).^[3] Táto kronika Šimona je jednou z najstarších uhorských kroník.

Referencie

↑ ^a ^b ^c Legendy a kroniky Koruny uherské. Ed. Richard Pražák. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 1988. 389 s.
↑ Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Ed. Peter Ratkoš. 2. opr. a rozš. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1968. 532 s. (Odkazy našej minulosti; zv. 4.) S. 375.
↑ 232. SIMON DE KEZA. In: KUZMÍK, Jozef. Slovník starovekých a stredovekých autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. Martin : Matica slovenská, 1983. 608 s. S. 304 – 307.

Ďalšia literatúra

Marsina, R.: Stredoveké uhorské rozprávacie pramene a slovenské dejiny. In: Zborník Slovenského národného múzea 78, 1984

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[L-1] Legendy a kroniky Koruny uherské. Ed. Richard Pražák. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 1988. 389 s.

[Pramene-2] Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Ed. Peter Ratkoš. 2. opr. a rozš. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1968. 532 s. (Odkazy našej minulosti; zv. 4.) S. 375.

[Kuzmik-3] 232. SIMON DE KEZA. In: KUZMÍK, Jozef. Slovník starovekých a stredovekých autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. Martin : Matica slovenská, 1983. 608 s. S. 304 – 307.

[1]

[2]

[3]