Časomerný veršový systém (alebo časomerný prozodický systém, časomiera) je veršový systém založený na striedaní krátkych a dlhých slabík, obyčajne bez rýmov.

Tento typ veršu patrí do historickej verzológie, uplatňoval sa najmä v starogréckej a latinskej poézii. Pomerne obmedzená realizácia časomiery je podmienená zvláštnosťami jazyka. V starogréčtine dĺžka samohlásky funguje ako fonologický činiteľ, slovný prízvuk je melodický. So snahou organizovať verš časomerne sa stretávame aj v novodobých európskych jazykoch. Bolo to v tých vývinových obdobiach, ktoré programovo nadväzovali na antiku (renesancia, klasicizmus). Slovenčina má isté predpoklady na časomieru, lebo v porovnaní s inými jazykmi rozlišuje dlhé a krátke slabiky. V slovenskej a českej poézii bola snaha v období osvietenstva a klasicizmu organizovať verš časomerne na poprednom mieste. Pokúsili sa o to najmä:

• Pavol Jozef Šafárik a František Palacký – Počátkové českého básnictví obzvláště prozodie (1818)
• Ján Hollý
• Ján Kollár – časomerný Předzpěv v Slávy dcere
• Bohuslav Tablic – preložil klasicistickú poetiku Nicolasa Boilleaua Umění básniřské (1832)

Podľa zásad časomernej prozódie si vyslovenie každej slabiky vyžaduje určitý čas; na vyslovenie dlhej slabiky treba raz toľko času ako na vyslovenie krátkej slabiky. Jednotka, ktorou sa meria trvanie slabiky, sa volá móra. Vyslovenie krátkej slabiky trvá jednu móru a vyslovenie dlhej slabiky dve móry. Ťažká doba v časomiere si vyžaduje dlhú slabiku a ľahká doba krátku. Existujú dva druhy slabičných dĺžok (spôsobujúcich ťažké doby verša):

• prirodzené dĺžky, keď je slabika prirodzene dlhá
• polohové (pozičné) dĺžky, ktoré vznikajú vtedy, keď za krátkou samohláskou nasleduje skupina najmenej dvoch spoluhlások (ak sa v skupine spoluhlások vyskytuje r alebo l, slabika sa považuje za krátku alebo dlhú podľa potreby, poprípade u rôznych autorov existovali aj iné výnimky^[1])

• sylabotonický veršový systém
• sylabický veršový systém
• tonický veršový systém
• hexameter
• epos

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

• HARPÁŇ, Michal. Teória literatúry. Nový Sad : Obzor, 1986. 247 s.
• ŠTRAUS, František. Príručný slovník literárnovedných termínov. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2005. 416 s. ISBN 80-8061-208-0.