Sto dní reforiem, (čín. 百日維新, pchin-jin: bǎirì wéixīn) známe tiež ako Wu-sü reformy (čín. 戊戌變法, pchin-jin: wùxū biànfǎ) boli neúspešné reformy čínskeho cisára Kuang-sü a jeho podporovateľov. Hnutie trvalo 103 dní, od 11. júna 1898 až do 21. septembra 1898, kedy bolo násilne ukončené palácovým prevratom vedeným cisárovnou vdovou Cch’-si.^[1]

Hnutie bolo reakciou na prehru Číny v prvej čínsko-japonskej vojne, zaostalosť Číny a neúspešnosť predošlých reforiem. Predzvesťou Sto dní reforiem bolo hnutie Kung-čche šang-šu. Išlo o zoskupenie reformistov, ktorí v roku 1895 pri príležitosti konania úradníckych skúšok predstavili cisárovi petíciu žiadajúcu o zrušenie Šimonoseckej zmluvy, väčší odpor voči Japonsku, modernizáciu armády, a uskutočnenie ďalších moderných reforiem. Hlavným iniciátorom hnutia bol Kchang Jou-wej, učenec, ktorý reinterpretoval učenie konfucianizmu a snažil sa ho aplikovať na modernú spoločnosť. Hoci táto petícia zlyhala, jej autori sa neskôr stali poprednými osobnosťami Sto dní reforiem.^[1]

V roku 1898 sa cisárovná vdova Cch’-si uchýlila do novopostaveného Letného paláca. Cisár Kuang-sü to využil ako príležitosť pokúsiť sa nezávisle vládnuť. Cisárovi bol odporučený Kchang Jou-wej, ktorý bol spolu so svojim najlepším žiakom Liang Čchi-čchaom držiteľom najvyššieho akademického titulu.^[2] Kuang-sü tak podľa predstáv týchto reformistov vydal sériu mnohých ediktov, ktoré mali reformovať čínsky štát. Reformy sa týkali hlavne vzdelania, armády, hospodárstva a industrializácie. Samotné seba posilňovanie bolo podľa reformistov nedostatočné.^[1]

Medzi dôležité ciele reforiem patrilo:

• Zrušenie sinekúr^[1]
• Reforma skúškového systému (napríklad zrušenie tradičnej osemdielnej eseje)^[1]
• Namiesto tradičných disciplín, ako kaligrafie a poézie, sa mali študenti zamerať na praktickejšie disciplíny^[1]
• Založenie Pekinskej univerzity^[1]
• Transformácia starých škôl na moderné školy poskytujúce vzdelanie čínskeho i západného štýlu^[1]
• Zvýšenie produkcie čaju a hodvábu na export^[1]
• Otvorenie nových úradov na kontrolu stavieb železničných tratí a ťažobných baní^[1]
• Postaviť 34 moderných bojových lodí^[1]
• Zlepšiť tréning a disciplínu armády^[1]
• Zjednodušiť byrokraciu^[1]

Počas obdobia reforiem bolo do čela cung-li ja-menu (ministerstva zahraničia) a ďalších úradov dosadení modernisti podporujúci reformy. Hnutie čelilo mnohým podozreniam zo strany Cch’-si a konzervatívcov. Cítili, že reformy odporujú čínskym hodnotám a prispôsobujú sa západu. Cchʼ-si sa tiež obávala, že reformy výrazne obmedzia moc cisárskeho dvora.^[1] Reformisti o odpore konzervatívcov vedeli a mali údajne aj v pláne obsadiť Letný palác, v ktorom sa zdržiavala Cch’-si.^[2]

Reformista Tchan S'-tchung požiadal generála Jüan Š’-kchaja o ochranu pred konzervatívcami. Jüan Š’-kchaj však reformistov zradil a ich plány vyzradil konzervatívcom.^[3] 19. septembra sa Cch’-si vrátila a 21. septembra vydala edikt, podľa ktorého ju cisár požiadal, aby sa opäť ujala moci. Za podpory generála Jüan Š’-kchaja a vojenského vodcu Žung-lua previedla cisárovná vdova puč, zvrhla vládu cisára Kuang-sü a zrušila väčšinu reforiem. Kuang-sü bol umiestnený do domáceho väzenia, kde zostal až do svojej smrti v roku 1908. Šesť popredných predstaviteľov hnutia bolo následne 28. septembra popravených.^[1] Týmto šiestim popraveným sa historický hovorí „šesť mužov zo sto dní reforiem“.^[2] Ďalej bolo uväznených, vyhnaných za hranice alebo odstránených z funkcií asi tridsať ďalších úradníkov.^[2] Hlavný reformista Kchang Jou-wej a jeho žiak Liang Čchi-čchao unikli pred popravou do Japonska,^[1] kde sa naďalej usilovali o reformu Číny. Založili Spoločnosť za ochranu cisára, ktorá podporovala návrat cisára Kuang-sü k moci a ustanovenia konštitučnej monarchie.^[1]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sto dní reforem na českej Wikipédii.