Dejiny Prahy sú dejinami kráľovského a hlavného mesta Prahy od čias bájnych sídlisk až do súčasnosti.

Do roku 1348: stredoveká Praha

Najstaršie slovanské osídlenie oblastí dnešnej Prahy sa sústreďovalo v oblasti dnešného Veleslavína niekedy okolo 6. storočia. Už v roku 885 na hrade vznikol prvý kostol zasvätený Panne Márii.

Z 10. storočia je už doložená obchodnícka osada v oblasti dnešnej Malej Strany, roku 926 bola vybudovaná rotunda sv. Víta na Pražskom hrade, kde boli o 12 rokov neskôr uložené ostatky kniežaťa sv. Václava. V druhej polovici toho istého storočia bol založený i Vyšehrad. Rástol vplyv kresťanstva; od roku 973 sídlilo v Prahe biskupstvo spadajúce pod mainzsku arcidiecézu, prvým biskupom bol saský mních Dietmar. Začali sa budovať prvé kláštory (Břevnovský kláštor, kláštor sv. Juraja). V kotline pod hradom sa postupne začali osady rozrastať a spájať do jedného veľkého mesta.

V roku 1172 bol dokončený Juditin most. Roku 1230 Staré Město, po spojení niekoľkých menších obcí, obohnali hradbami. V tom čase vznikali na druhej strane za riekou Hradčany. Roku 1338 bola založená Staromestská radnica, roku 1342 strhla Juditin most povodeň. Krátko potom sa začal budovať nový most, Karlov. O ďalšie dva roky neskôr bolo pražské biskupstvo povýšené na arcibiskupstvo a začala sa výstavba Katedrály svätého Víta.

1348 – 1523: Rozvoj mesta v časoch vrcholného stredoveku

Rok 1348 sa do dejín Prahy, ale i Strednej Európy, zapísal nielen morovou epidémiou, ale aj vybudovaním prvej univerzity na sever od Álp a západne od Rýna. Karlova univerzita vznikla zakladajúcou listinou pápeža (bulou) Klementa VI., potvrdenou v Avignone 26. januára 1347 a listinou vydanou kráľom Karolom IV.

Tým však rozvoj za vlády Karola IV. neskončil; ešte zhruba v tom istom čase bolo založené Nové Město, vďaka ktorému sa Praha rozšírila o veľký pruh územia vedúci od dnešného Florencu až takmer k Vyšehradu a stala sa tretím najväčším mestom v Európe (po Ríme a Konštantínopole)^[1][2]

a najväčším mestom strednej Európy a celej oblasti na sever od Álp a na východ od Rýna.^[3]. Počet obyvateľov Prahy však nedosahoval ani polovicu počtu obyvateľov miest ako Benátky, Florencia, Miláno, Janov, Rím alebo Paríž.^[4]

Premostenie Vltavy predstavovalo ďalšiu významnú úlohu pre pražských staviteľov. Starý Juditin most v polovici 14. storočia zničila veľká voda. Od roku 1357 začal Peter Parler so stavbou súčasného Karlovho mosta. V roku 1391 potom bola vybudovaná Betlehemská kaplnka. Vtedy síce nie veľmi známa, ale o niekoľko desiatok rokov neskôr preslávená kázaním Jana Husa.

15. storočie v Prahe začalo v znamení spoločenského a náboženského napätia. Mnohí ľudia nesúhlasili s vtedajšou rímskokatolíckou cirkvou a založili reformné hnutie, ktoré viedol Jan Hus. Jeho súd a následné upálenie v Kostnici v roku 1415 z neho urobilo v očiach mnohých Pražanov mučeníka. Husova smrť vyvolala len ďalšie nepokoje a odpor k Rímu, až situácia sa vystupňovala natoľko, že husiti nakoniec Prahu v roku 1419 úplne ovládli.

Následne kráľ Žigmund Luxemburský vyslal v lete roku 1420 do Prahy prvú križiacku výpravu, jeho vojská však boli porazené. Husitskí Pražania čoskoro sformovali vlastný politicko-náboženský blok, ktorý razil husitské idey v celých vtedajších Čechách a v krajine vypukla občianska vojna. Predstaviteľom husitského zoskupenia sa stal Jan Želivský. Pražania slávili úspech až do roku 1434, kedy boli porazení v Bitke pri Lipanoch.

Ďalšou významnejšou udalosťou bolo zvolenie Jiřího z Poděbrad za kráľa krajinským snemom na Staromestskej radnici 27. februára 1458. Napriek tomu existovali isté tlaky znovuobnoviť moc rímskokatolíckej cirkvi, veľký odpor k husitom bol hlavne z katolíckeho zahraničia.

1523 – 1784: Od nástupu Habsburgovcov až po spojenie pražských miest

V habsburskom súštáti bola Praha dlhodobo jedným z najvýznamnejších miest, nejaký čas bola aj sídelným mestom. Roku 1547 vypukol stavovský odboj, ktorý však skončil neúspešne a odpor proti kráľovi Ferdinandovi I. bol zlomený. Následne malo mesto obmedzené privilégia, politickú moc aj samostatnosť.

Roku 1583 si zvolil za svoje sídelné mesto Prahu cisár Rudolf II. Za jeho vlády sa v meste rozvíjala veda i kultúra a tiež aj spoločenský život spolu s vzdelanosťou (vznikla napríklad škola talmudu v židovskom meste). Postavené boli aj mnohé renesančné budovy. Vláda Rudolfa II. však skončila v roku 1612 a o šesť rokov neskôr došlo k ďalšiemu významnému zvratu, ktorý vyústil do odobratia rozsiahlych slobôd a náboženských práv garantovaných Rudolfom II. Druhá pražská defenestrácia odštartovala české stavovské povstanie.

České stavy bojovali vojensky proti Habsburgovcom, ale neuspeli. Po Bitke na Bielej hore v novembri 1620 definitívne prehrali. Povstanie bolo potlačené a habsburská moc opäť obnovená. V júni 1621 popravili na Staromestskom námestí 27 českých pánov z radov stavov vzbúrených proti cisárovi.

Následná vláda Habsburgovcov v prvej časti tridsaťročnej vojny vyústila do náboženského teroru proti príslušníkom protestantských kresťanských cirkví, mnohí z nich museli mesto opustiť. Roku 1627 Ferdinand II. vyhlásil Obnovené zriadenie zemské. Následne dochádzalo i k úpadku českého jazyka a germanizácii (hlavne v školstve a na úradoch). Praha ako mesto stratila vplyv aj práva, bola tiež barokovo prestavaná – vznikli hlavne katolícke náboženské objekty. Mnoho významných úradov sa presunulo do Viedne a z metropoly Čiech sa stalo jedno z mnohých provinčných miest Rakúska.

V roku 1648, ku koncu tridsaťročnej vojny, obliehali Prahu Švédi. Mesto z veľkej časti vydrancovali, nepadlo však do rúk nepriateľov. Boje nakoniec ukončil Vestfálsky mier.

Veľký požiar, ktorý v roku 1689 Prahu spustošil,^[5] nakoniec viedol k ešte väčšiemu rozvoju barokovej architektúry (prestavba zničených častí mesta). Stále pokračovala tzv. doba temna; z Prahy český jazyk takmer vymizol.

V roku 1741 počas vojny o rakúske dedičstvo Prahu obsadili francúzsko-bavorské vojská.^[6] O ďalšie tri roky neskôr mesto obsadili Prusi, následne ho potom znovu obliehali v roku 1757.

1784 – 1900: Praha v časoch národného obrodenia a priemyselnej revolúcie

Významnou udalosťou v roku 1784 bolo spojenie štyroch doteraz samostatných pražských miest.^[7] V nasledujúcom období na začiatku 19. storočia začala spolu s českým národným obrodením, ktoré sa sústredilo hlavne v Prahe, éra priemyselnej revolúcie počas ktorej sa Praha zmenila ako nikdy predtým; pribudli nové štvrte a v priebehu ďalších desaťročí rozvoja boli zbúrané i hradby.

V revolučnom roku 1848 sa uskutočnilo povstania radikálnych demokratov. Praha sa vtedy stala jedným z významných radikálnych miest v celej Európe.^[8] Tieto nepokoje však potlačilo cisárske vojsko na čele s maršalom Alfredom Windischgrätzom.

Vďaka snahe národných obrodencov však Praha aj napriek stálemu vplyvu z Viedne už nebola rýdzo nemeckým mestom.^[9] Vplyv získala česká kultúra – bol položený základný kameň Národného divadla, bolo vybudované Národní muzeum, vznikli aj ďalšie dnes významné stavby.

Prvým miestom, ktoré prišlo o stredoveké opevnenie, bolo okolie dnešného Národního muzea a Újezdu. Vznikla aj druhá pražská železničná stanica (po Masarykovej), dnes Hlavná, predtým Nádraží dráhy cisára Františka Jozefa I..

Prvé administratívne rozšírenia Prahy po niekoľkých desaťročiach sa uskutočnili v 80. rokoch 19. storočia. V roku 1883 bol pripojený Vyšehrad, o rok neskôr Holešovice-Bubny. V roku 1881 bolo s veľkou slávou otvorené Národné divadlo, o niekoľko mesiacov neskôr však budovu zničil požiar. Po obnove, trvajúcej dva roky, bolo znovu otvorené. Okolo roku 1884 vznikli prvé plány na reguláciu Vltavy v oblasti dnešného Nového Města pri Palackého moste, počas nasledujúcich dvadsiatich rokov spolu s asanáciou Jozefova tak veľká časť historicky cennej časti Prahy úplne zmenila svoj ráz aj charakter.

Roku 1890 zasiahla Prahu storočná povodeň, ani tá však nezastavila technický pokrok. Už o rok neskôr sa rozbehla elektrická dráha na Letnej, otvorená bola aj Petřínska rozhľadňa a v súvislosti s ňou i lanová dráha. Veľmi významnou akciou bola Jubilejná zemská výstava v roku 1891, ktorá predstavila najmodernejšie technické vynálezy.

V roku 1893 bolo asanované historické Staré město, hlavne židovské štvrte. Hlavným dôvodom asanácie boli zlé hygienické podmienky v stáročia starých domoch i uliciach. Počas prestavieb vznikli nové široké ulice a domy v secesnom štýle.

1900 – 1918: Začiatok 20. storočia^[10]10" class="mw-editsection-visualeditor">upraviť | upraviť zdroj

Začiatok 20. storočia v Prahe bol v znamení technického pokroku úplne neporovnateľného s predchádzajúcimi obdobiami. Aj keď Praha bola napojená na železničnú sieť takmer 50 rokov, rozvoj neustával. V štvrtiach ako Smíchov, alebo Libeň sa budovali nové priemyselné podniky, napríklad samotná Libeň ktorá bola v roku 1901 pripojená k mestu, a to sa tak po dlhom čase rozrástlo o relatívne veľkú časť svojej plochy (takmer na dvojnásobok).

V rokoch 1905 až 1912 doplnil centrum Prahy na jeho druhom konci Obecný dom, ukážka vrcholu vtedajšej secesnej architektúry. Tiež boli vybudované nové sady (Diezenhoferove sady, Santoška, Riegrove sady).

S rozvojom kultúry (t. j. divadiel) pribúdali i kiná, ktoré boli lacnou ľudovou zábavou. V samotnom meste a jeho predmestiach bolo už okolo roku 1910 celkom trinásť kín. Do vývoja architektúry Prahy zasiahol aj kubizmus; v Celetnej ulici bol postavený Dům U Černé Matky Boží a pod Vyšehradom vzniklo niekoľko kubistických víl.

1918 – 1938: Praha ako hlavné mesto Česko-Slovenskaupraviť | upraviť zdroj

Po vyhlásení prvej Česko-slovenskej republiky boli okamžite zo všetkých ulíc odstránené symboly starej monarchie. Praha ďalej pokračovala vo svojom raste v oblastiach akými sú napríklad Žižkov, Dejvice, alebo Střešovice. 37 menších obcí bolo následne k metropole pripojených v roku 1922, medzi najvýznamnejšie patria Vinohrady či Smíchov.

V 20. rokoch v Prahe ako v centre prosperujúceho Československa prebiehal búrlivý rozvoj; rástli nové domy aj nové divadlá, prejavila sa aj avantgarda a pri nových stavbách aj funkcionalizmus. V Kbeloch začali pristávať prvé lietadlá. Václavské námestie bolo v roku 1928 prestavané a prispôsobené pre práve rastúcu automobilovú dopravu. Jeden zo symbolov mesta, Katedrála svätého Víta, Václava a Vojtecha (vtedy len katedrála sv. Víta) bola slávnostne dobudovaná v septembri 1929 (podľa Josefa Mockera) k výročiu 1 000 rokov od zavraždenia svätého Václava.

V 30. rokoch Prahu zasiahla hospodárska kríza; do prevádzky ale bolo uvedené medzinárodné letisko v Ruzyni a otvorený bol aj veľmi známy obchodný dom Bílá Labuť. Okolo roku 1938 už počet obyvateľov metropoly presiahol jeden milión.

1938 – 1945: Druhá svetová vojnaupraviť | upraviť zdroj

Od jesene 1938 začali do metropoly prichádzať českí utečenci z oblastí, ktoré zabralo podľa Mníchovskej dohody Nemecko (teda tretina územia vtedajšieho Česko-Slovenska).

15. marca 1939 obsadili nemecké vojská mesto. Na Pražský hrad prišiel Adolf Hitler, konala sa aj vojenská prehliadka.

V novembri toho istého roku vyšli do ulíc českí študenti, proti ktorým zasiahla vládnuca moc. Pri akciách proti nim bol zabitý jeden študent, Jan Opletal. Následne boli uzavreté české vysoké školy na území protektorátu.

Počas vojny z Prahy odtransportovali do koncentračných táborov židovské obyvateľstvo, rovnako ako cigánske (vtedajší bežné označenie) a ďalší jej obyvatelia tzv "menejcenných rás".

V máji 1942 prepadli dvaja výsadkári kolónu zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha a spáchali atentát v oblasti dnešnej Vychovatelny, pri ktorom zastupujúceho ríšskeho ríšskeho protektora smrteľne zranili. Po Heydrichovej smrti stupňovali vládnuci Nemci proti českej väčšine teror, na ktorom sa podieľali hlavne policajné zložky.

5. mája 1945 vypuklo Pražské povstanie. Bojovalo sa po celom meste, povstaniu pomohli i Vlasovci. Mesto bolo oslobodené za niekoľko dní, avšak podľa dohôd o demarkačnej čiare medzi spojencami z protihitlerovskej koalície, musela Americká armáda zostať pri Plzni, kým Červená armáda dorazila do Prahy až 9. mája (v rámci tzv Pražskej ofenzívy).

1945 – 1974: Povojnový rozvojupraviť | upraviť zdroj

Počas povojnovej obnovy začala mať čoraz väčší vplyv Komunistická strana Československa, ktorá si vďaka dezilúzii z predvojnovej situácie a oslobodeniu Červenou armádou získala relatívne veľkú obľubu. V meste prebehlo niekoľko volebných kampaní (1946, 1948), napriek snahe stredových a pravicových síl však komunisti vo voľbách uspeli. Keď sa dostali k moci, začali podnikať kroky na zoštátnenie podnikov, či výstavbu nových veľkých obytných súborov, oficiálne kvôli zavádzaniu socialistických vzťahov.

Medzi ukážky moci vtedy vládnuceho Národného frontu s KSČ na čele možno považovať aj známy Stalinov pomník; veľké súsošie robotníkov, roľníkov a vojakov so Stalinom na čele na Letenskej pláni, jedno z najväčších na svete.

Roku 1960 nadobudlo platnosť nové územno-správne rozdelenie Prahy; navyše došlo k pripojeniu ďalších štyroch obcí. Boli vytvorené mestské obvody Praha 1 až Praha 10, ktoré v istej podobe prežívajú aj na začiatku 21. storočia. Podľa územného plánu, schváleného v roku 1958 (vládne nariadenie č. 254), začala výstavba panelových sídlisk.

Rok 1968, ktorý je dodnes považovaný za revolučný v celej Európe, priniesol Prahe nové zmeny. Došlo k uvoľneniu istých nedemokratických vzťahov v spoločnosti (Pražská jar), zrušená bola cenzúra.

V noci z 20. na 21. august 1968 začali mesto, ako aj celú krajinu, obsadzovať spojenecké vojská ZSSR a ďalších socialistických krajín, a to na základe pozývacieho listu čelných predstaviteľov KSČ. Na letisku Ruzyň začali pristávať sovietske vojenské lietadlá s bojovou technikou. V meste vypukol zmätok, niektorí Pražania sa pokúsili postaviť okupačným silám na odpor, ten síce nakoniec nebol úspešný, ale trval ešte dlhý čas. Sovietski vojaci zaútočili na budovu Národního muzea v domnienke, že ide o rozhlas, po celom meste spôsobili sily Varšavskej zmluvy veľké škody. Následne sa konal mimoriadny zjazd KSČ vo Vysočanoch na ktorý sa však veľká časť delegátov nedostavila.

V nasledujúcom roku 1969 sa Praha stala sídlom Česka, teda jednej z republík novozriadenej československej federácie. V Prahe tak zasadala federálna aj česká vláda. Na protest proti okupácii sa upálil Jan Palach, neskôr i Jan Zajíc a E. Plock; vypukli opäť rozsiahle protesty. Tieto akcie potlačila armáda, následná legalizácia týchto zásahov vedením KSČ smerovala k začiatku obdobia normalizácie (normalizácia pomerov). Zaviedla sa prísna cenzúra, mnoho ľudí z KSČ vylúčili.

Ani také zmeny však nezabránili rozvoju mesta, v roku 1970 boli pripojené ďalšie štyri obce. V rámci výstavby metra a Severojižní magistrály bol vybudovaný Nuselský most v tubuse ktorého vedie podzemná dráha.

1974 – 1980: Československá metropola v dobách normalizačných prestaviebupraviť | upraviť zdroj

Jar a neskôr leto roku 1974 sa v dejinách Prahy prejavilo mnohými zmenami. 9. mája na výročie 25 rokov od oslobodenia Česka a Slovenska bolo otvorené metro a vyradené staré predvojnové električky. 1. júla bolo pripojených ďalších zhruba 30 obcí.

V politike celej krajiny mala dominantné postavenie KSČ; mnohí ľudia so systémom jednej vedúcej strany a permanentnej vládnej koalície Národného frontu nesúhlasili. Praha tak bola istým centrom odporu voči režimu, ktorý predstavovala v akademických a kultúrnych kruhoch Charta 77, organizácia spisovateľov, hercov a ďalších osôb verejného života, ktorá vznikla začiatkom januára 1977 práve v metropole. Aby vtedajšie vládnuca moc manifestovala svojou odhodlanosť a jednotu, založila tzv. antichartu, ktorej veľkolepý zjazd sa uskutočnil v meste 28. januára.

Vtedajší režim chcel ukázať hospodársky rozvoj krajiny a zároveň do istej miery potlačiť nespokojnosť s nedostatkom spotrebného tovaru. Podľa vzoru západoeurópskych krajín sa teda začali v metropole budovať veľké obchodné domy; a to prevažne pri staniciach metra. Mali byť ukážkou vtedy najmodernejšie československej architektúry.

1980 – 1990: Ekonomický i spoločenský úpadokupraviť | upraviť zdroj

Začiatok 80. rokov prebiehal v znamení postupného úpadku, aj keď oficiálne údaje väčšinou poukazovali na opak. Dochádzalo opäť k mnohým prestavbám a zmenám, hlavne v centre mesta. Na začiatku 80. rokov bolo rekonštruované Národné divadlo (opätovne otvorené v roku 1983). Medzi ďalšie významné budovy z 80. rokov patrí napríklad Kongresové centrum Praha a ďalšie výškové objekty na pankráckej pláni. V tom čase sa začalo aj s výstavbou Žižkovského vysielača.

Ďalšou rozsiahlou zmenou bola rekonštrukcia Václavského námestia pri ktorej bol vybudovaný stredový pás zelene. O ďalšie tri roky neskôr nasledovala pešia zóna na Můstku a Na Příkopě. Veľkolepé plány do budúcnosti počítali s prestavbou starnúcich štvrtí na sídliská, ktorých výstavba by sa konala niekedy v období XI. či XII. päťročnice (teda na začiatku 21. storočia).

V auguste a v októbri 1988 sa uskutočnili prvé demonštrácie proti vládnucej moci. Na Deň ľudských práv 10. decembra bol oficiálne povolený prvý protest opozičných síl. Situácia sa však neuspokojila, naopak protesty začali pribúdať. V januári 1989 sa počas tzv. Palachovho týždňa uskutočnilo niekoľko demonštrácií. Proti protestujúcim, ktorí sa zhromažďovali hlavne na Václavskom námestí, zasiahla vtedajšia Verejná bezpečnosť.

V novembri a decembri demonštrácie protikomunistickej opozície dosiahli vrchol; impulzom sa stal 17. november, kedy protestný pochod opozície (prevažne študentov) na Národnej triede rozohnali jednotky Verejné bezpečnosti násilím. Na následných protestných zhromaždeniach sa zúčastnili státisíce ľudí, na čelo sa dostali Václav Havel a Alexander Dubček. Začala Nežná revolúcia.

1990 – 2000 Praha v období po Nežnej revolúciiupraviť | upraviť zdroj

Rok 1990 bol pre Prahu zlomovým. Ako prvé sa začali odstraňovať komunistické názvy ulíc, námestí, staníc metra, budov a ďalšie. Krátko pred voľbami v tom istom roku na Staromestskom námestí vybuchla doposiaľ neobjasnená nálož. Prahu ešte v roku 1990 navštívili pápež Ján Pavol II. a prezident Spojených štátov George Bush.

Zastavilo sa budovanie rozsiahlych panelových sídlisk (a neúnosný rozvoj ďalších stavieb, hlavne dopravných), dokončili sa iba rozostavané projekty. Niektoré iné stavby (napríklad rozvoj rýchlostných ciest a mestské okruhy) boli prepracované v súlade s novými nárokmi a požiadavkami.

Roku 1992 bolo historické centrum Prahy zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO; ide o jednu z mála mestských pamiatkových rezervácií na svete s takou rozlohou.

Počnúc rokom 1993 sa stala Praha hlavným mestom samostatného Česka. Bola otvorená Burza cenných papírů Praha a začala fungovať aj PSPČR.

V roku 1995 sa zaviedlo nové územnosprávne členenie mesta v ktorom získali mestské časti isté právomoci a vznikla tak miestna samospráva, na konci 90. rokov začali vznikať prvé obchodné centrá západného štýlu.

2000 – 2007 Praha na začiatku 21. storočiaupraviť | upraviť zdroj

Pre rok 2000 bola Praha zvolená spolu s ďalšími niekoľkými mestami za Európske hlavné mesto kultúry, zo všetkých týchto miest však bola najväčšia. Počas celého roku sa v metropole konali mnohé významné kultúrne podujatia.

V septembri toho istého roku sa uskutočnilo v Kongresovom centre zasadnutie Medzinárodného menového fondu, pouličné strety antiglobalizačných demonštrantov (prevažne cudzincov) s políciou trvali síce celý týždeň, ale len jeden deň bola situácia kritická.

V októbri 2001 sa na Vyšehrade opäť konal samit, tentoraz hláv štátov Severoatlantickej aliancie. Od septembra mesto zažilo zosilnené bezpečnostné opatrenia, vrátane vojenskej ochrany ambasád a Rádia Slobodná Európa.

V auguste 2002 zasiahla Prahu päťstoročná povodeň, ktorá postihla nábrežné štvrte; bol evakuovaný Karlín, zrútilo sa niekoľko budov a niektoré úseky metra boli zaplavené. Najviac bol postihnutý Karlín, nasledovali Holešovice. Vďaka niektorým protipovodňovým opatreniam neboli zaplavené staromestské ulice.

V rokoch 2003 a 2004 pokračovali v Prahe opravy povodňových škôd a zlepšovala sa obrana proti veľkej vode. Po úspešne zorganizovaných majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji v roku 2004 v novej Sazka Arene vo Vysočanoch začala metropola pomýšľať aj nad organizovaním letných olympijských hier; táto otázka rozdelila pražskú verejnosť na dva tábory a stala sa aj predmetom politických debát, či tém predvolebných kampaní.

Referencieupraviť | upraviť zdroj

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Prahy

Zdrojupraviť | upraviť zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Dějiny Prahy na českej Wikipédii, Geschichte Prags na nemeckej Wikipédii a History of Prague na anglickej Wikipédii.