A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Anton Neuwirth | ||||||||
slovenský lekár, politický väzeň, politik a diplomat | ||||||||
Poslanec Slovenskej národnej rady a Národnej rady Slovenskej republiky | ||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
V úrade 23. jún 1992 – júl 1994 | ||||||||
1. veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici | ||||||||
V úrade júl 1994 – marec 1998 | ||||||||
| ||||||||
Biografické údaje | ||||||||
Narodenie | 22. január 1921 Bystričany, ČSR | |||||||
Úmrtie | 21. september 2004 (83 rokov) Bojnice, Slovensko | |||||||
Politická strana | KDH | |||||||
Alma mater | Univerzita Komenského v Bratislave | |||||||
Profesia | lekár, politik, diplomat | |||||||
Vierovyznanie | rímskokatolík | |||||||
Rodina | ||||||||
Manželka |
Eva Neuwirthová | |||||||
Deti | 4: Anna, Katarína, František, Anton | |||||||
MUDr. Anton Neuwirth, Dr.h.c. (* 22. január 1921, Bystričany – † 21. september 2004, Bojnice) bol slovenský lekár, politický väzeň, politik a diplomat. Bol predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska, pôsobil ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, prvý slovenský veľvyslanec pri Svätej Stolici a čestný predseda Spoločenstva Ladislava Hanusa a Kresťanskodemokratického hnutia. Je po ňom pomenované Kolégium Antona Neuwirtha ako vzdelávacia akademická inštitúcia so sídlom v Ivanke pri Dunaji.[1]
Životopis
Mladosť a štúdium
Neuwirth sa narodil sa 22. januára 1921 v osade Chalmová v Bystričanoch ako syn Dezidera Neuwirtha a Antónie, rodenej Denkovej.[2][3] Po otcovi bol židovského pôvodu, jeho rodičia absolvovali cirkevný sobáš v roku 1930.[2][3] Rodina sa často sťahovala – detstvo prežil v Kapušanoch, Prešove, Žiline a nakoniec v Bojniciach. Zmaturoval v roku 1939 v Prievidzi. Po maturite išiel študovať na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde ukončil štúdium rigoróznymi skúškami v roku 1945.[2] Počas štúdia býval na internáte Svoradov a bol členom Spolku svätého Vojtecha.[2] V rokoch 1945 – 1947 študoval tiež chémiu na Prírodovedeckej fakulte UK.[3] V roku 1946 začal pracovať na Ústave lekárskej chémie LF UK v Košiciach, zároveň absolvoval vojenskú službu v Prahe a Martine. Z ústavu odišiel ako vedecký pracovník na štipendijný pobyt do Zürichu, kde spolupracoval s nositeľom Nobelovej ceny za chémiu profesorom Paulom Karrerom.[3] Na Zurichskej univerzite absolvoval ďalšie dva semestre chémie. Následne sa v roku 1949 sa vrátil s rodinou do Československa, kde bol poverený vedením Ústavu lekárskej chémie a prednášaním na LF UK a na Vysokej škole veterinárskej.[3]
V roku 1943 sa ako študent medicíny Neuwirth stretol s chorvátskym jezuitom Tomislavom Kolakovičom. Stal sa členom jeho krúžku Rodina.[3]
Väzenie a lekárska prax
Neuwirth sa dostal do problémov pre jeho nesúhlas s politikou komunistického režimu v ČSR. Ešte v roku 1951 odmietol podpísať telegram za odsúdenie biskupov Gojdiča, Vojtaššáka a Buzalku.[3] 30. novembra 1953 bol v Košiciach zatknutý a vzatý do vyšetrovacej väzby najprv v Košiciach, neskôr v Prahe-Ruzyni.[3] Po takmer roku väzby bol v októbri 1954 Najvyšším súdom v Prahe odsúdený na 12 rokov väzenia, prepadnutie majetku a 10 rokov straty občianskych práv.[2] Doma zanechal manželku so štyrmi deťmi, pričom najmladší Anton mal v čase zatknutia iba 7 mesiacov. Postupne bol väznený na Pankráci, v Ilave a v Leopoldove.[2] Z väzenia bol prepustený po šesť a pol roku väznenia 9. mája 1960 po amnestii prezidenta Novotného pre politických väzňov.[3]
Po prepustení sa zamestnal na pôrodnici v Žiline, neskôr na Okresnom ústave národného zdravia (OÚNZ) v Čadci v zdravotníckom laboratóriu.[3] Následne sa stal ako primárom Oddelenia klinickej biochémie. Počas pôsobenia v Čadci stál za významným objavom výskytu alkaptonúrie, dedičnej choroby, postihujúcej najmä pohybové ústrojenstvo. V roku 1960 si urobil atestáciu z internej medicíny a v roku 1962 z klinickej biochémie.[3] V roku 1966 sa stal primárom Oddelenia klinickej biochémie nemocnice LF UK v Martine. Na jar 1973 bol v martinskej nemocnici vyzvaný osobitnou komisiou, aby vystúpil z katolíckej cirkvi.[3] Keďže odmietol, bol odvolaný z postu primára a až do odchodu do dôchodku v roku 1987 pracoval na poste zástupcu primára. Ako dôchodca pracoval do novembra 1989 na Oddelení klinickej biochémie OÚNZ v Bojniciach.[3]
Život po roku 1989, politické a diplomatické pôsobenie
V roku 1989 sa Anton Neuwirth začal aktívne angažovať vo vznikajúcom Kresťanskodemokratickom hnutí.[4] V rokoch 1992 až 1994 bol poslancom Slovenskej národnej rady, resp. Národnej rady Slovenskej republiky. V roku 1993 ako nominant KDH kandidoval na prezidenta SR. Stal sa členom Predsedníctva KDH a v roku 1993 čestným predsedom KDH.[5]
V roku 1994 sa stal prvým veľvyslancom SR pri Svätej stolici vo Vatikáne. Mal blízky vzťah s pápežom Jánom Pavlom II. a vo Vatikáne požíval všeobecnú úctu. V apríli 1996 ho vláda Vladimíra Mečiara z Vatikánu stiahla a chcela ho odvolať. Prezident Michal Kováč odmietol odvolanie podpísať, Neuwirth tak zostal až do februára 1997 na „konzultáciách“ v Bratislave. Potom sa znovu vrátil do Vatikánu, avšak keď pominulo funkčné obdobie prezidenta Kováča, Mečiarova vláda ho z postu veľvyslanca už úspešne odvolala.[3]
Neuwrith bol hlavným architektom tzv. Základnej zmluvy Slovenskej republiky s Vatikánom a dvoch čiastkových zmlúv: o duchovnej službe v ozbrojených silách a zboroch a o náboženskej výchove a vzdelávaní.[3] Tieto zmluvy majú s vládou SR podpísané rovnako všetky registrované cirkvi a náboženské spoločnosti v SR. Základná zmluva má v sebe zakomponované štyri čiastkové zmluvy. Tretia zmluva je o finančnom zabezpečení Katolíckej cirkvi a štvrtá o tzv. výhrade vo svedomí. Čiastková zmluva o výhrade vo svedomí bola originálna myšlienka Neuwirtha, v rámci zmlúv štátov sveta so Svätou stolicou niečo úplne nové, keďže takúto zmluvu dovtedy neprijal žiadny štát na svete.[3] Neuwrith vo svojej intuícii predvídal, že otázka svedomia kresťanov bude v legislatívach, najmä vyspelých západných štátov, vystavená v budúcnosti obrovskému tlaku.[3] Prijatie zmluvy, pripravenej v roku 2005 pod gesciou ministra spravodlivosti SR Daniela Lipšica, by bolo precedensom pre všetky krajiny sveta. Vtedajší predseda vlády Mikuláš Dzurinda nakoniec odmietol dať do vlády hlasovať o tejto zmluve, hoci by ju väčšina vlády podporila. Reakciou na tento krok bol vo februári 2006 odchod KDH z vlády a predčasné parlamentné voľby.
Anton Neuwirth zomrel nečakane 21. septembra 2004 v Bojniciach.[6]
Osobný život
Anton Neuwirth sa 12. júla 1947 zosobášil s Evou Adámkovou (* 1925 – † 1995), rovnako členkou Kolakovičovej Rodiny.[3][2] Mali spolu štyri deti, v roku 1948 sa im v Zürichu narodila prvá dcéra Anna, v roku 1949 dcéra Katarína, v roku 1951 syn František a v apríli 1953 najmladší syn Anton. Všetky štyri deti vyštudovali medicínu, najstaršia Anna sa neskôr stala političkou, poslankyňou Národnej rady SR aj Európskeho parlamentu.
Ovládal šesť jazykov vrátane taliančiny a latinčiny.[3]
Odkaz
Po Neuwirthovi bolo pomenované Kolégium Antona Neuwirtha, vzdelávacia inštitúcia zameraná na výchovu spoločensky angažovaných mladých ľudí v duchu kresťanských hodnôt a kultúrneho odkazu západnej civilizácie, sídliaca v Ivanke pri Dunaji.
Ocenenia
- nositeľ Veľkokríža Rytierskeho rádu Pia IX.
- nositeľ Veľkokríža Zvrchovaného Rádu maltézskych rytierov
- nositeľ Pribinovho kríža I. triedy
- Ocenenie Zlatá medaila od univerzity Urbaniana v Ríme, 1998[7]
- Medaila za zásluhy o slovenskú diplomaciu, in memoriam[8]
- Štátna cena Jozefa Miloslava Hurbana, in memoriam (2021)[9]
Bibliografia
- Anton Neuwirth, Rudolf Lesňák: Liečiť zlo láskou, Kalligram, 2001, autobiografia, ISBN 8071493902.
Literatúra, dokumenty
- Anton Neuwirth - lekár, filozof, humanista, dokumentárny film, 2014
Referencie
- ↑ Kolégium Antona Neuwirtha . . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f g Zomrel Dr. Anton Neuwirth - aktualizované . Bratislava: TK KBS, 2004-09-22, . Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s MIKLOŠKO, František. Déjà vu Dr. Neuwirtha . impulzrevue.sk, . Dostupné online.
- ↑ Anton Neuwirth – svedok storočia - jancarnogursky.sk
- ↑ Anton Neuwirth – stručný životopis . www.kdhza.sk, . Dostupné online.
- ↑ Kardinál Korec k odchodu MUDr. A. Neuwirtha do večnosti . Bratislava: TK KBS, 2004-09-30, . Dostupné online.
- ↑ Anton Neuwirth – stručný životopis - kdhza.sk
- ↑ Minister Ivan Korčok udelil najvyššie ocenenie rezortu diplomacie Antonovi Neuwirthovi in memoriam - Detail web obsahu - Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR . www.mzv.sk, . Dostupné online.
- ↑ TASR. Cenu J. M. Hurbana získalo sedem osobností, piati in memoriam. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2021-09-16. Dostupné online . ISSN 1336-197X.
Externé odkazy
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Antropológia
Aplikované vedy
Bibliometria
Dejiny vedy
Encyklopédie
Filozofia vedy
Forenzné vedy
Humanitné vedy
Knižničná veda
Kryogenika
Kryptológia
Kulturológia
Literárna veda
Medzidisciplinárne oblasti
Metódy kvantitatívnej analýzy
Metavedy
Metodika
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk