Samnitské vojny boli vojny medzi Rímom a samnitskými kmeňmi, ktoré sídlili v strednej Itálii v oblasti dnešných Abrúzz a južne od nich. Výsledkom porážky Samnitov bolo ovládnutie Kampánie a území východne od Latia Rimanmi.

Predohra

Samniti, ktorí sídlili východne a južne od Latia v hornatých oblastiach, uzavreli v polovici 4. stor. pred Kr. zmluvu s Rimanmi na obranu pred Keltmi a ďalšími kmeňmi. Keď rozširovali svoju moc v Kampánii a obliehali mesto Capuu, vyslanci mesta sa obrátili o pomoc na Rím ako spojenci a keď im rímsky senát spočiatku neponúkol vojenskú pomoc, dali sa pod ochranu Ríma. Rimania žiadali Samnitov, aby neútočili na ich poddaných. Samniti však odmietli rímsky zásah a Rimania im vypovedali vojnu.

Prvá samnitská vojna (343-341 pred Kr.)

Po vyhlásení vojny poslali Rimania dve vojská: jedno šlo na pomoc do Kampánie, druhé zaútočilo priamo na Samnium, sídla Samnitov. Samniti sa sústredili na rímske vojsko v Kampánii, ale hneď v prvej zrážke ich Rimania pod velením konzula M. Valeria Corva porazili. V Samniu Rimania takmer utrpeli porážku, ale odvážny Publius Decius Mus (starší) zachránil rímske vojsko. Tretiu porážku utrpeli Samniti v bitke pri Suessule, keď Rimania dobyli ich tábor. Samniti uznali svoju porážku a skončili vojnu. V Capue Rimania umiestnili vojenskú posádku, aby zabránili ďalším útokom Samnitov.

Druhá samnitská vojna (327-304 pred Kr.)

Prítomnosť Rimanov pri Capue provokovala Samnitov natoľko že začali útočiť na územie spojeneckých obcí Rimanov. Na stranu Rimanov sa preto pridali Lukáni a Apulovia, Lukáni neskôr od Rimanov odpadli. Na oplátku Rimania pustošili územia Samnitov, pričom sa zmocnili niekoľkých miest. Do vojny sa zapojili aj Gréci na juhu Itálie, najmä Tarent sa snažil diplomaticky utlmiť tento konflikt.

Prvú porážku v tejto vojne utrpeli Samniti pri Inbriniu, v bitke stratili údajne až 20 000 padlých.

Rimania venovali mimoriadnu pozornosť samnitskej vojne, preto často menovali diktátora pre vedenie vojny, zatiaľ čo záležitosti v Ríme riadili riadne zvolení konzuli. Diktátor Lucius Papirius preniesol vojnu na územie Samnitov, pustošil ho a tak ich donútil k žiadosti o mier. V roku 322 pred Kr. sa dlho rokovalo o mierových podmienkach, ale obe strany sa nevedeli dohodnúť. Samniti obnovili boje, dokonca porazili časť rímskeho vojska, ale po bitke sa vrhli na korisť a rímska jazda ich rozohnala, preto opäť žiadali o mier. Ľudové zhromaždenie v Ríme odmietlo túto žiadosť, ale povolilo Samnitom dvojročné prímerie.

Vojna pokračovala aj v nasledujúcom roku 321 pred Kr. Noví rímski konzuli Titus Veturius Calvinus a Spurius Postumius tiahli na samnitské územie, ale v Caudijskom priesmyku sa dostali do dômyselnej pasce a rímske vojsko sa muselo potupne a bezpodmienečne vzdať. Samniti ich poslali popod jarmo a potom ich potupne len s kúskom odevu a bez zbraní prepustili.

Porážka v Caudijskom priesmyku vyvolala v Ríme hanbu a hnev, bol vyhlásený štátny smútok. Porazený konzul Spurius Postumius navrhol, aby ho s kolegom vydali Samnitom. Tým by sa zrušil ich záväzok a Rimania by mohli začať novú vojnu. Samniti tento úskok odmietli, ale Rimania aj tak obnovili boje. Tarenťania sa pokúšali zmieriť obe strany, ale sa im to nepodarilo. Rimania pri Lucerii porazili Samnitov, dobyli aj Luceriu, kde bola silná samnitská posádka. Sedemtisíc zajatých Samnitov Rimania na oplátku hnali takisto pod jarmo a potom ich bez milosti zabili. V meste sa zmocnili aj veľkej koristi a oslobodili svojich rukojemníkov, ktorých museli po porážke v Caudijskom priesmyku vydať Samnitom.

Samniti opäť požiadali o mier, Rimania im ho povolili a skončila prvá fáza druhej samnitskej vojny.

Rimania sa snažili využiť svoje víťazstvo a obsadzovali jednotlivé územia, do spojeneckých miest dosadzovali svoje posádky. Územie nepriateľov pustošili.

Samniti to nestrpeli a preto tiež začali vojenské akcie. Boje prebiehali so striedavými úspechmi na jednej i druhej strane: Rimania opäť dobyli Luceriu, ktorá neustále prechádzala z jednej strany na druhú, porazili Samnitov pri Capue, obliehali a dobyli mesto Bovianum, ktoré bolo sídlom jednej vetvy Samnitov.

Samniti zase dobyli mesto Cluvia s rímskou posádkou.

V roku 305 pred Kr. začali Rimania získavať prevahu: opäť obliehali Bovianum a mestá Sora, Arpinum a Cesenia. Porazili samnitské vojsko na ich území a z vďaky za víťazstvo postavili v Ríme chrám bohovi Herkulovi.

V roku 304 pred Kr. konečne uzavreli obe strany mier a druhá samnitská vojna skončila. Rimania si posilnili a upevnili postavenie v Kampánii, najúrodnejšej oblasti starovekej Itálie. Aby si zabezpečili kontrolu nad dobytými alebo ovládanými územiami, zakladali na nich osady (kolónie), v ktorých sa usadzovali rímski občania, dostávali tu pôdu a tvorili prirodzenú ochranu pred útokmi nepriateľov.

Tretia samnitská vojna (298-290 pred Kr.)

Ani po uzavretí mieru sa vzťahy medzi Rimanmi a Samnitmi nezlepšili. Neustále prepukali menšie alebo väčšie zrážky, ktoré v roku 298 pred Kr. prepukli do tretej samnitskej vojny. Do čela Samnitov sa postavil aristokrat a skúsený veliteľ Gallius Egnatius, v čele rímskych vojsk stáli konzuli, prokonzuli alebo vojenskí diktátori. Z nich vynikli predovšetkým L. Volumnius, Q. Fabius Maximus a Publius Decius Mus (mladší).

Samniti si netrúfali bojovať sami proti Rimanom, preto hľadali spojencov. Podarilo sa im dohodnúť sa s Etruskami, takže Rimania museli bojovať na dvoch stranách.Takisto sa na stranu Samnitov pridali Umbrovia a za vysoký žold si najali Gallov.

Rimania pokračovali vo svojej politike zakladania vojenských osád, takto založili Minturnae a Sinuessu.

Obe strany mobilizovali početné vojská, na jedneji druhej strane často bojovalo až 40 000 vojakov, preto boli v jednotlivých bitkách na jednej i druhej strane vysoké straty. Boje boli ťažké a s mnohými obeťami. V roku 295 pred Kr. Rimania zvíťazili v bitke pri Sentine a v roku 293 pred Kr. v bitke pri Aquilonii. Samniti stratili toľko vojakov, že už ďalej neboli schopní odolávať rímskemu tlaku a v roku 290 pred Kr. sa museli vzdať a prijať mierové podmienky.

Po vojnách

Samniti najdlhšie odolávali rímskej expanzívnej politike v strednej Itálii. Aj v nasledujúcich obdobiach však využívali každú príležitosť, aby sa búrili proti rímskej nadvláde. Keď Hannibal počas druhej púnskej vojny prenikol so svojimi vojskami do Itálie, Samniti sa okamžite pridali na jeho stranu. Aj v spojeneckej vojne (90 pred Kr. - 88 pred Kr.) boli Samniti jedným z hlavných nepriateľov Ríma.

Historiografické problémy

Jedným z hlavných prameňov o priebehu samnitských vojen je rímsky historik Titus Livius. Vo svojom monumentálnom diele Ab urbe condita podrobne opísal priebeh jednotlivých bojov, vnútropolitické problémy v Ríme v súvislosti s vojnami. Často veľmi presne uvádza počty vojakov, ktorí sa zúčastnili na vojnách, i počty padlých a zajatých. Jeho sympatie sú - samozrejme - na strane Rimanov, nechápe často zúfalý a vytrvalý odpor Samnitov. Livius sa musel opierať o diela svojich predchodcov, tzv. starších analistov, ktorí si pri nedostatku údajov často vymýšľali. Livius so svojimi literárnymi schopnosťami dokázal podať príťažlivý obraz o dávnej minulosti Ríma, hoci mnohé fakty nie sú potvrdené z iných zdrojov.

Referencie

• Titus Livius - Dejiny od založenia Ríma, VII, 29 - X, 30