A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Sredna gora (Средна гора) | |
Pohorie | |
Štát | Bulharsko |
---|---|
Najvyšší bod | Goljam Bogdan |
- výška | 1 603 m n. m. |
Dĺžka | 285 km, západ-východ |
Šírka | 15 - 50 km, sever-juh |
Rozloha | 5 950 km² (595 000 ha) |
Orogenéza/vrásnenie | Alpínske vrásnenie |
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Sredna gora (bulh. Средна гора) je pohorie v strednom Bulharsku na Balkánskom polostrove. Tiahne sa rovnobežne so Starou planinou v dĺžke okolo 285 km a najvyšším vrchom je Goljam Bogdan (1 603,4 m n. m.) nachádzajúci sa v severnej, najvyššej časti pohoria.
Geografia
Administratívne spadá do siedmich oblastí: Sofia, Sofijská oblasť, Pazardžik, Plovdiv, Stará Zagora, Sliven a Jambol.
Vymedzenie
Pohorie sa nachádza medzi Zabalkánskymi kotlinami na severe a Hornotráckou nížinou na juhu. Tiahne sa od západu od údolia rieky Iskăr až k východu pri ohybe rieky Tundža, severne od Jambolu. Jeho dĺžka v západovýchodnom smere je 285 km, pričom jeho najväčšia šírka je asi 50 kilometrov. Pohorie sa rozkladá na ploche 5 950 km² a jeho priemerná nadmorská výška dosahuje 608 metrov.
Hranice
Severná hranica prebieha po južnom okraji nasledujúcich ôsmich zabalkánskych kotlín (od západu na východ): na západe začína v údolí rieky Iskar pri obci German a sleduje južnú a juhovýchodnú hranicu Sofijskej kotliny, potom pokračuje južnou časťou Saranskej, Kamarskej, Zlaticko-pirdopskej, Karlovskej a Kazanlăckej kotliny. Potom prechádza Meždenickou tiesňavou rieky Tundža a južnými svahmi Slivenského údolia a končí na východe pri ohybe rieky Tundža, severne od mesta Jambol horou Zajči vrăch (256 m n. m.). So Starou planinou, resp. jej časťami Murgaš, Etropolska planina, Zlatiško-tetevenska planina a Kaloferska planina je spojená piatimi priečnymi chrbtami (Neguševski rid, Oporski rid, Gălăbec, Koznica a Stražata).
Južná hranica pohoria začína v Bobroveckom sedle, pokračuje východne po severnom úpätí Rily a po južnom okraji Kostnecko-dolnobanskej kotliny za tiesňavou rieky Marica Momina klisuraka vedie k mestu Belovo. Tam začína jej hranica Hornotráckou nížinou, ktorá približne sleduje líniu: mesto Vetren a dediny Kalugerovo, Blatnica, Krasnovo, Starosel, Černičevo, Pesnopoj, blízko ktorej dosahuje rieky Strjama. Odtiaľ pokračuje na východ cez Vărben, Zelenikovo, Veren, juhozápadne, južne a juhovýchodne obieha Čirpanskú pahorkatinu a znovu pokračuje na východ cez Starú Zagoru, Korten a Kamenovo, pričom končí v meste Jambol.
Delenie
Tiesňavami riek Topolnica a Strjama (ľavé prítoky Marice) sa Sredna gora delí na tri časti: na západe, medzi údoliami riek Iskar a Topolnica - Ichtimanska Sredna gora, uprostred medzi údoliami rieky Topolnica a Strjama - Săštinska Sredna gora (najvyššia časť) a na východe, medzi údoliami riek Strjama a Tundža - Sărnena Sredna gora.
Ichtimanska Sredna gora
Ichtimanska (Zapadna) Sredna gora je vtesnaná medzi údoliami riek Iskar na západe a Topolnica na východe, kotlinami na severe (Sofijská, Saranská, Kamarská, Zlaticko-pirdopská), Bobroveckým sedlom a severozápadnými svahmi Rily. Jej kotlinový a horský terén možno rozdeliť na tri oblasti: Vakarelsko-belickú, Šipočansko-eledžickú a Ichtimanskú.
Vo Vakarelsko-belickej oblasti možno sledovať prevládajúci západovýchodný orografický vzhľad pohoria Lozenska (1 190 m n. m.), Vakarelska (1 090 m n. m.) a Belica (vrchol Goljama Ikuna 1 221 m n. m.). Tu sa, medzi pohoriami Lozenska a Vakarelska, rozkladá na hornom toku rieky Gabra (ľavom prítoku rieky Lesnovska) rozlohou malá Gabrenská kotlina.
Medzi Samokovskou kotlinou na západe a údolím rieky Topolnica na východe sa rozkladá Šipočansko-eledžická oblasť. V nej, na kontakte so severným úpätím pohoria Rila, vynikajú jednotlivé chrbty Šipočanski (1 312 m n. m.), Šumnatica (1 392 m n. m.), Septemvrijski (1 275 m n. m.) a Eledžik (1 186 m n. m.). Južne od týchto chrbtov, na hranici s Rilou, leží Kostnecko-dolnobanská kotlina (520 m n. m.).
Medzi orofgrafickými jednotkami Vakarelsko-belickej a Šipočansko-eledžickej oblasti v hornom povodí rieky Mătivir (pravý prítok Topolnice) sa nachádza Ichtimanská kotlina (650 m n. m.).
Săštinska Sredna gora
Săštinska Sredna gora zaberá kotlinový a prevažne hornatý terén medzi údoliami riek Topolnica na západe a Strjama na východe. Na severe dosahuje do južných častí Zlaticko-pirdopskej a Karlovskej kotliny a na juhu jej svahy postupne spadajú do Hornotráckej nížiny. Na sever, vo vyššej horskej časti sa nachádza Bunajsko-bogdanská oblasť. Nad rozsiahlejšie ploché hrebene tu vyčnievajú, postupne od západu na východ, dominantné vrcholy Bratija (1 519 m n. m.), Bunaja (1 572 m n. m.) a Goljam Bogdan (1 603,4 m n. m.), čo je najvyšší bod celej Srednej gory. Takmer uprostred tejto oblasti na hornom povodí rieky Topolnica sa prestiera dobre oddelená Koprivštická kotlina (1 000 m n. m.). Južná kotlinová časť Săštinskej Srednej gory sa nazýva Panagjursko-strelčanská oblasť. Sem sa, okrem malých kotlín (Panagjuskej a Strelčanskej), vkliňujú stredné toky riek Luda Jana a Pjasăčnik.
Sărnena Sredna gora
Sărnen Sredna gora zaberá hornatý a kopcovitý terén, ktorý sa tiahne medzi údoliami rieky Strjama na západe a Tundža na východe. Na severe dosahuje do južných častí Karlovskej, Kazanlăckej, Tvărdickej a Slivenskej kotliny a na juhu jej svahy postupne spadajú do Hornotráckej nížiny a Jambolského poľa. Člení sa na tri oblasti: Bratanskú, Kortenskú a Čirpanskú.
Medzi údolím rieky Strjama na západe a Zmejovským priesmykom (430 m n. m.) na východe s údolím rieky Bedečka sa tiahne horský chrbát Bratanskej oblasti. V ňom vyniká najvyšší vrchol Sărnenej gory - Bratan (1 236 m n. m.). Východne od Zmejovského priesmyku a údolia Bedečky až k ohybu rieky Tundža severne od Jambolu sa rozprestierajú postupne klesajúce a zužujúci sa hrebene Kortenskej kopcovitej oblasti. Najvyšším bodom je tu vrch Mogurlej (895). Rozsah oblasti je malý, najmä východne od Kortenského priesmyku, kde končí najvýchodnejším vrcholom pohoria - Zajčim vrchom (256 m n. m.). Južne od Bratanskej oblasti, medzi údolím Brezovskej rieky a mestom Stara Zagora, sa nachádza Čirpanská pahorkatina s najvyšším vrcholom Kitka (651 m n. m.).
Prírodné pomery
Geologická stavba
Geologický vývoj Srednej gory je neoddeliteľne spätý s formovaním Srednogorskej synklinály v priebehu vrchnej kriedy a jej neskorším zdvihom na prechode k paleocénu pri vzniku laramickej orogenézy. V mieste synklinály sa ukladali vrchné kriedové vápence a sliene, čo v dôsledku sprievodnej aktívnej podmorskej vulkanickej činnosti vytvorilo jednotný zložený sedimentačno-vulkanický komplex. V ňom sa okrem vrchných kriedových vápencov a slieňov nachádzajú vrchné kriedové tufy, tufity a andezity. Zdvih Srednogorskej synklinály počas laramickej orogenézy bol sprevádzaný prenikaním intruzivných telies (mladých laramických plutónov).
Vznik a vývoj synklinály ako hlbokej a podlhovastej panvy je spojený s podložím zo starších horninových útvarov predprvohorného a prvohorného pôvodu (ruly, svory, žuly a doleritové jadrové formácie), v ktorom sa vyskytujú tiež druhohorné (triaské, jurské a spodnokriedové) sedimenty. Druhá skupina skalných útvarov v pohorí súvisí s jeho synklinálnym stavom a jeho zdvihom. Je to vrchnokriedový sedimentačno-vulkanický komplex a mladšia laramická intrúzia (monzonity a diority). Do tretej skupiny skalných útvarov sa zaraďujú posttektonické paleogénne a neogénne (miocénne a pliocénne) usadeniny. Tieto tri skupiny skalných útvarov, ktoré sa podieľajú na stavbe Srednej gory, majú rôzny rozsah a špecifický odraz na ráz jej reliéfu.
Ako celok je Sredna gora tvorená antiklinálnou vrásou uklonenou na sever, v ktorej jadre sú zastúpené mladšie paleozoické (hercýnske) žuly a predpaleozoické a paleozoické metamorfity (ruly, svory, amfibolické a mastencové bridlice a i.). Týmito horninovými formáciami sú tvorené Ichtimanská bloková antiklinála a Srednegorské antiklinorium. Na južnom boku tohto antiklinoria v dosahu panagjurištskej a starozagorskej tektonickej priekopy sa nachádzajú vrchné kriedové usadeniny, predstavované vápencami a slieňmi. Aktivácia niektorých starých zlomov v priebehu paleogénu a neogénu viedla k vzniku hlbokých tektonických priekop, v rámci ktorých bolo zakončené ukladanie vrchnoeocénnych sedimentov v Panagjurištskej kotline, v miocéne v Gabrenskej kotline a v pliocéne v Ichtimanskej kotline.
Najvyššia denudačná úroveň Srednej gory z mladšieho miocénu sa nachádza v nadmorskej výške 1000 - 1 500 m n. m. a zahŕňa hrebene horských chrbtov v oblasti Ichtimanskej Srednej gory a rozsiahlych vrcholových partií Bunajsko-bogdanskej a Bratanskej oblasti. Jej tunajší rozsiahly povrch má parovinný charakter a je odrazom súčtu morfogenetických efektov so súčasnými prejavmi zreťazených oblúkovitých epirogenných zdvihov spolu s dlhodobou denudačnou činnosťou vo fázach tektonického pokoja.
Denudačná úroveň zo staršieho pliocénu sa vyznačuje značnými rozdielmi v nadmorskej výške, ktorá sa pohybuje od 800 do 1200 metrov. Táto úroveň je najvyššia a pomerne rozsiahla v Săštinskej Srednej gore. Najnižšia denudačná úroveň z mladšieho pliocénu (levantská) nadobúda prevažne formu naklonených stupňov, ktorých výška sa pohybuje od 400 do 1000 metrov. Táto úroveň sa nachádza najvyššie v Săštinskej Srednej gore a pomerne nízko v Kortenskej oblasti Sărnenej Srednej gory, kde sa táto denudačná úroveň prejavuje vo forme oddelených plošín.
Opakované vyzdvihovanie a etapy relatívneho tektonického pokoja, sprevádzané diferencovaným exogénnym vplyvom na denudáciu pomohli počas štvrtohôr ďalšiemu cyklickému vývoju terénu a formovaniu súčasného údolného systému. Tieto jednotlivé etapy morfogenetického vzniku riečnych údolí riek Iskar, Topolnica a Strjama sú potvrdené výskytom šiestich úrovní terás na ich svahoch.
V úzkej väzbe na geologickú stavbu pohorí sa využívajú významné ložiská medených rúd.
Podnebie
Rozličná nadmorská výška, významné rozčlenenie a rozdiel v expozícii reliéfu Srednej gory spolu s klimatotvorným vplyvom na premenu vzdušných más zo susedných oblastí vysvetľujú podstatnú diferenciáciu klimatických podmienok. V hlavnom páse pohoria do 1000 m na severných a do 1 500 m n. m. na južných svahoch je mierne kontinentálne podnebie. V nízkom pásme Sărnenej Srednej gory a predovšetkým na jej južných svahoch sa prejavuje prechodné kontinentálne podnebie. V nadmorských výškach nad 1000 m na severných a nad 1500 m na južných svahoch je výraznejšia horská klíma, pôsobiaca v rozličnej miere. V závislosti na nadmorskej výške sa v dolnom páse priemerná januárová teplota pohybuje v rozmedzí 0 až -4 °C a v horskom páse dosahuje značne nižších hodnôt, ktoré sa pohybujú od -5 do -8 °C. V orograficky dobre uzavretých kotlinách sa v chladnom období vytvárajú podmienky pre inverzné stavy. S nimi sú spojené absolútne minimálne teploty v meteorologických staniciach Panagjurište (-32,4 °C) a Ichtiman (-31,8 °C).
Významné klimatické rozmanitosti pohoria prospievajú nerovnomernému rozloženiu zrážok a ich rozličný režim. Tam, kde sa prejavuje mierne kontinentálne podnebie, a tiež v dosahu horskej klímy, vykazuje množstvo zrážok značne výrazné letné maximum a zimné minimum. Priemerný ročný zrážkový úhrn v pásme s mierne kontinentálnou klímou sa pohybuje medzi 600 a 800 mm a v horskom pásme od 800 do 1200 mm. Tu sa spolu s rastúcou nadmorskou výškou a rastúcim množstvom zrážok výrazne zvyšuje množstvo tuhých zrážok, ako aj dĺžka trvania snehovej pokrývky, ktorá dosahuje 4 - 5 mesiacov. V oblastiach, kde je prechodné kontinentálne podnebie a citeľnejší vplyv stredomorského podnebia, sa zrážkový režim vyznačuje vyrovnanosťou sezónnych zrážok. Zrážkový úhrn v týchto oblastiach je relatívne najmenší a pohybuje sa od 550 do 600 mm.
Hydrografia
Na väčšine Srednej gory majú tu prameniace rieky dažďovo-snehový odtokový režim vďaka pomerne skorému jarnému maximu. To je odrazom nevýraznej snehovej pokrývky a prevažujúceho objemu pluviálnych zrážok na priebeh riečneho prietoku. Na východných najnižšie položených riečnych tokoch výrazne prevažuje dažďový režim. Väčšina z týchto riečnych tokov sa odlišuje dočasne sa prejavujúcim odtokom v dôsledku odlesňovania a degradácie spôsobenej eróziou v povodí, v niektorých prípadoch jasne sa vyznačujúcim krátkodobým odtokom po spádnici.
V dôsledku relatívne malého množstva zadržiavania zrážok nižšou snehovou pokrývkou a silného odparovania je v najvyšších častiach hôr špecifický odtok zhruba 15 l/s/km². V dolnom horskom pásme, predovšetkým vo východnej časti pohoria s malými zrážkovými úhrnmi, značným odparovaním, miernym sklonom a vodopriepustným akumulatívnym podložím sa špecifický odtok znižuje na 1 l/s/km².
S výnimkou západných a severozápadných oblastí v priestore Ichtimanskej Srednej gory, ktoré spadajú do povodia rieky Iskar, patrí zostávajúca časť hôr do povodia rieky Marica. V Srednej gore pramenia rieky Lesnovska a Šipočanica (pravé prítoky Iskaru), ľavé prítoky Marice - Očušnica, Topolnica (a jej prítok Mătivir), Luda Jana (a jej prítok Strelčanska Luda Jana), Potoka, Pjasăčnik (a jeho prítok Kalavaštica), Kavardžiklijska a Sveženska (prítoky Strjamy), Azmak, Brezovska, Omurovska (a jej prítok Novoselska reka), Tekirska, Stara reka, Meričlerska. Martinka a Sazlijka (a jej prítoky Azmaka, Bedečka a Kumrudža) a dva pravé prítoky Tundži - Turijska reka a Gjurlja.
V najužšej časti tiesňavy rieky Topolnica, medzi Ichtimanskou Srednou gorou a Săštinskou Srednou gorou, je postavená priehrada Topolnica.
V dôsledku geologickej stavby pohoria sa na jeho úpätí nachádza mnoho minerálnych prameňov. Na jeho južnom úpätí sa nachádzajú minerálne pramene (od západu na východ): Dolna Baňa, Paseka, Kostenec Panagjurska Baňa, Strelča, Krasnovo, Straro Železare, Chisarja, Starozagorski Bani a Korten. Na severe to sú: mesto Baňa (obština Karlovo), Pavel Baňa, Jagodya, Novozagorska Baňa a slivenské minerálne kúpele.
Pôdy
Pôda v Srednej gore silne závisí od charakteru horninového podložia, nadmorskej výške, charakteristike reliéfu a rozdielnosti bioklimatických podmienok. V dolnom páse hôr s relatívne teplejším a suchším podnebím, listnatými stromami, prevažne dubmi, a prítomnosť značne rozličného pôdotvorného skalného podložia, tvorí súhrn priaznivých podmienok pre rozšírenie vylúhovaných podzolových kambizemí (CMX2). Vo vyššom pásme sú rozšírené svetlohnedé kambizeme (CMD), čo je spôsobené vlhšou a chladnejšou klímou a vlhkomilnou bukovou lesnou vegetáciou spolu so značne odlišným nekarbonátovým skalným substrátom. Na vrcholoch plochých hrebeňov Săštinskej Srednej gory prispeli k rozšíreniu umbrisolov (UM) relatívne drsné horské klimatické podmienky a dobre vyvinuté trávne porasty, spolu s vodonepriepustným geologickým substrátom. V pliocénskych sedimentoch kotlín a v miestach, kde sa na ich obvode vyskytujú vrchné kriedové tufy a tufity, sú rozšírené vertisoly.
Flora a fauna
Vegetácia v Srednrj gore závisí nielen od charakteru a geografickom rozšírení pôdnych typov, ale aj na charaktere klimatických podmienok, niektorých vlastnostiach reliéfu a hospodárskej činnosti človeka. Lužné pôdy v údolí riek sprevádzajú vlhkomilné trávnaté a lesné porasty (jelša, vŕba, topoľ). Tam, kde sú pôdy tvorené vertisolmi, a na značnej rozlohe svetle hnedých kambizemí prevláda obhospodarovanie a tunajší areál prírodnej vegetácie je znížený na minimum. V miestach, kde sa pozemky svetlohnedých kambizemí neobrábajú, je vegetácia zastúpená dubmi, zatiaľ čo na severných svahoch kopcovitého a podhorského reliéfu sa darí aj hrabom. Vo vyššom pásme sú svetlohnedé kambizemi sprevádzané hustými lesnými porastmi a v Săštinskej Srednej gore zostali v tomto pásme zachované nádherné bukové lesy, ktoré dosahujú na niektorých miestach značného veku. V horných partiách plochých hrebeňov Săštinskej Srednej gory sú na umbrisoloch široko rozšírené trávne porasty, zastúpené rozsiahlymi lúkami a pasienkami.
Pokiaľ ide o faunu v Srednej gore, v podstate tu žijú stredoeurópske druhy zvierat. Z veľkých cicavcov sú tu zástupcovia bylinožravcov ako srnce a diviaky a umelo vysadené jelene. Zo šeliem sa pomerne často vyskytuje líška a veľmi zriedka vlk a medveď. V minulosti sa v Săštinskej Srednej gore vyskytoval aj rys. Rozšírenie plazov a obojživelníkov je v porovnaní so Starou planinou väčšie.
Na území Srednej gory sa nachádza chránené územie Eledžik a chránená prírodná rezervácia Bogdan.
Hospodárstvo
V Srednej gore, aj vďaka jej nižšej nadmorskej výške, je široko zastúpené kúpeľníctvo a turistický ruch. Je tu postavené a funguje tu pomerne veľké množstvo horských chát.
Pamiatky
V pohorí sa nachádza niekoľko historických a architektonických pamiatok a archeologických nálezísk, ktoré sú cieľom turistického ruchu:
- Thrácky kultový areál - heróon (pri obci Starosel)
- Mohyly Goljama kosmatka v Údolí kráľov (Dolina na carete) a karanovská sídelná mohyla
- Megalitické svätyne v lokalitách Kulata, Skumsale, Kočulata
- Architektonické historicko-pamiatkové rezervácie Koprivštica a Panagjurište
- Oborište - miesto konania prvého bulharského Veľkého národného zhromaždenia
- Kúpeľné centrum Chisarija
Iné projekty
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sredna gora
Zdroj
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sredna gora na českej Wikipédii.
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Antropológia
Aplikované vedy
Bibliometria
Dejiny vedy
Encyklopédie
Filozofia vedy
Forenzné vedy
Humanitné vedy
Knižničná veda
Kryogenika
Kryptológia
Kulturológia
Literárna veda
Medzidisciplinárne oblasti
Metódy kvantitatívnej analýzy
Metavedy
Metodika
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk