Vojna v Kosove
Súčasť Občianskej vojny v Juhoslávii
Od ľavého horného rohu: Juhoslovanský generálny štáb poškodený leteckými útokmi NATO; auto Zastava Koral pochované pod troskami spôsobenými leteckými útokmi NATO; pamätník miestnym veliteľom UÇK; USAF F-15E štartuje z leteckej základne v Aviane
Dátum 28. február 1998 - 11. jún 1999 Miesto Kosovo, Juhoslovanská zväzová republika, Albánsko Výsledok Kumanovská dohoda Juhoslovanské vojská boli ztiahnuté z Kosova Rezolúcia OSN č. 1244 Intervencia vojsk NATO Návrat Albánskych utečencov Vyhnanie viac ako polovice srbských a nealbánskych civilistov Veteráni UÇK sa pridali do UÇPMB
Protivníci
UÇK FARK NATO Belgicko Kanada Česko Dánsko Francúzsko Nemecko Maďarsko Island Taliansko Luxembursko Holandsko Nórsko Poľsko Portugalsko Španielsko Turecko Spojené kráľovstvo Spojené štáty Pohraničné strety: Albánsko	Juhoslávia
Velitelia
Adem Jashari† Hashim Thaçi Bilall Syla† Hamëz Jashari† Sylejman Selimi Ramush Haradinaj Agim Çeku Ibrahim Rugova Tahir Zemaj Ahmet Krasniqi† Wesley Clark Rexhep Meidani	Slobodan Milošević Dragoljub Ojdanić Nebojša Pavković Vlastimir Đorđević Vladimir Lazarević Sreten Lukić
Sila
UÇK: 9000-20 000 FARK: 3000 NATO: 50 000-60 000 vojakov 1111 lietadiel 30+ vojnových lodí a ponoriek	85 000 vojakov 20 000 policajtov 1400 ks. delostrelectva 240 lietadiel 2032 obrnených vozidiel a tankov Ruskí dobrovoľníci:?
Straty
UÇK: 1500 zabitých 3 zajatí 2 nebojové úmrtia 2 zostrelené lietadlá 3 poškodené lietadlá 47 zostrelených UAV	Straty od UÇK: 300+mŕtvych Straty od NATO: 1031-1200 mŕtvych 14 zničených tankov 18 zničených APC 20 kusov delostrelectva zničených 121 lietadiel a helikoptér zničených

Vojna v Kosove bol ozbrojený konflikt v Kosove, ktorý trval od 28. februára 1998 do 11. júna 1999. Boje prebiehali medzi silami Juhoslovanskej zväzovej republiky, ktoré Kosovo kontrolovali pred vojnou a povstaleckou skupinou kosovských Albáncov, známou ako Kosovská oslobodzovacia armáda (UÇK), so vzdušnou podporou Severoatlantickej aliancie (NATO) a pozemnou podporou zo strany albánskej armády.

UÇK sa vytvorila v roku 1991 a svoju prvú ozbrojenú kampaň spustila v roku 1995, kedy začala s útokmi na srbské bezpečnostné sily v Kosove. V júni 1996 sa skupina prihlásila k zodpovednosti za sabotáže zamerané na policajné stanice v Kosove. V roku 1997 organizácia získala veľké množstvo zbraní vďaka ich pašovaniu z Albánska a po povstaní z vyplienených policajných a armádnych budov v krajine. V roku 1998 UÇK začala útoky proti juhoslovanským úradom v Kosove, čo viedlo k zvýšeniu prítomnosti srbských polovojenských a vojenských síl, ktoré začali podnikať akcie proti UÇK. Po zlyhaní diplomatických riešení začalo NATO v Kosove "humanitárnu vojnu". Toto urýchlilo masové vyháňanie kosovských Albáncov, keďže juhoslovanské vojská postupovali aj počas bombardovania (marec - jún 1999). Do roku 2000 vyšetrovanie odhalilo takmer 3000 obetí bombardovania zo všetkých etnických skupín.

Vojna skončila podpísaním Kumanovskej zmluvy, v ktorej juhoslovanské sily súhlasili ustúpiť z Kosova, aby vytvorili cestu pre medzinárodnú prítomnosť. Po tomto bola Kosovská oslobodzovacia armáda rozpustená a niektorí jej členovia išli bojovať pre UÇPMB v údolí Preševo, ďalší sa pripojili k Národnej oslobodzovacej armáde (NOA) a Albánskej národnej armáde počas ozbrojeného etnického konfliktu v Macedónsku, zatiaľ čo iní sa stali členmi Kosovskej polície.

Bombardovacia kampaň NATO zostáva veľmi kontroverzná, pretože nebol získaný súhlas Bezpečnostnej rady OSN a preto, že spôsobila najmenej 488 juhoslovanských civilných obetí, vrátane značných počtov kosovských utečencov.

Vypuknutie vojny

Cesta k vojne

Politika pasívneho odporu, ktorú presadzoval kosovský prezident Ibrahim Rugova, pomohla udržať pokoj v Kosove počas vojny v Slovinsku, Chorvátsku a Bosne v prvej polovici 90-tych rokov. Avšak vznik UÇK značí aj o frustrácii medzi kosovskými Albáncami, ktorých práva boli takisto obmedzované. V polovici 90-tych rokov poprosil Rugova o vyslanie mierových síl OSN do Kosova. V roku 1997 bol Slobodan Miloševič zvolený za prezidenta Juhoslovanskej zväzovej republiky.

Pokračovanie represálií presvedčilo mnoho Albáncov, že ozbrojený odpor by mohol situáciu zmeniť. 22. apríla 1996 boli takmer v rovnakom čase vykonané štyri útoky na srbský bezpečnostný personál. Až doteraz neznáma organizácia, nazývaná Kosovská oslobodzovacia armáda, sa následne prihlásila k týmto útokom. Charakter UÇK bol najprv tajomný.

Na začiatku roku 1997 sa Albánsko zrútilo do chaosu po páde prezidenta Saliho Berishu. Vojenské základne boli beztrestne vypálené zločineckými gangmi. Veľa zásob armády skončilo v západnom Kosove a posilnilo rastúci arzenál UÇK. Bujar Bukoshi, minister tieňovej kosovskej vlády v exile v Zürichu, vytvoril skupinu s názvom FARK (Ozbrojené sily Republiky Kosovo), ktorá bola násilne rozpustené skupinou UÇK v roku 1998. Juhoslovanská armáda považovala UÇK za teroristov a povstalcov, ktorí útočia na políciu a civilistov, no väčšina Albáncov videla UÇK ako bojovníkov za slobodu. V roku 1998 americké ministerstvo zahraničia vyhlásilo UÇK za teroristickú organizáciu.

V roku 2000 uviedla BBC dokument, ktorý ukazuje, ako sa USA snažia o spojenectvo s UÇK, aj keď ju oficiálne považovali za teroristickú organizáciu. UÇK absolvovala školenia zo strany Spojeného kráľovstva od roku 1998 vo výcvikovom tábore v horách nad albánskym mestečkom Bajram Curri.

Kríza eskalovala v decembri 1997 na zasadnutí rady pre nastolenie mieru v Bonne, kde medzinárodné spoločenstvo (ako je definované v Daytonskej dohode) súhlasilo s tým, že Vysokému predstaviteľovi v Bosne a Hercegovine dajú rozsiahle právomoci, vrátane práva odvolať zvolených predstaviteľov. V rovnakej dobe západní diplomati trvali na tom, že prebehne diskusia aj o Kosove. Delegácia z Juhoslávie na protest opustila rokovania.

Po tomto nasledoval návrat kontaktnej skupiny, ktorá dohliadala na poslednú fázu vojny na Balkáne a deklarácie európskych krajín, ktoré požadovali, aby Juhoslávia riešila problém v Kosove.

Začiatok vojny

UÇK pod vedením Adema Jashariho začala intenzívnejšie útočiť a sústredila sa hlavne na oblasť Drenického údolia. Srbská polícia odpovedala na útoky v okolí obce Likošane, pri ktorých bolo zabitých 16 albánskych bojovníkov a 4 srbskí policajti.

Srbská polícia začala prenasledovať Jashariho a jeho spolubojovníkov v dedine Donje Prekaz. Masívna prestrelka s Jashariho skupinou viedla k masakru 60 Albáncov, z toho osemnásť boli ženy a desať bolo mladších ako šestnásť rokov. Táto udalosť, ktorá sa odohrala 5. marca 1998, vyvolala masívne odsúdenie zo strany západu.

Dňa 24. marca juhoslovanské sily obkľúčili dedinu Glodjane a napadli rebelskú skupinu. Aj napriek lepšej palebnej sile nedokázali juhoslovanské jednotky zničiť jednotky UÇK, ktoré boli ich cieľom. Hoci na albánskej strane bolo mnoho úmrtí a vážnych zranení, povstanie v Glodjane malo ďaleko od porážky povstalcov. V skutočnosti sa stalo jedným z najsilnejších centier albánskeho odporu vo vojne.

V tomto období sa tiež sformovala nová juhoslovanská vláda, ktorú viedli Socialistická strana Srbska a Srbská radikálna strana. Predseda ultranacionalistickej Srbskej radikálnej strany Vojislav Šešelj sa stal námestníkom predsedu vlády. Tým sa zvýšila nespokojnosť s postojom krajiny medzi západnými diplomatmi a hovorcami.

Na začiatku apríla vyhlásilo Srbsko referendum o otázke cudzieho zasahovania v Kosove. Srbskí voliči rozhodne odmietli cudzie zasahovanie do tejto krízy. 31. mája 1998 juhoslovanská armáda a polícia srbského ministerstva vnútra začala operáciu na vyčistenie hranice od UÇK. NATO odpovedalo na túto ofenzívu v polovici júna operáciou Determined Falcon.

Počas tejto doby dosiahol juhoslovanský prezident Miloševič dohodu s Borisom Jeľcinom o zastavení útočných operácií a pripravil sa na rokovania s Albáncami, ktorí po celú dobu tejto krízy odmietali hovoriť so srbskou stranou, ale nie s juhoslovanskou. V skutočnosti sa jediná schôdzka medzi Miloševičom a Ibrahimom Rugovom uskutočnila 15. mája v Belehrade, dva dni potom, čo americký diplomat Richard Holbrooke oznámil, že sa schôdzka bude konať. O mesiac neskôr pohrozil Holbrooke po ceste do Belehradu Miloševičovi, že keď neposlúchne, "to čo zostalo z jeho krajiny sa zrúti" a navštívil oblasti, ktoré boli postihnuté v dôsledku bojov na začiatku júna. Tam sa nechal odfotografovať s bojovníkmi UÇK, jej priaznivcami, sympatizantmi a pozorovateľmi všeobecne na znak toho, že Spojené štáty sa rozhodli podporiť UÇK a albánske obyvateľstvo v Kosove.

Jeľcin dohodol s Miloševičovým medzinárodným zástupcom zriadenie misie v Kosove na monitorovanie situácie. Bola to Kosovská diplomatická pozorovateľská misia (KDOM), ktorá začala svoju činnosť na začiatku júla. Americká vláda uvítala túto časť dohody, ale odsúdila iniciatívu na vzájomné prímerie.

Od júna do polovice júla UÇK stále postupovala. Obkľúčila Peć a Đakovicu a zriadila dočasné hlavné mesto v mestečku Mališevo (severne od Orahovaca). Vojaci UÇK infiltrovali mesto Suva Reka a severozápad Prištiny. ďalej sa presunuli k uhoľným baniam v Belacevece a získali ich na konci júna, čo ohrozilo zásoby energie v regióne. Ich taktika sa ako obvykle zamerala na partizánske a horské boje a takisto na útoky proti juhoslovanským silám a srbskej polícii.

Situácia sa obrátila, keď UÇK dobyla Orahovac. 17. júla 1998 tiež obsadili dve blízke dediny - Retimlije a Opterušu. Pravoslávny kláštor v obci Zočište (5 km od Orahovacu), známy vďaka uloženiu ostatkov sv. Kozmu a Damiána, ktoré boli uctievané aj miestnymi Albáncami, bol vykradnutý, jeho mnísi boli deportovaní do zajateckého tábora UÇK a prázdny kláštor a ostatné jeho budovy boli zrovnané so zemou. To viedlo k sérii srbských a juhoslovanských útokov, ktoré pokračovali do začiatku augusta.

V polovici septembra bola prvýkrát zaznamenaná aktivita UÇK v severnom Kosove okolo Podujeva. Koncom septembra bolo vynaložené úsilie vypudiť UÇK zo severných a centrálnych častí Kosova a von z údolia Drenica. Počas tejto doby prichádzalo mnoho vyhrážok zo strany západných krajín, ktoré ale boli trochu zmiernené počas volieb v Bosne, pretože nechceli, aby srbskí demokrati a radikáli vyhrali. Po voľbách však vyhrážky zosilneli, ale na ich zrealizovanie bola potrebná nejaká rozbuška. Získali ju 28. septembra, keď KDOM našla blízko dediny Gornje Obrinje zmrzačené mŕtvoly jednej rodiny. Toto krvavé divadlo sa stalo spúšťačom nasledujúcej vojny.

OSN, NATO a OBSE (1998 – 1999)

Dňa 9. júna 1998 prezident USA Bill Clinton deklaroval "stav národnej núdze" (výnimočný stav) vzhľadom k "neobvyklému a mimoriadnemu ohrozeniu národnej a zahraničnej bezpečnosti Spojených štátov" kvôli pôsobeniu Juhoslávie a Srbska počas vojny v Kosove.

Dňa 23.septembra 1998 v súlade s kapitolou VII Charty Organizácie Spojených národov prijala Bezpečnostná rada OSN rezolúciu 1199, v ktorej vyjadrila "vážne znepokojenie" nad správami doručenými generálnemu tajomníkovi, že viac ako 230 000 ľudí bolo vyhnaných zo svojich domovov kvôli nadmernému a neuváženému použitiu sily zo strany srbských bezpečnostných síl a juhoslovanskej armády, a požiadavku, aby všetky strany v Kosove a v Juhoslovanskej zväzovej republike (Srbsko a Čierna Hora) zastavili nepriateľské akcie a zachovali prímerie. 24. septembra Severoatlantická rada (NAC) NATO vydala "aktivačné varovanie" (ACTWARN), pričom NATO zvýšilo vojenskú pripravenosť pre postupné letecké operácie v Kosove. Ďalším významným problémom pre tých, ktorí nevideli žiadnu inú možnosť, iba použite vojenskej sily, bol odhadovaný počet 250 000 albánskych utečencov z ktorých 30 000 bolo v lesoch bez teplého oblečenia alebo prístrešia na blížiacu sa zimu.

Medzitým americký veľvyslanec v Severnom Macedónsku Christopher Hill viedol tzv. "kyvadlovú diplomaciu" medzi albánskou delegáciou vedenou Rugovom a juhoslovanskými a srbskými úradmi. Práve tieto stretnutia utvárali to, čo mal byť mierový plán prerokúvaný počas obdobia okupácie Kosova vojskami NATO. Počas dvoch týždňov vyhrážky zosilneli a NATO vydala aktivačný rozkaz. Aliancia bola pripravené začať nálety a Richard Holbrooke šiel do Belehradu v nádeji na dosiahnutie dohody s Miloševičom. Medzinárodné spoločenstvo požadovalo zastavenie bojov. Konkréte požadovalo, aby Juhoslávia ukončila svoje útoky proti UÇK a zároveň sa snažila presvedčiť UÇK k tomu, aby sa vzdala podmienky získania nezávislosti Kosova. Okrem toho boli vykonané pokusy presvedčiť Miloševiča, aby umožnil mierovým jednotkám NATO vstup do Kosova. Argumentovali tým, že by to umožnilo mierový proces a prinieslo by to mierovú dohodu.

13. októbra 1998 Severoatlantická rada vydala aktivačný rozkaz (ACTDORs) pre obmedzené letecké útoky a postupné ťaženie vo vzduchu v Juhoslávii, ktoré by začalo za 96 hodín. Dňa 15. októbra Kosovská kontrolná misia NATO (KVM) podpísala dohodu o prímerí a lehota na stiahnutie vojsk z Kosova bola predĺžená do 27. októbra. Srbi začali so sťahovaním okolo 25. októbra a 30. októbra začala operácia Eagle Eye, ktorá mala dohliadať na dodržanie podmienok prímeria.

KVM bol veľký kontingent pre neozbrojených mierových pozorovateľov (oficiálne známych ako kontrolórov) Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorý sa presťahoval do Kosova. Boje však aj napriek prímeriu pokračovali v decembri 1998 po tom, čo ho obe strany porušili a tento nárast násilia vyvrcholil vraždou srbského starostu mesta Kosovo Polje Zvonka Bojanića. Juhoslovanské úrady reagovali tým, že spustili tvrdý útok proti bojovníkom UÇK.

Od januára do marca 1999 priniesla vojna rastúcu nestabilitu v mestských oblastiach vrátane bombových útokov a vrážd. Tieto útoky sa konali v priebehu Rambouilletských rokovaní vo februári. Zabíjanie na cestách pokračovalo a zvyšovalo sa. Vojenské konfrontácie sa odohrali vo februári v oblasti Vučitrnu a v doteraz nedotknutej oblasti Kačaniku na začiatku marca.

Dňa 15. februára došlo k masakru v Račaku, kedy bolo 45 kosovsko-albánskych farmárov vyvedených na kopec a zmasakrovaných. Telá boli objavené pozorovateľmi OBSE vrátane vedúceho misie Williama Walkera a zahraničných spravodajských korešpondentov. Juhoslávia poprela vykonanie masakru. Masaker v Račaku bol vyvrcholením stretov UÇK a juhoslovanských síl, ktoré trvali celú zimu 1998-1999. Incident bol okamžite odsúdený zo strany západných krajín a Bezpečnostnej rady OSN a neskôr sa stal základom jedného z obvinení z vojnových zločinov, ktoré boli vznesené proti Miloševičovi a jeho najvyšším úradníkom. Tento masaker bol bod obratu vojny. NATO rozhodlo, že konflikt by mohol byť vyriešený len zavedením mierovej vojenskej sily pod záštitou NATO, aby sa násiliu zabránilo na oboch stranách. Hlavné mesto Kosova Priština bolo podľa správ OBSE podrobené ťažkej streľbe a segregácii.

Rambouilletská konferencia (január – marec 1999)

Dňa 30. januára 1999 NATO vydalo vyhlásenie, v ktorom oznámilo, že Severoatlantická rada sa dohodla na tom, že generálny tajomník NATO môže povoliť letecké útoky proti cieľom na území Juhoslovanskej zväzovej republiky v súlade s požiadavkami medzinárodného spoločenstva a pre dosiahnutie politického urovnania. Aj keď to bola zrejme hlavne hrozba pre Miloševičovu vládu, bola to hrozba aj pre Albáncov - všetky rozhodnutia budú závisieť na pozícii a akciách albánskeho vedenia Kosova a všetkých kosovsko-albánskych ozbrojených zložiek v Kosove a jeho okolí.

Rambouilletské rozhovory začali dňa 6. februára 1999 s generálnym tajomníkom NATO Javierom Solanom, ktorý rokoval s oboma stranami. Juhoslovanskú delegáciu viedol vtedy prezident Srbska Milan Milutinović zatiaľ čo Miloševič zostal v Belehrade. Toto bolo v kontraste k roku 1995 a Daytonskej konferencii, ktorá ukončila vojnu v Bosne, kde bol Miloševič osobne. Absencia Miloševiča bola interpretovaná ako znamenie, že skutočné rozhodnutia boli prijímané v Belehrade. V tejto dobe sa vyskytli aj početné obvinenia Miloševiča z vojnových zločinov, takže jeho absencia mohla byť motivovaná strachom z väzenia.

Prvá fáza rokovania bola úspešná. Najmä vyhlásenie vydané kontaktnou skupinou spolupredsedu 23. februára 1999 uviedlo, že rokovania viedli ku konsenzu o podstatnej autonómii pre Kosovo, vrátane mechanizmov pre slobodné a spravodlivé voľby do demokratických inštitúcií pre riadenie Kosova; k ochrane ľudských práv a práv príslušníkov národnostných menšín a zavedení spravodlivého súdneho systému.

Dňa 18. marca 1999 albánski, americkí a britskí delegáti podpísali to, čo sa stalo známe ako Rambouilletská zmluva, zatiaľ čo juhoslovanská a ruská delegácie ju odmietli. Táto dohoda vyzvala na spravovanie Kosova vojskami NATO ako autonómnej provincie vnútri Juhoslávie o sile 30 000 vojakov NATO, ktorí by udržiavali poriadok v Kosove, nerušené právo prechodu vojakov NATO juhoslovanským územím vrátane Kosova a imunita pre NATO a jeho agentov voči juhoslovanskému právu. Tiež umožnili prítomnosť juhoslovanskej armády o sile 1500 vojakov na sledovanie hraníc.

Aj keď juhoslovanská armáda citovala vojenské ustanovenia dodatku B Rambouilletských ustanovení ako dôvod svojich námietok a vyhlasovala že to bolo neprijateľné porušenie juhoslovanskej zvrchovanosti, tieto ustanovenia boli v podstate rovnaké ako boli použité v Bosne pre SFOR (Stabilizačné sily), čo bola misia ktorá tam začala pôsobiť po podpísaní Daytonskej zmluvy v roku 1995. Srbská strana odmietala myšlienku akejkoľvek prítomnosti vojsk NATO v Kosove a chceli ich radšej nahradiť neozbrojenými pozorovateľmi OSN.

Udalosti rýchlo postupovali po neúspechu v Rambouillet a alternatívneho juhoslovanského návrhu. 22. marca odišli medzinárodní pozorovatelia OBSE zo strachu pred bombardovaním vojskami NATO.

Dňa 23. marca srbské zhromaždenie prijalo princíp autonómie pre Kosovo a nevojenskú účasť dohody, pričom ale odmietlo prítomnosť vojsk NATO.

Bombardovanie NATO

Raketa Tomahawk vystrelená z lode USS Gonzalez, 31. marca 1999

Americký F-117 na vzletovej ploche na Aviano Air Base, 24. marca 1999

Dňa 23. marca 1999 o 21:30 sa Richard Holbrooke vrátil do Bruselu a oznámil, že mierové rokovania boli neúspešné a formálne odovzdal záležitosť NATO, ktoré malo vykonať vojenskú akciu. Niekoľko hodín predtým Juhoslávia oznámila v národnej televízii výnimočný stav a bezprostrednú hrozbu vojny a začala obrovskú mobilizáciu vojakov a zdrojov.

Javier Solana, generálny tajomník NATO, 23. marca 1999 o 22:17 nariadil hlavnému veliteľovi spojeneckých síl v Európe, americkému armádnemu generálovi Wesleymu Clarkovi, začatie vzdušnej operácie v Juhoslovanskej zväzovej republike. Preto 24. marca 1999 o 19:00 NATO začalo bombardovanie Juhoslávie.

Bombardovacia kampaň NATO trvala od 24. marca do 11. júna 1999. V prevádzke bolo vyše 1000 lietadiel, prevažne zo základní v Taliansku a z lietadlových lodí v Jadranskom mori. Riadené strely Tomahawk, ktoré boli vystreľované z lietadiel, lodí a ponoriek sa taktiež používali vo veľkom množstve. S výnimkou Grécka boli do určitej miery zapojení všetci členovia NATO. V priebehu desiatich týždňov konfliktu lietadlá absolvovali vyše 38 000 bojových misií. Pre nemecké letectvo (Luftwaffe) to bolo druhý raz, kedy sa zúčastnilo bojového konfliktu od druhej svetovej vojny, hneď po vojne v Bosne a Hercegovine.

Cieľ NATO zhrnul jeho hovorca ako: "Srbi von, mierové sily dnu, utečenci späť". To znamenalo, že juhoslovanská armáda musela opustiť Kosovo a mala byť nahradená medzinárodnými mierovými silami s cieľom zabezpečiť návrat albánskych utečencov. Kampaň bola pôvodne určená na ničenie juhoslovanskej protivzdušnej obrany a vysokohodnotné vojenské ciele. Najskôr sa to príliš nedarilo hlavne pre zlé počasie, ktoré bránilo uskutočneniu mnoho bojových letov. NATO vážne podcenilo Miloševičovu vôľu odolávať. Málokto v Bruseli si myslel, že kampaň bude trvať viac ako niekoľko dní a hoci počiatočné bombardovanie nebolo zanedbateľné, nezodpovedalo intenzite bombardovania Bagdadu v roku 1991.

Odhadovanie počtu škôd po útoku na sklad munície v meste Sremska Mitrovica v Srbsku

Vojenské operácie NATO čoraz viac prešli do útokov na juhoslovanské jednotky na zemi, kde ničili také malé ciele ako tanky alebo delá, rovnako ale pokračovali aj so strategickým bombardovaním. Táto činnosť však bola veľmi obmedzená politikou, pretože každý cieľ potreboval byť schválený všetkými dvanástimi členskými štátmi. Čierna Hora bola bombardovaná iba pri niektorých príležitostiach, ale nakoniec NATO upustilo od jej bombardovania pre neistú pozíciu jej anti-Miloševičovho vodcu Đukanovića.

Na začiatku mája lietadlá NATO zaútočili na albánsky utečenecký konvoj v domnení, že ide o juhoslovanský vojnový konvoj a zabili asi 50 ľudí. NATO pripustilo pochybenie o päť dní neskôr a Juhoslovania obvinili NATO z úmyselného útočenia na utečencov. Dňa 7. mája dopadli bomby NATO na čínske veľvyslanectvo v Belehrade, zabili troch čínskych novinárov a rozzúrili čínsku verejnú mienku. Spojené štáty a NATO sa neskôr ospravedlnili za bombardovanie a hovorili, že k nemu došlo v dôsledku zastaranej mapy poskytnutej zo strany CIA, aj keď spoločná správa novín The Observer (UK) a Politiken (Dánsko) tvrdili, že šlo o zámerné bombardovanie veľvyslanectva, pretože bolo používané ako odvolávacia stanica rádiových signálov pre juhoslovanskú armádu. V ďalšom incidente vo väznici Dubrava v Kosove v máji 1999 juhoslovanská vláda pripísala 85 civilných obetí v tomto zariadení bombardovaniu NATO, keďže Aliancia predpokladala zvýšenú srbskú a juhoslovanskú vojenskú aktivitu v tejto oblasti.

Agentúra AFP 1. apríla 1999 priniesla správu o výzve pápeža Jána Pavla II. k vojenským nepriateľom o pokoji zbraní počas Veľkej noci. Pápež vyzval v listoch juhoslávskeho prezidenta Slobodana Miloševiča, amerického prezidenta Billa Clintona a generálneho tajomníka NATO Javiera Solanu. Hlavný predstaviteľ Vatikánu pre zahraničné veci Jean-Louis Tauran sa na hodinu stretol v Belehrade so Slobodanom Miloševičom, aby mu doručil osobné posolstvo od pápeža.^[1][2]

Do začiatku apríla sa konflikt priblížil k vyriešeniu a krajiny NATO začali uvažovať o vedení pozemnej operácie v Kosove. Britský premiér Tony Blair bol silným zástancom pozemnej operácie a tlačil na Spojené štáty aby sa rozhodli. Jeho silný postoj vyvolal poplach vo Washingtone, nakoľko americké sily by sa najviac zapojili do útoku. Prezident USA Bill Clinton bol veľmi neochotný vyslať americké sily na pozemnú operáciu. Namiesto toho autorizoval operáciu CIA na hľadanie spôsobu destabilizácie juhoslovanskej vlády bez výcviku jednotiek UÇK. V rovnakej dobe sa ruskí a fínski diplomati naďalej snažili presvedčiť Miloševiča ustúpiť. Tony Blair nariadil 50 000 britským vojakom, aby sa pripravili na pozemnú ofenzívu.

Dym nad mestom Novi Sad po útoku bombardérov NATO

Slobodan Miloševič nakoniec uznal, že Rusko nebude brániť Juhosláviu napriek moskovskej silnej anti-NATO rétoriky. Preto akceptoval podmienky ponúknuté fínsko-ruským sprostredkovateľským tímom a súhlasil s vojenskou prítomnosťou v Kosove na čele s OSN.

Nórske špeciálne sily Hærens Jegerkommando a Forsvarets Spesialkommando spolupracovali s UÇK v zhromažďovaní spravodajských informácií. V príprave na inváziu na 12. júna nórske špeciálne jednotky pracovali s UÇK na hore Ramno na hranici medzi Macedónskom a Kosovom a správali sa ako zvedovia na monitorovanie diania v Kosove. Spolu s britskými špeciálnymi silami, nórske špeciálne sily ako prvé prešli hranicu Kosova. Podľa Keitha Gravesa spolu s televíziou Sky News Nóri boli v Kosove dva dni pred vstupom ostatných síl a boli medzi prvými v Prištine. Prácou špeciálnych síl Hærens Jegerkommando a Forsvarets Spesialkommando bolo vyčistiť cestu medzi bojujúcimi stranami a vytvoriť miestne podmienky na vykonanie mierovej dohody medzi Srbmi a kosovskými Albáncami.

Referencie

Zdroje

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kosovo War na anglickej Wikipédii.

• Bacevich & Cohen, Andrew J., Elliot A. (2001). War Over Kosovo: Politics and Strategy in a Global Age. Columbia University Press.
• Buckley, William Joseph, ed. (2000) Kosovo: Contending Voices on Balkan Interventions Grand Rapids/Cambridge: Eerdmans.
• Daalder & O'Hanlon, Ivo H., Michel E. (2000). Winning Ugly: NATO's War to Save Kosovo. Brookings Institution Press.
• Lambeth, Benjamin S. NATO's Air War for Kosovo: A Strategic and Operational Assessment (2001)
• Macdonald, Scott (2007). Propaganda and Information Warfare in the Twenty-First Century: Altered Images and Deception Operations. Routledge.
• Mann, Michael (2005). The Dark Side of Democracy: Explaining Ethnic Cleansing. Cambridge University Press.
• Mincheva & Gurr, Lyubov Grigorova, Ted Robert (2013). Crime-Terror Alliances and the State: Ethnonationalist and Islamist Challenges to Regional Security. Routledge.
• Thomas, Nigel (2006). The Yugoslav Wars (2): Bosnia, Kosovo And Macedonia 1992–2001. Osprey Publishing.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vojna v Kosove