Viliam Šalgovič - Biblioteka.sk

Upozornenie: Prezeranie týchto stránok je určené len pre návštevníkov nad 18 rokov!
Zásady ochrany osobných údajov.
Používaním tohto webu súhlasíte s uchovávaním cookies, ktoré slúžia na poskytovanie služieb, nastavenie reklám a analýzu návštevnosti. OK, súhlasím


Panta Rhei Doprava Zadarmo
...
...


A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9

Viliam Šalgovič
Viliam Šalgovič
Poslanec Slovenskej národnej rady
V úrade
1946 – 1948
Poslanec Národného zhromaždenia ČSR
V úrade
1948 – 1954
Poslanec Slovenskej národnej rady
V úrade
1962 – 1971
Poslanec Federálneho zhromaždenia (SN)
V úrade
1970 – 1989
Predseda Slovenskej národnej rady
V úrade
1975 – 1989
Biografické údaje
Narodenie12. december 1919
Ružindol, ČSR
Úmrtie6. február 1990 (70 rokov)
Bratislava, ČSSR
Politická stranaKSS (KSČ)

Viliam Šalgovič (* 12. december 1919, Ružindol – † 6. február 1990, Bratislava) bol slovenský a česko-slovenský politik Komunistickej strany Slovenska, jeden z hlavných predstaviteľov konzervatívneho prúdu v KSČ a člen kolaboračného prosovietskeho krídla v strane v čase invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska, poslanec Národného zhromaždenia ČSR na prelome 40. a 50. rokov a potom dlhodobý poslanec Slovenskej národnej rady a Snemovne národov Federálneho zhromaždenia až do roku 1990, kedy krátko po nežnej revolúcii spáchal samovraždu.[1]

Život

Vyučil sa za typografa. Za vojny slúžil v armáde Slovenského štátu. 17. mája 1943 ako príslušník pešieho pluku 101 dezertoval v hodnosti desiatnika zo stráže č. 40 k sovietskym partizánom gen. Saburova pri bieloruskej dedine Bagutiči. Absolvoval vojenské učilište v ZSSR a pôsobil ako osvetový dôstojník u 1. československého armádneho zboru. Po oslobodení bol v rokoch 1945-1951 spravodajským dôstojníkom československej armády, spojencom Bedřicha Reicina.[2][3]

Na základe výsledkov parlamentných volieb roku 1946 bol zvolený do Slovenskej národnej rady.[4] Vo voľbách roku 1948 bol zvolený do Národného zhromaždenia za KSČ vo volebnom kraji Bratislava. Zasadal tu do konca funkčného obdobia, teda do volieb do Národného zhromaždenia roku 1954.[5] Do SNR sa potom vrátil roku 1962 a mandát v nej obhájil vo voľbách roku 1964.[6][2]

V rokoch 1946-1989 sa uvádza ako účastník zasadnutí Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska.[7] V rokoch 1950-1962 a znovu od roku 1975 do roku 1990 bol členom Ústredného výboru KSS. V rokoch 1958-1962 navyše aj vedúcim oddelenia ÚV KSS. V medziobdobí, v rokoch 1962-1968 a 1970-1975 bol podpredsedom Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSS. Od roku 1975 členom predsedníctva ÚV KSS.[2][3][8] Zastával aj stranícke posty v celoštátnej komunistickej strane. XII. zjazd KSČ ho zvolil za člena Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSČ. Vo funkcii ho potvrdil XIII. zjazd KSČ i XIV. zjazd KSČ. XV. zjazd KSČ ho dosadil na post člena Ústredného výboru Komunistickej strany Česko-Slovenska. XVI. zjazd KSČ a XVII. zjazd KSČ ho na tejto pozícii potvrdil.[3]

Od júna do augusta 1968 zastával post námestníka ministra vnútra ČSSR. Patril do skupiny prosovietskych funkcionárov, ktorí sa podieľali na plánovaní invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska.[2] Bol agentom KGB.[9] Na mimoriadnom zjazde KSS v auguste 1968 bol dočasne z vedúcich pozícií v Komunistickej strane Slovenska odstránený.[10]

Jeho politická kariéra potom pokračovala za normalizácie. V roku 1969 bol česko-slovenským vojenským pridelencom pri ambasáde ČSSR v Maďarsku. V rokoch 1975-1989 bol poslancom a predsedom slovenskej národnej rady.[3] V čele SNR nahradil zosnulého Ondreja Klokoča. Ako predstaviteľ otvorene kolaboračnej prosovietskej ultraľavice v KSČ bol nebezpečný aj ľuďom ako Gustáv Husák. Historik Jan Rychlík vykladá Šalgovičov nástup do predsedníckej funkcie v slovenskej národnej rade ako pokus Husáka dostať Šalgoviča z aktívnej politiky na skôr ceremoniálny post.[9][11]

Od roku 1975 bol tiež predsedom slovenského Ústredného výboru Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. V roku 1969 mu bol udelený Rád práce, v roku 1973 Rád Víťazného februára a roku 1979 Rád republiky.[2][3][12]

Dlhodobo pôsobil v najvyšších zákonodarných zboroch. Po vykonaní federalizácie Česko-Slovenska zasadol do Snemovne národov Federálneho zhromaždenia. Mandát nadobudol až dodatočne v máji 1970. Do federálneho parlamentu ho nominovala Slovenská národná rada.[13] Mandát získal aj vo voľbách roku 1971 (volebný obvod Západoslovenský kraj),[14] voľbách roku 1976 (obvod Rimavská Sobota),[15] voľbách roku 1981 (obvod Banská Bystrica)[16] a voľbách roku 1986. Vo funkcii federálneho poslanca a predsedu Slovenskej národnej rady zažil nežnú revolúciu, po ktorej v decembri 1989 odišiel z verejných postov (30. novembra 1989 odišiel z postu predsedu Slovenskej národnej rady) a začiatkom februára 1990 spáchal samovraždu.[17][2]

Referencie

  1. MIKEŠ, Zolo. Kalendárium: Zradca Šalgovič vadil každému. Nakoniec možno aj sám sebe. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2020-07-05. Dostupné online .
  2. a b c d e f Viliam ŠALGOVIČ . totalita.cz, . Dostupné online. (po česky)
  3. a b c d e Přehled funkcionářů ústředních orgánů KSČ 1945 - 1989 . www.cibulka.net, . Dostupné online. (po česky)
  4. 1. schůze . Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, . Dostupné online. (po česky)
  5. menný register . Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, . Dostupné online. (po česky)
  6. 1. schůze . Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, . Dostupné online. (po česky)
  7. Vyhľadávanie . upn.gov.sk, . Dostupné online.
  8. kol. aut.: Československé dějiny v datech. Praha : Svoboda, 1987. ISBN 80-7239-178-X. S. 545. (po česky)
  9. a b RYCHLÍK, Jan. Češi a Slováci ve 20. století. Praha : Vyšehrad, 2012. ISBN 978-80-7429-133-3. S. 547. (po česky)
  10. Rychlík, Jan: Češi a Slováci ve 20. století. Praha : Vyšehrad, 2012. ISBN 978-80-7429-133-3. S. 505. (po česky)
  11. Prehľad predstaviteľov národnej rady v rokoch 1848 - 2002 . history.sav.sk, . Dostupné online.
  12. kol. aut.: Československé dějiny v datech. Praha : Svoboda, 1987. ISBN 80-7239-178-X. S. 551, 553, 561. (po česky)
  13. menný register . Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, . Dostupné online. (po česky)
  14. menný register . Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, . Dostupné online. (po česky)
  15. menný register . Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, . Dostupné online. (po česky)
  16. menný register . Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, cit. 2012-04-05. Dostupné online. (po česky)
  17. menný register online. Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, cit. 2012-04-05. Dostupné online. (po česky)
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Viliam Šalgovič na českej Wikipédii.

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Zdroj: Wikipedia.org - čítajte viac o Viliam Šalgovič





Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

Your browser doesn’t support the object tag.

www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk