Tatry
pohorie geomorfologický celok
Letecká snímka Západných Tatier
Štáty	Slovensko,   Poľsko
Regióny	Spiš, Liptov, Orava
Nadradená jednotka	Fatransko-tatranská oblasť
Susedné jednotky	Podtatranská brázda Chočské vrchy Podtatranská kotlina Spišská Magura
Podradené jednotky	Východné Tatry Západné Tatry
Mestá	Vysoké Tatry, Zakopané
Najvyšší bod	Gerlachovský štít
- výška	2 654,4 m n. m.
Dĺžka	55 km
Rozloha	786 km² (78 600 ha)
Orogenéza/vrásnenie	Alpínske vrásnenie
Tatry v rámci Slovenska
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Tatry ( slovenská výslovnosť) sú geomorfologický celok Fatransko-tatranskej oblasti a tvoria najvyššiu časť Karpát. Nachádzajú sa v severnej časti Slovenska na hranici s Poľskom. Pohorie sa rozprestiera na ploche 786 km², z toho na Slovensku 610 km². Ich alpský charakter zvýrazňuje 30 štítov a veží s výškou nad 2 500 m n. m.^[1][2]

Etymológia

Pôvod a význam názvu Tatry nie je doteraz spoľahlivo objasnený. Historici ho pripisujú obyvateľom, ktorí sídlili na území Slovenska ešte pred príchodom Slovanov. Odvodzujú ho od árijského slova tamtra, tâtra s významom „temný“ alebo „tmavý“, pripisujú mu význam odvodený z ľudového slova tatra v zmysle kamenistej, neúrodnej zeme. Ako najpravdepodobnejšiu možno akceptovať mienku, že názov Tatry pochádza zo slovanského slova trtri, čo znamená bralá ^[3][4][5]

Prvá zmienka tohto názvu je z roku 999, kedy české knieža Boleslav II. na svojej smrteľnej posteli spomína na dobu, keď České kniežatstvo siahalo až po Tritri montes. Samotný názov Tatry sa prvýkrát spomína v roku 1086 v donačnej listine nemeckého cisára Henricha IV., ktorý ohraničil Pražské biskupstvo aj horami Tritri.^[6]

Prvú veľmi stručnú zachovanú správu o pohorí Turtur, zachytil vo svojom historickom rukopise anonymný pisár uhorského kráľa Bela III.. Kronika, ktorú nazval Gesta Hungarorum a vznikla až po Belovej smrti, snaží sa oslavným spôsobom podávať dejiny maďarských výbojov siahajúcich až po naše hory. Obsahuje mnoho vybájených a skreslených správ, ale na druhej strane aj konkrétne informácie o živote slovanského obyvateľstva, konkrétne v údolí Vag (Váh) a v stolici Zepis (Spiš). ^[7]

Pod súčasným názvom, v transkripcii Tatri, sa Vysoké Tatry po prvý raz spomínajú v latinskej kronike o Čechoch – Chronica Boemorum, napísanej v rokoch 1119 až 1125. Napísal ju český kronikár Kosmas (ok. 1045 – 1125), kanonik a dekan pražskej kapituly. Kronika cituje text tzv. zakladacej listiny pražského biskupstva s opisom severných hraníc Slovenska, prípadne Uhorska a pritom spomína aj Tatry a Považie (provincia Vag).^[7]

Keď Slovensko obsadili maďarské jazdecké družiny, stal sa prvým oficiálnym majiteľom Tatier uhorský panovník. Ten ich neskôr rozdal svojim obľúbencom. Najstaršou známou donáciou z roku 1209 získal spišský prepošt Adolf aj so svojou sestrou, manželkou komesa Rutkera (Rudigera), bývalou dvornou dámou kráľovnej Gertrúdy, darom od Ondreja II. rozsiahly majetok na území Spiša aj s oboma Studenými dolinami, Skalnatou dolinou a priľahlými vrchmi, vrátane Lomnického štítu. Pôvodná listina sa nezachovala. Jej overený opis je uložený v Maďarskom ústrednom archíve v Budapešti vo fonde Berzevici pod signatúrou D1 – 68752. Opisuje hranice lomického panstva, ktoré smerujú k „ad priores niveos montes“ (čiže na hrebene Tatier). Veľká Lomnica bola sídlom najstaršieho panstva, historicky doložená 1257, súčasne aj s Huncovcami. Potomkami Rutkera a jeho ženy boli spišskí šľachtici Berzeviciovci.^[7]

Geografia

Veľhory sú obklopené zo severu Podtatranskou brázdou, západne susedia Chočské vrchy, južným smerom leží rozsiahla Podtatranská kotlina a východným smerom nadväzuje hornatá Spišská Magura.^[8]

Reliéf Tatier je dielom vodných tokov a horských ľadovcov, ktoré rozčlenili pohorie na viacero rázsoch a rozoklaných chrbtov. Boli identifikované tri doby ľadové a dve medziľadové. Stopy najstaršieho známeho zaľadnenia sa našli v podobe veľmi zvetranej morénovej akumulácie pod ústím Studenej doliny v priestore nad Horným Smokovcom. Morény predposledného zaľadnenia sa vyskytujú častejšie. Ľadovec v Bielovodskej doline sa končil asi vo výške 895 m n. m., bol 14 km dlhý a 330 m hrubý. V Javorovej doline bol 10,1 km dlhý. V čase najväčšieho rozsahu mali ľadovce vo Vysokých Tatrách plochu asi 15 000 ha a po ich rozpustení zostali vo Vysokých Tatrách, ale aj v iných častiach Tatier, sedimenty a jazerá. Najväčšie sú na severnej, poľskej strane Tatier.^[9] Územie Tatier patrí k úmoriu Čierneho mora (rieky Váh a Orava) a Baltského mora (Dunajec a Poprad).^[1] Hlavný hrebeň Tatier má dĺžku 75 km a ťahá sa od Hutianskeho sedla (905 m n. m.) na západe po sedlo Pod Príslopom na východe (1 081 m n. m.). Jeho najzápadnejším vrcholom je Sivý vrch (1 805 m n. m.), najvýchodnejším Muráň (1 889,6 m n. m.). Z hlavného tatranského hrebeňa vybiehajú rázsochy.^[9]

Geomorfologický celok Tatry sa člení na dva podcelky: Západné Tatry a Východné Tatry, oddelené Ľaliovým sedlom (1 947 m n. m.). Podcelok Východné Tatry sa člení na dve Vysoké a Belianske Tatry, oddelené Kopským sedlom (1 749 m n. m.). Hrebeň Vysokých Tatier meria 26 km a začína sa na západe Ľaliovým sedlom. Prvým končiarom na západe je Svinica, posledným na východe Jahňací štít. Vápencový hrebeň Belianskych Tatier meria takmer 14 km a Široké sedlo ho rozdeľuje na dve časti. Západná časť má silný členitý reliéf, východná časť má povrch členitý menej.

Rozdelenie^[1][10]110">upraviť | upraviť zdroj

Západné Tatry

• Osobitá
• Sivý vrch
• Liptovské Tatry
• Roháče
• Červené vrchy
• Liptovské kopy

Východné Tatry

• Vysoké Tatry
• Belianske Tatry

Štíty a vrcholyupraviť | upraviť zdroj

Najvyššie štíty Západných Tatierupraviť | upraviť zdroj

V Západných Tatrách je 29 štítov s nadmorskou výškou viac ako 2 000 m n. m., viac ako 2 100 m n. m. majú vrcholy:^[1]

Najvyššie štíty, veže, hrby Vysokých Tatier (nad 2 500 m n. m.)^[1]upraviť | upraviť zdroj

Najvyššie štíty Belianskych Tatier^[1]upraviť | upraviť zdroj

• Havran (2 151,5 m n. m.)
• Ždiarska vidla (2 141,6 m n. m.)
• Hlúpy (2 060,8 m n. m.)
• Zadné Jatky (2 019,8 m n. m.)
• Košiare (2 012,4 m n. m.)

Dolinyupraviť | upraviť zdroj

Tatranské doliny sú protipólom tatranských hrebeňov. Najväčší vplyv na ich formovanie mali vysokohorské ľadovce. Bielovodská dolina, najdlhšia dolina celých Tatier, je jedinou dolinou pohoria alpského rázu. Doliny v Západných Tatrách sú menej strmé ako vo Východných.

V Západných Tatrách je 150, vo Vysokých 135, v Belianskych 24 a v poľských Tatrách 90 dolín, kotlín a žľabov.^[11]

Významné doliny vo Východných Tatráchupraviť | upraviť zdroj

Významné doliny v Západných Tatráchupraviť | upraviť zdroj

Významné doliny na poľskej strane Tatier:

Jaskyneupraviť | upraviť zdroj

Na území Tatier sa pôsobením vody vytvorilo množstvo jaskýň, v súčasnosti ich je zmapovaných okolo 330. Sú prevažne krasové s kvapľovou výzdobou a jazierkami, no väčšina z nich je pre verejnosť uzavretá. Väčších jaskýň je v poľských Tatrách 33, v Belianskych 2, vo Vysokých 4 a v Západných Tatrách 37. Nie všetky sú verejnosti prístupné.^[12] Nové jaskyne boli objavené v oblasti Javorinskej Širokej.^[13]

Medzi najznámejšie patria

• Belianska jaskyňa – najnavštevovanejšia, dĺžka 3,5 km, prístupných 1 275 m, (vchod v Tatranskej Kotline)
• Jaskinia Wielka Śnieżna – najdlhšia (dĺžka 23 753 m) i najhlbšia (hĺbka 824 m)
• Jaskinia Wysoka za Siedmioma Progami – (dĺžka 11 660 m)
• Jaskinia Miętusia (dĺžka 9 487 m)
• Śnieżna Studnia (hĺbka 701 m)

Osady Vysokých Tatierupraviť | upraviť zdroj

Na území Tatier sa nachádza mesto: Vysoké Tatry, ktoré je súčasťou okresu Poprad. Je zložené z troch katastrálnych území, ktoré sa ďalej skladajú z 15 osád:

• Starý Smokovec
  • Horný Smokovec (950 m n. m.)
  • Dolný Smokovec (890 m n. m.)
  • Nový Smokovec (1 000 m n. m.)
  • Starý Smokovec (z. 1793, 1 010 m n. m.)
  • Tatranská Polianka (z. 1885, 1 005 m n. m.)
  • Tatranské Zruby (995 m n. m.)
  • Nová Polianka (1 060 m n. m.)
  • Vyšné Hágy (z. 1881, 1 125 m n. m.)
• Tatranská Lomnica
  • Tatranská Kotlina (z. 1881, 760 m n. m.)
  • Tatranská Lomnica (z. 1893, 850 m n. m.)
  • Tatranská Lesná (z. 1927, 915 m n. m.)
  • Tatranské Matliare (z. 1884, 885 m n. m.)
  • Kežmarské Žľaby (920 m n. m.) (z. v pol. 19. stor., 885 m n. m.)
• Štrbské Pleso
  • Štrbské Pleso (časť je súčasťou Štrby)^[14]
  • Podbanské (časť je súčasťou Pribyliny)

Osady Nový Smokovec, Štrbské Pleso a Tatranské Matliare majú štatút kúpeľov, v ostatných osadách sa nachádzajú liečebné ústavy.

V TANAP-e leží aj Tatranská Štrba, Štôla a Tatranská Javorina (okres Poprad) a časť Pribyliny – Podbanské z okresu Liptovský Mikuláš.

Dopravaupraviť | upraviť zdroj

Do Vysokých Tatier sa dá dostať:

• železnicou: v Poprade a Štrbe sa úzkorozchodná TEŽ pripája na trať Žilina – Košice, v Tatranskej Lomnici na trať Studený potok – Tatranská Lomnica
• cestou: po Ceste Slobody s napojením z Liptovského Hrádku, Štrby, Popradu alebo Tatranskej Kotliny
• lietadlom: cez medzinárodné letisko Poprad-Tatry

Prírodné podmienkyupraviť | upraviť zdroj

Geológiaupraviť | upraviť zdroj

Tatry patria do vonkajšej časti Tatransko-fatranského pásma jadrových pohorí. Sú budované horninami troch významných geologických megajednotiek: Tatrikum ako podklad tvoria kryštalinické horniny a ich sedimentárny obal, cez ktoré sú presunuté subtatranské príkrovy, spodný krížňanský (fatrikum) a vrchný chočský (hronikum). Príkrovy sú tvorené hlavne druhohornými karbonátmi – vápencami a dolomitmi. Tatry sa geologicky delia na dve zóny, južnú prevažne kryštalinickú roháčsko-vysokotatranskú a severnú subtatranskú zónu, budovanú druhohornými príkrovmi.

Najstaršie kryštalinické celky tatrika vystupujú hlavne v západnej časti pohoria. Predstavujú ich dve litotektonické jednotky, vrchná viac metamorfovaná (baranecký komplex) je tvorená migmatitmi a granitmi, spodná (jalovecký komplex) menej metamorfovaná viditeľná iba v tektonickom okne (Liptovské Tatry) je tvorená svormi a rulami, premenenými flyšovými horninami. Obe metamorfované jednotky sa stýkajú pozdĺž strižnej zóny, ktorej vek sa odhaduje na devón až karbón, čo zodpovedá neskorohercýnskym pohybom^[15]. Na kryštalinikum nasadá kontinentálna obalová tomanovská jednotka. Prítomné sú aj čiastkové príkrovy Červených vrchov, Giewontu a Širokej. V Západných Tatrách vystupuje jednotka Osobitej, ktorá má na rozhraní jury a kriedy vyvinuté bázické vulkanity – limburgity.^[16]

Príkrovy fatrika a hronika boli na tatrikum nasunuté vo vrchnej kriede. Príkrovy tvorené hlavne vápencami a dolomitmi sú zachované najmä na severnej a východnej strane Tatier. Krížňanský príkrov (fatrikum) tu tvorí niekoľko čiastokých príkrovov – bujačiansky, bobrovecký a čiastkový príkrov Suchego Wierchu. Z vyššieho chočského príkrovu (hronikum) je v Tatrách prítomná len bielovážska sekvencia. V paleogéne došlo k pohybom pozdĺž zlomových porúch, ktoré spôsobili poklesy Liptovskej a Podhalskej kotliny. V neogéne, najmä v spodnom a strednom miocéne došlo pri záverečných fázach alpínskeho vrásnenia k pohybom hornín, ktoré mali za následok vznik asymetrickej hraste v oblasti východotatransko-ružbašského a západotatransko-kôprovského zlomu. Tatry sa v tomto období vyzdvihli o 1 000 až 1 500 m oproti svojmu okoliu, pričom východná časť sa zdvihla viac ako západná. Kinematika týchto pohybov je dodnes predmetom odborných diskusii. Tatry sú obklopené mladými súvrstviami podtatranskej skupiny.

Veľhorský charakter reliéfu pohoria, najmä z východnej strany, je zapríčinený činnosťou horských ľadovcov, ktorých činnosť sa prejavovala počas viacerých ľadových dôb v priebehu pleistocénu. Najlepšie zachované sú však stopy najmä dvoch posledných ľadových dôb (ris a würm). Bolo tu dohromady 41 horských ľadovcov, ktoré stekali dolinami, pričom sa zarezávali do podložia a vytvorili tak charakteristické doliny tvaru U, tzv. trógy. Najväčší z nich bol až 19 km dlhý, nachádzal v Bielovodskej doline^[17]. Uloženiny tohto obdobia dosahujú miestami hrúbky okolo 400 m. Niekde možno v korytách potokov pozorovať zaujímavé geologické javy, tzv. obrie hrnce. Na viacerých miestach sú viditeľné ľadovcami nesené nevytriedené morénové valy, skladajúce sa z materiálu rôznej veľkosti, od obrovských balvanov, štrku, hliny až po jemnozrnný íl. Po oteplení začiatkom holocénu došlo k roztopeniu ľadovcov. Na niektorých miestach došlo k vzniku ľadovcových jazier – plies.

Geologické procesy mali výrazný vplyv na morfológiu a reliéf. V nižšej západnej časti došlo k vzniku hladko modelovaných dolín a chrbtov s tzv. hôľnym reliéfom, vo východnej časti, kde bolo zaľadnenie intenzívnejšie bol preformovaný do prevažne bralnatého glaciálneho reliéfu.

Tatranské nerastyupraviť | upraviť zdroj

V niektorých súdobých cestopisných, botanických a prírodovedných dielach sú zmienky o rudných výskytoch v tatranských dolinách alebo na skalných masívoch. Niektoré boli najmä v 17. a 18. storočí prakticky využívané. Nešlo však o ložiská. Tie v Tatrách dodnes neboli objavené. Išlo o rudné výskyty, ktoré boli v minulosti sporadicky využívané, a to len vo veľmi malých množstvách na úrovni doby. Prvé zmienky o baníckej činnosti sú z 13. storočia. Vtedajší panovníci, ktorí boli majiteľmi nerastného bohatstva vydávali povolenia na kutanie. Prvá zmienka o konkrétnej banskej činnosti v oblasti Kriváňa je z rokov 1387 – 1437. Za kráľa Mateja I. Korvína boli v prevádzke štôlne podniku Glücksrad okolo Škaredého žľabu, kde ťažil Jakub Fuger.

Pri Štrbe boli bane na železnú rudu a na Patrii, ktorú nazývali Kupfenberg boli medené bane, ktoré patrili benediktínskemu kláštoru v Štôle. V 16. storočí sa o rudné výskyty zaujímali baníci zo Spiša i z poľskej strany Tatier. V Bielovodskej doline dolovala od roku 1524 spoločnosť s poľského Podhalia na čele s Michalom Spisom z Nového Targu. Väčšie rozmery mali aktivity v oblasti Kriváňa, kde sa vyskytovala antimónová ruda, na ktorú bolo viazané i zlato. Výťažok z baní nebol veľký. Preto sa striedali majitelia s nádejou, že objavia výdatné ložiská. Zakrátko sa však neperspektívnej činnosti snažili zbaviť.

Po mnohých vedeckých a geologických výskumoch možno konštatovať, že rudné výskyty majú len mineralogický význam a nezodpovedajú kritériám ložiska nerastných surovín.

Medené rudyupraviť | upraviť zdroj

Ich známym výskytom sú Predné a Zadné Meďodoly. Zarudnenie je v Kopskom sedle a na severných zrázoch Jahňacieho štítu. Ide o drobné žilky kremeňa s chalkopyritom a pyritom. Podobné výskyty sú na severných úbočiach Veľkej Svišťovky a v lokalite Bielych plies. Medená ruda sa dobývala i v okolí Zlatinskej veže a v Mengusovskej doline.

Železné rudyupraviť | upraviť zdroj

Ide o hydrotermálny typ zarudnenia siderit meďnatých rúd, v ktorých sa sporadicky vyskytuje i minerál tetraedrit a pyrit. Takéto výskyty sú v Javorovom sedle na Jahňacom štíte, Prednej a Zadnej žeruchovej veže, v okolí Lomnického štítu a to v Ľadovom sedle a Baraních rohoch. Malé zvyšky sú i v Malej Studenej doline. Všetky sú z praktického hľadiska nevýznamné.

Antimónové rudyupraviť | upraviť zdroj

Ide o zrudnenie, ktoré je známe v oblasti Kriváňa. Reprezentované je hlavne antimonitom, ktorý vždy viaže určité množstvo zlata.

Zlaté rudyupraviť | upraviť zdroj

Zlato bolo najväčším lákadlom prítomnosti baníkov v Tatrách. V literatúre je popisovaný výskyt zlata na Sedielku, v Medených lávkach a v Malej Studenej doline. Vyskytuje sa v oblasti Kriváňa. Ide o žilky kremeňa v mylonitoch. V žilkách vystupuje antimonit, galenit, sfalerit, arzénopyrit a rýdze zlato. ^[18]

Vodstvoupraviť | upraviť zdroj

Vodné tokyupraviť | upraviť zdroj

Tatry sú súčasťou rozvodia medzi Čiernym a Baltským morom. Prietoky kulminujú v máji a júni. Najvýznamnejšou horskou bystrinou Tatier je Belá, ktorá odvodňuje Kôprovú, Tichú, Kamenistú, Bystrú, Račkovú a Jamnícku dolinu. Pri Liptovskom Hrádku potom vteká do Váhu. Okrem nej sú to aj Oravica a Studený potok, ktoré vtekajú do Oravy.

Ďalšími sú horské toky, ktoré tečú do rieky Poprad: Mlynica, Velický potok, Studený potok, Kežmarská Biela voda a Biela. Dunajec zásobujú vodou Biela voda podúplazská a Javorinka.

Plesáupraviť | upraviť zdroj

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam plies vo Vysokých Tatrách

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam plies v Západných Tatrách

Jazerá ľadovcového pôvodu v Tatrách majú svoje vlastné pomenovanie, na Slovensku pleso a v Poľsku staw. Nachádza sa tu viac ako 200 plies, najmä vo vyšších polohách, kde sa väčšinou utvorili v ľadovcových kotloch, alebo nižšie v zníženinách obklopených morénami. Najväčšie je Morské oko (poľ. Morskie oko) v Poľsku s rozlohou 34,54 ha, hĺbkou 50,8 m, ležiace vo výške 1 395,4 m n. m.. Na Slovensku sú najväčšie Veľké Hincovo pleso (20,08 ha, 53 m, 1 946 m n. m.) v Mengusovskej doline ale aj Nižné a Vyšné Temnosmrečinské pleso, no najznámejšími sú Štrbské pleso (19,76 ha), Popradské pleso (6,88 ha), Zelené pleso a Skalnaté pleso.

Vodopádyupraviť | upraviť zdroj

Medzi najznámejšie vodopády patria:

• Vajanského vodopád
• Vodopády Studeného potoka
• Obrovský vodopád v ústí Studeného potoka
• Vodopád Skok v Mlynickej doline
• Roháčsky vodopád
• Kmeťov vodopád
• Wielka Siklawa
• Wodogrzmoty Mickiewicza

Flóraupraviť | upraviť zdroj

V Tatrách evidujeme okolo 1400 druhov rastlín, medzi nimi aj relikty a endemity.

• Relikty treťohôr (glaciálne relikty z doby ľadovej) sú napríklad prvosienka pomúčená (Primula farinosa), stračonôžka tatranská (Delphinium oxysepallum), dryádka osemlupienková (Dryas octopetala), medvedík alpínsky (Arctous alpina), iskerník zakoreňujúci (Ranunculus reptans)
• medzi endemity patria: prvosienka dlhokvetá širokolistá/plocholistá (Primula halleri subsp. platyphyla), ostropysk poľný tatranský (Oxytropis camoperstris ssp. tatrae), iskerník vysokotatranský (Ranunculus altitatrensis), očianka bezosťová (Euphrasia exaristata).
• západokarpatské endemity: lomikameň trváci (Saxifraga wahlenbergii), stračonôžka tatranská (Delphinium oxysepallum), klinček lesklý (Dianthus nitidus), mak tatranský (Papaver tatricum).

Väčšina územia TANAP-u a TPN-u je pokrytá ihličnatými lesmi, vo vysokých polohách kosodrevinou (Pinus mugo) a v najvyšších sa už žiadne lesy nevyskytujú.

Faunaupraviť | upraviť zdroj

V Tatrách žije množstvo živočíšnych druhov, ktoré nájdeme aj inde, ale aj endemity.

• Medzi najvzácnejšie endemity patrí kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ktorého početnosť kolíše podľa podmienok okolo 1000 kusov.^[19] Menšia skupina tohto druhu bola vysadená aj v Nízkych Tatrách. V Tatrách sa vyskytuje aj srnec hôrny (Capreolus capreolus), jeleň lesný (Cervus elaphus), svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris), hraboš tatranský a hraboš snežný tatranský (Microtus nivalis mirhanreini).

Z veľkých šeliem rys ostrovid (Lynx lynx), vlk obyčajný (Canis lupus), medveď hnedý (Ursus arctos), mačka divá (Felis silvestris). Medzi dravé vtáctvo patrí orol skalný (Aquila chrysaetus), sokol sťahovavý (Falco peregrinus), sokol myšiar (Falco tinnunculus). Zo sôv sa tu vyskytujú kuvik vrabčí (Glaucidium passerinum), výr skalný (Bubo bubo), sova lesná (Strix aluco).

Z riečnych živočíchov tu nájdeme vydru riečnu (Lutra lutra) a iné. V tatranských potokoch sa vyskytuje aj pstruh riečny (Salmo trutta).

Všetky rastliny a živočíchy sú na území TANAP-u celoročne prísne chránené.

Dňa 19. novembra 2004 zasiahla Tatry víchrica o rýchlosti 165 až 227 km/h^[20], ktorá vyvrátila rozsiahle územia lesa od Podbanského po Tatranskú Kotlinu na rozlohe asi 12 000 ha a bola najväčšou katastrofou v Tatrách od roku 1936.

Podnebieupraviť | upraviť zdroj

Podnebie má prevažne horský až vysokohorský ráz, je teda chladné a vlhké, pričom je výrazne ovplyvnené členitosťou reliéfu. Snehová pokrývka v oblasť pretrváva 180 (v údoliach) až 250 (v najvyšších oblastiach) dní v roku. Miestami sa najmä na tienistých severných svahoch a žľaboch udržuje sneh po celý rok. Vo vyšších polohách dosahuje vrstva snehu hrúbky bežne 100 – 150 cm. V členitom teréne preto dochádza k častým zosuvom lavín. K najvýdatnejším zrážkam dochádza v dôsledku prevládajúcich západných vetrov na západných a severných svahoch.

Pre Tatry je po celý rok typické veterné počasie (až 300 dní v roku). Na južnej strane dochádza často k tzv. padavým vetrom, ktoré spôsobujú vývraty a rozsiahle polomy, k akým došlo napríklad po víchrici 19. novembra 2004. Turisti musia počítať s jeho náhlymi zmenami, hlavne pri výstupoch na štíty či prechodoch dlhými dolinami, ktoré trvajú zvyčajne 8 – 10 hodín. Priemerná ročná teplota vo výške okolo 1 000 m n. m. je 5 °C, v júli 15 °C. Najvhodnejším obdobím pre turistické výstupy v Tatrách je jeseň, kedy je počasie najstabilnejšie a vďaka nižším teplotám je aj výborná viditeľnosť.

Osídlenie Tatierupraviť | upraviť zdroj

Neandertálske stopyupraviť | upraviť zdroj

Prvú stopu po pravekých osídleniach Spiša zanechali neandertálci, ktorí sa usídlili v blízkosti prameňov minerálnej vody, ktorá nezamŕzala ani v najtuhších zimách. Svedčia o tom rozmanité archeologické nálezy z travertínovej kopy Hrádok, z čias neandertálcov spred vyše 100 tisíc rokov. Okrem výliatku mozgovne, ktorý sa našiel v travertínovej kope v Gánovciach, zostali po nich kamenné pracovné nástroje, štiepaná industria, z ktorej vyrábali nože, rydlá, hroty šípov a oštepov. V poľských Pieninách, len na skok od Vysokých Tatier, v neveľkej jaskyni na kopci Obłazowa sa našli kamenné nástroje podobné spišským. V niektorých jaskyniach v Belianskych Tatrách, okolí Tatranskej Javoriny Samuel Roth, priekopník speleoarecheológie, zaznamenal paleontologické nálezy vrátane medveďa jaskynného a mnohých iných zvierat z obdobia pleistocénu, napríklad v jaskyni pod Úplazom, v jaskyni na vrchu Nový, v Medvedej jaskyni, Muránskej jaskyni, Kamzičej pukline. Kolekciu štiepanej industrie našli archeológovia na Žltej stene, neďaleko Tatranskej Polianky. Najbližšie k nej bola vyvýšenina Burich medzi Dolným Smokovcom a Veľkým Slavkovom, kde bola doložená prítomnosť neskoropaleolitického táboriska świderiénskej kultúry spred 12 tisíc až 10 tisíc rokov. Jej nositelia sa pokladajú za typických lovcov sobov, ktorí prekročili hrebeň Karpát zo súčasného poľského územia a na Burichu a inde v Popradskej kotline zakladali táboriská. Výskum v jaskyni Suchá diera pri Spišskej Teplici ukázal, že lovili nielen soby, ale aj kamzíky. Aj ďalšie archeologické nálezy v okolí Starého Smokovca, kde sa našlo obsidiánové jadro, polotovar na výrobu nástrojov a rovnaké obsidiánové nálezy Burichu a ďalších neskoropaleoliotických lokalitách na Spiši či v neďalekom Poľsku, svedčia o prítomnosti človeka. V súčasnosti pribúdajú nálezy zo strednej doby kamennej z okolia Spišskej Belej, Spišskej Teplice, Štrby. Po ústupe ľadovcov nič nebránilo paleolitickým lovcom vyberať sa do vysokohorského prostredia.^[21]

Prvé roľnícke usadlostiupraviť | upraviť zdroj

Počas mladšej doby kamennej sa koristnícke hospodárstvo vtedajšieho obyvateľstva postupne menilo na hospodárenie produktívne. Pravekí ľudia sa postupne domestikovali a chovali domáce hospodárske zvieratá. Klíma atlantického obdobia bola približne o 2 až 3°C vyššia v porovnaní s dnešnou a aj vlhkejšia. Hranica lesa vo Vysokých Tatrách bola pravdepodobne vyššia ako dnes. Produkcia náradia, stavba obydlí v osadách pod Tatrami i klčovanie lesov pre zakladanie pastvín zakladanie polí si vyžadovali výrub rozsiahlych plôch lesa. Predpokladá sa, že najstarší spišskí roľníci prišli do podtatranského kraja spoza severných Karpát – z územia dnešného Poľska cez priesmyky Vysokých Tatier. Jedna z komunikačných vetiev prechádza cez Pieniny, čo potvrdzuje rozbor kamenných surovín na výrobu sekier, neraz zhotovených z adhezitu pochádzajúceho z tamojšieho pohoria Wdżar. Ojedinelé neolitické čriepky kultúry s mladšou lineárnou keramikou sa našli na Hradisku neďaleko Dolného Smokovca – osady Pod lesom. Usudzuje sa však, že toto osídlenie bolo krátkodobé, lebo bolo začlenené do nehostinnej a neúrodnej krajiny.^[22]

Nález vo Veľkej Studenej dolineupraviť | upraviť zdroj

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

---