Tomuto článku chýbajú odkazy na použité zdroje. Tento článok síce obsahuje zdroje, ale tie nie sú uvedené pri konkrétnych vetách a odsekoch, takže nie je zrejmé, na ktoré informácie v článku sa vzťahujú. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku odkazy na použité zdroje.

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. Potenciálne nedokončený článok. Robot odstránil šablónu {{pracuje sa}} pre nečinnosť. (17. 11. 2021)

Príčastie (z rus. pričastije) alebo particípium (z lat. participium) je v mnohých jazykoch istý tvar slova, ktorý je prechodom medzi slovesom a prídavným menom, ale obyčajne sa klasifikuje ako sloveso, presnejšie neurčitý slovesný tvar. Obyčajne sa používa najmä pri tvorbe zložených slovesných tvarov (napr. minulých časov) alebo ako prívlastok. ^[1][2]

V niektorých jazykoch sa medzi príčastia zvykne tradične zaraďovať aj prechodník (iný názov: príslovkové príčastie), pretože prechodník sa dá chápať ako prechod medzi slovesom a príslovkou (a príslovky úzko súvisia s prídavnými menami). Explicitne je prechodník zaradený medzi príčastia napr. v poľštine a staršie občas aj v češtine (pozri nižšie), implicitne je súčasťou príčastí napr. v angličtine a nemčine. Prechodníky typicky slúžia na skrátené vyjadrovanie vedľajších viet.

V slovenčine a češtine sa niekedy robí rozdiel medzi termínom particípium a termínom príčastie, pričom particípium je vždy pojem širší a príčastie pojem užší. Často sa pri takomto rozlišovaní uvádza, že particípium je súhrnnné označenie pre prechodník a príčastie, ale rozdiel môže byť definovaný aj inak (porov. napr. dole Kopečný 1962). ^[3][4]

Slovenčina

Príčastia sa delia na základe troch hľadísk na:

• slovesné (=verbálne) a adjektivizované (resp. adjektívne) - prvé sa považujú (skôr) za slovesá, druhé (skôr) za prídavné mená
• činné (=aktívne) a trpné (=pasívne) - pri prvých je dej vykonávaný aktívne, pri druhých sa uskutočňuje pasívne
• prítomné (=prézentné) a minulé (=préteritné) - pri prvých sa vyjadruje súčasnosť s prísudkovým dejom vety, pri druhých sa vyjadruje nesúčasnosť s prísudkovým dejom vety.

Za príčastia v užšom (a najčastejšom) zmysle považujeme len slovesné príčastia bez l-ového tvaru slovesa. V širšom zmysle za príčastia považujeme slovesné príčastia vrátane l-ového tvaru slovesa. V najširšom (zriedkavom) zmysle za príčastia považujeme aj adjektivizované (resp. adjektívne) príčastia. Podrobnosti pozri nižšie.

Slovesné príčastia

V slovenčine existujú tieto slovesné príčastia:

Písmenami (A), (B)... sú tu pomocne označené rôzne významy toho istého názvu.

Ak treba upresniť, že sa myslia len slovesné (a nie adjektívne) príčastia, treba pred všetky vyššie uvedené názvy predsunúť slovo slovesné (=verbálne), napr. je slovesné činné príčastie prítomné, slovesné trpné príčastie atď.

Ako už bolo vyššie uvedené, príčastie v užšom zmysle nezahŕňa l-ové tvary slovesa, v širšom zmysle ich zahŕňa.

Tvary na -lý/lá/lé/lí, napr. skleslý, pohorelý, považoval Czambel (1902) za špeciálny podtyp l-ového príčastia (resp. v jeho terminológii: príčastia minulého času I) a Damborský (1930) a Orlovský—Arany (1946) ich považovali za špeciálny podtyp trpného príčastia minulého (čiže za variant tvarov -ný/ná/né/ní). V dnešnej slovenčine sú tvary na -lý/lá/lé/lí zriedkavé a považujú sa za (slovesné) prídavné mená.

Treba upozorniť, že:

-Nie všetky slová na -ci/-ca/-ce sú príčastia, niektoré z nich sú len účelové prídavné mená (ktorých štandardné zakončenie je síce -cí/-cia/-cie, ale pri rytmickom krátení sa mení na -ci/-ca/-ce): Napr. slovo holiaci vo význame "ktorý (práve) holí" je príčastím, ale vo význame "ktorý je určený na holenie" je účelovým prídavným menom. Väčšina prípadov je však v slovenčine bezproblémová, lebo ju vidno na tvare slova – napr. šijúci/-ca (príčastie) – šijací/-cia (príd. meno), stojaci/-ca (príčastie) – stojací/-cia (príd. meno).

-Nie všetky slová na -ný/ná/né/ní resp. -tý/tý/té/tí sú príčastia, lebo toto zakončenie často mávajú aj úplne obyčajné (teda so slovesami vôbec nesúvisiace) prídavné mená, napr. pekný, krutý.

Vo vyššie uvedenej tabuľke sú príčastia (z dôvodu lepšej porovnateľnosti s inými jazykmi) zadelené primárne podľa toho, či sú prítomné alebo minulé, a sekundárne podľa toho, či sú činné alebo trpné. Alternatívne ich možno zadeliť primárne podľa toho, či sú činné alebo trpné, a sekundárne podľa toho, či sú prítomné alebo minulé, čiže takto:

• činné príčastie (= činné particípium, aktívne príčastie alebo particípium):
  • činné príčastie prítomné (synonymá pozri v tabuľke) - napr. nosiaci
  • činné príčastie minulé (synonymá pozri v tabuľke) - napr. vybehnuvší
  • v širšom zmysle aj: l-ové príčastie (synonymá pozri v tabuľke) - napr. nosil
• trpné príčastie (B) (=trpné particípium (B), pasívne príčastie alebo particípium (B), príčastie trpné alebo pasívne (B):
  • historicky: trpné príčastie prítomné (A) - napr. vedom(ý)
  • trpné príčastie (A) (= trpné príčastie minulé, trpné príčastie prítomné (B), n/t-ové príčastie, ďalšie synonymá pozri v tabuľke) - napr. nosený

Aj tu platí, že ak sa myslia len slovesné (a nie adjektívne) príčastia, treba pred všetky vyššie uvedené názvy predsunúť slovo slovesné (=verbálne), napr. je slovesné činné príčastie atď.

Adjektívne/adjektivizované príčastiaupraviť | upraviť zdroj

V najširšom zmysle sa za príčastie považujú aj tzv. adjektivizované príčastia (=sprídavnené príčastia, adjektivizované particípiá), resp. len časť z nich označovaná aj ako adjektívne príčastia (=sprídavnené príčastia, adjektívne particípiá). Adjektívne príčastia majú formálne rovnaké tvary ako slovesné príčastia, majú však v texte iný význam (inú rolu). Chápanie týchto prípadov ako (čistých) príčastí je však pomerne zriedkavé - u väčšiny autorov sa považujú buď za prídavné mená, konkrétne tzv. slovesné prídavné mená (=verbálne adjektíva, slovesné adjektíva) resp. tzv. príčasťové prídavné mená (=príčasťové adjektíva, participiálne adjektíva), alebo sa prípadne považujú za príčastia a zároveň (slovesné/príčasťové) prídavné mená.

Podobne ako slovesné príčastia (ale oveľa zriedkavejšie) sa adjektívne príčastia sa delia na činné a trpné, a prítomné a minulé.

Príkladom adjektívneho príčastia (presnejšie: adjektívneho trpného príčastia) je slovo utrápený vo vete "Toto je utrápený človek"; naopak vo vete "Tento človek bol nimi utrápený do zúfalstva" by išlo o klasický trpný rod a teda by slovo utrápený bolo slovesným trpným príčastím.

Zdroje kapitoly Slovenčina: ^{[5][6][7][8][9][10][11][12][13][14][15][16][17][18][19][20] [21]}

Češtinaupraviť | upraviť zdroj

Prehľadupraviť | upraviť zdroj

Príčastia v užšom (a najčastejšom) zmysle sú:

• činné príčastie* (alternatívne označenia: minulé príčastie, činné príčastie minulé, verbálne l-ové príčastie) - napr. nosil (resp. nosila atď.)
• trpné príčastie* (alternatívne označenia: verbálne n/t-ové príčastie, dejové n/t-ové príčastie) - napr. nošen (resp. nošena atď.)

Príčastiami v širšom zmysle sú okrem toho aj:

• verbálne cí-ové príčastie* (alternatívne označenia: dejové prídavné meno, procesuálne adjektívum, činné slovesné prídavné meno alebo aktívne verbálne adjektívum pre súčasný dej, sprídavnený alebo adjektivizovaný prítomný prechodník; na Slovensku nazývané činné príčastie prítomné) - napr. nosící
• ší-ové príčastie* (alternatívne označenia: činné výsledkové prídavné meno, aktívne rezultatívne adjektívum, činné slovesné prídavné meno alebo aktívne verbálne adjektívum pre predchádzajúci dej, sprídavnený alebo adjektivizovaný minulý prechodník; na Slovensku nazývané činné príčastie minulé) - napr. nosivší
• adjektívne príčastia, t.j.:
  • adjektívne l-ové príčastie - napr. prasklý (resp. prasklá atď.), minulý (resp. minulá atď.)
  • stavové n/t-ové príčastie - napr. nošený (resp. nošená atď.), krytý (resp. krytá atď.)
  • adjektívne cí-ové príčastie - napr. nosící, vynikající

Položky označené hviezdičkou (*) sú slovesné príčastia (=verbálne particípiá).

Príčastiami v najširšom (zastaranom) zmysle sú aj prechodníky (napr. Trávníček (1951)).

Kopečný (1962) považuje za príčastie len to, čo je tu vyššie označené ako trpné príčastie, adjektívne l-ové príčastie a stavové n/t-ové príčastie, pričom všetky tieto tvary považuje len za akési varianty údajného jediného príčastia súčasnej češtiny. Takto definované príčastie spolu s tým, čo je tu vyššie označené ako cí-ové príčastie a ší-ové príčastie, označuje autor termínom particípiá (rozlišuje teda medzi príčastím a particípiom). Tvar minulého času autor (pokiaľ ide o súčasnú češtinu) za particípium (ani príčastie) nepovažuje.

Komentárupraviť | upraviť zdroj

Ako vidno, v češtine (a ojedinele aj v slovenčine) sa l-ové príčastie zvykne označovať ako činné príčastie minulé (=préteritné aktívne particípium) či minulé príčastie (=préteritné particípium) – pozor teda na zámenu s činným príčastím minulým tak, ako je uvedené vyššie pre slovenčinu.

V češtine (a ojedinele aj v slovenčine) sa činné príčastie prítomné a činné príčastie minulé spravidla (t.j. v školských gramatikách a podobne) považujú nie za príčastia, ale buď za slovesné prídavné mená (=verbálne adjektíva), alebo za adjektivizované prechodníky (=sprídavnené prechodníky), keďže vznikli z prechodníkov. V prípade činného príčastia prítomného sa tento typ slovesných prídavných mien v češtine označuje aj ako dejové prídavné meno (=procesuálne adjektívum), čo je kvázi opak pojmu účelové prídavné meno. U niektorých českých autorov sa však tieto tvary považujú rovnako ako v slovenčine za príčastia; činné príčastie prítomné sa v takom prípade označuje ako "cí-ové príčastie" a činné príčastie minulé ako "ší-ové príčastie".

Značný rozdiel medzi češtinou a slovenčinou je pri trpnom príčastí:

• V češtine sa za trpné príčastie v pravom slova zmysle (t.j. za tzv. dejové trpné príčastie) považujú tvary na -n/t (napr. nošen, vyběhnut, hoden, bit) pretože práve tieto tvary sa v češtine používajú pri tvorbe trpného rodu. Tie isté tvary použité mimo trpného rodu sa v češtine chápu ako menný tvar prídavného mena (=menné prídavné meno, krátka podoba prídavného mena). V dnešnej slovenčine tieto tvary už takmer neexistujú (okrem pár výnimiek, napr. dlžen, hoden) a tie, ktoré existujú, sa v dnešnej slovenčine považujú vždy za menný tvar prídavného mena.
• V slovenčine sa naopak za trpné príčastie považujú tvary na -tý/-ný (t.j. napr. vybehnutý, nosený, hodný, bitý - v češtine: vyběhnutý, nošený, hodný, bitý), pretože práve tieto tvary sa v slovenčine používajú pri tvorbe trpného rodu. Tie isté tvary použité mimo trpného rodu sa v slovenčine spravidla chápu ako (trpné príčastia a zároveň) slovesné prídavné mená resp. adjektivizované (resp. adjektívne) príčastia. V (spisovnej) češtine sa tieto tvary pri tvorbe trpného rodu nepoužívajú a považujú sa za slovesné prídavné mená resp. adjektivizované (resp. adjektívne) príčastia resp. stavové trpné príčastia. Ak sa použije termín stavové trpné príčastie, tak sa vyššie spomínané české tvary na -n/t označujú ako tzv. dejové trpné príčastie.

Zdroje kapitoly Čeština:^{[22][23][16][24][17][25][12][5][26][27][28]}

Ruštinaupraviť | upraviť zdroj

V ruština sa na rozdiel od (súčasnej) slovenčiny rozlišuje trpné príčastie prítomné (pre dej práve prebiehajúci) a trpné príčastie minulé (pre dej už vykonaný). ^[29]

Angličtinaupraviť | upraviť zdroj

V angličtine pojem particípium/príčastie (angl. participle) zahŕňa zhruba to, čo na Slovensku nazývame príčastia a prechodníky, a v širšom zmysle aj slovesné podstatné meno.

Druhy particípiíupraviť | upraviť zdroj

Vysvetlivky:

-Písmenami (A), (B), (C)... tu sú pomocne označené rôzne významy toho istého názvu; rímske číslovky I, II sú naopak normálna súčasť názvu.

-Výraz "...ed" tu symbolizuje ktorýkoľvek tretí tvar slovesa, čiže zahŕňa nielen pravidelné tvary na -ed (napr. called), ale aj nepravidelné tvary nezakončené na -ed (napr. forgotten, stuck).

-Namiesto slova particípium môže byť v slovenčine vždy slovo príčastie, namiesto slova činné slovo aktívne a namiesto slova trpné slovo pasívne.

Existujú dva základné spôsoby delenia anglických particípií:

Jednoslovné particípiáupraviť | upraviť zdroj

Ak za particípium považujeme vždy len jediné slovo (čiže ak sa striktne pridŕžame formy), potom existujú len dve particípiá:

Tieto jednoslovné particípiá sa nazývajú aj jednoduché particípiá (A) (angl. simple participles (A)). Viacslovné výrazy typu being called, having called atď. (porovnaj nižšie) sa pri tomto type delenia chápu ako zložené z vyššie uvedených dvoch particípií; napr. výraz having called je zložený z prítomného particípia "being" a minulého particípia "called".

Jednoslovné a viacslovné particípiáupraviť | upraviť zdroj

Ak za particípium považujeme nielen vždy jediné slovo (napr. calling), ale aj príslušný viacslovný výraz (napr. having been called), potom existujú tieto particípiá:

Poznámky:

-Prítomné particípium (C) (= particípium I (B); angl. present participle (C), participle I (B)) je u niektorých autorov súhrnné označenie pre prítomné particípium (B), perfektové particípium (B) a perfektové priebehové particípium.

-Činné particípium (B) resp. trpné particípium (B) sú všetky činné resp. trpné particípiá z vyššie uvedenej tabuľky.

-Perfektové particípium (C) je u niektorých autorov súhrnné označenie pre minulé particípium a perfektové particípium (B) (a možno aj trpné perfektové priebehové particípium).

-Z particípií uvedených v tabuľke sa jednoslovné particípiá (čiže činné prítomné particípium a minulé particípium) označujú aj ako jednoduché particípiá (A) (angl. simple participles (A)) a všetky ostatné (čiže všetky viacslovné) particípiá ako zložené particípiá (angl. complex participles alebo compound participles).

-Particípiá použité ako prídavné mená sa niekedy označujú ako príčasťové prídavné mená (=participiálne adjektíva; angl. participial adjective).

Gerundiumupraviť | upraviť zdroj

V širšom zmysle, a pomerne často, sa za particípium považuje aj gerundium (=-ingové podstatné meno; angl. gerund, = -ing noun), pretože sa tvarovo zhoduje:

a) s prítomným particípiom (B) - v takom prípade ide o tzv. prítomné gerundium (=jednoduché gerundium, jednoduché a priebehové gerundium; angl. present gerund, = simple gerund, simple and continuous alebo progressive gerund), a to buď činné (napr. calling) alebo trpné (napr. being called); alebo

b) s perfektovým particípiom (B) - v takom prípade ide o tzv. perfektové gerundium (=minulé gerundiom; angl. perfect gerund), a to buď činné (napr. having called) alebo trpné (napr. having been called); alebo

c) s perfektovým priebehovým particípiom - v takom prípade o tzv. perfektové priebehové gerundium (angl. perfect continuous gerund, =perfect progressive gerund), a to buď činné (napr. having been calling) alebo trpné (napr. having been being calling).

Ak sa teda gerundium považuje za súčasť particípií, tak v rámci particípií patrí do prítomného particípia (A a B) a perfektového particípia (B) a perfektového priebehového particípia. Prítomné particípium (A) zahŕňajúce aj gerundium sa označuje (inými slovami: všetky anglické slová s koncovkou -ing sa označujú) aj ako -ingový tvar (angl. -ing form) alebo -ingové particípium (angl. -ing participle) alebo (angl.) "gerund-participle".

Gerundium v slovenčine zhruba zodpovedá slovesnému podstatnému menu (volanie) alebo neurčitku (volať).

Príklady gerundií:

-Calling makes me nervous*. - Volanie ma znervózňuje;

-I am interested in calling him*. - Mám záujem ho zavolať;

-Stop calling me. - Prestaň ma volať;

-He admitted having called them. - Priznal ich zavolanie alebo Priznal, že ich zavolal.

U niektorých autorov (napr. Harper Collins 1990) sa za gerundium (t. j. gerundium v užšom zmysle) nepovažujú prípady, keď -ingový tvar nasleduje bezprostredne po inom slovese (napr. stop calling, admit having called), t.j. gerundium je obmedzené len na prípady, ktoré viac pripomínajú podstatné mená. To znamená, že u takýchto autorov z vyššie uvedených štyroch príkladov obsahujú gerundium len vety označené hviezdičkou (*) a ostatné obsahujú particípium.

Niekedy sa gerundium označuje aj výrazom verbal noun. Verbal noun doslova znamená slovesné podstatné meno a slovenský pojem slovesné podstatné meno ako všeobecný koncept (t.j. slovo, ktoré je vlastne tak slovesom ako aj podstatným menom, a ktoré má špeciálnu koncovku) aj naozaj zhruba zodpovedá pojmu verbal noun v tomto zmysle, a teda aj gerundiu. Výraz verbal noun má však v závislosti od autora aj iné definície, napr. niektorú z týchto:

-sú to len slová na -ing, ktoré sú použit(eľn)é úplne jednoznačne len vo funkcii podstatného mena, napr. slovo meeting použité vo význame schôdza, slovo ending použité vo význame koncovka, slovo saving použité vo význame úspora, slovo being použité vo význame bytosť, slovo opening použité vo význame otvor;

-je to len gerundium v užšom zmysle (pozri vyššie);

-sú to akékoľvek podstatné mená, ktoré vznikli zo slovies (napr. aj slovo decision - rozhodnutie), prípadne aj neurčitky fungujúce ako podstatné mená (napr. To kill women is bad - Zabíjať ženy je zlé.) a pod.

Zdroje kapitoly Angličtina:^{[30][31][32][33][34][35][36][37][38][39][40][41][42][43][44][45][46][47][48][49][50][51][52][53][54][55][56]}

Zdrojeupraviť | upraviť zdroj

1. ↑ participle online. SIL International, cit. 2021-10-25. Dostupné online. (anglicky)
2. ↑ Pozri aj ostatné zdroje uvedené nižšie v tomto článku.
3. ↑ participium. In: Masarykův slovník naučný 5. 1931. S. 539
4. ↑ particípium. In: ŠALING, S. et al. Veľký slovník cudzích slov. 2000, S. 911
5. ↑ ^{a b} DVONČ, Ladislav, et al. Morfológia slovenského jazyka. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1966. 895 s. Dostupné online. S. 206, 231, 491 a nasl.
6. ↑ PAULINY, E. et al. Slovenská gramatika. SPN. 1968
7. ↑ RUŽIČKA, J. Činné príčastie minulé. In: Slovenská reč 4 1957 1
8. ↑ RUŽIČKA, J. O tvorení trpného príčastia. In: Slovenská reč 5-6 1952 2
9. ↑ ORAVEC, J., LACA, V. Príručka slovenského pravopisu. Bratislava: SPN. 1986. S. 119-121
10. ↑ činné príčastie; trpné príčastie; prídavné mená (časť adjektivizované príčastia). In: Encyklopédia jazykovedy. 1993. S. 102, 458, 346
11. ↑ HORECKÝ et al. Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny. Bratislava: Veda. S. 200 a nasl., 213 3
12. ↑ ^{a b} SOKOLOVÁ, M. et al. Slovenčina a čeština (Synchrónne porovnanie s cvičeniami). 2005. 4
13. ↑ CZAMBEL, S. Rukoväť spisovnej reči slovenskej. 1902. S. 95-97
14. ↑ HATTALA, Martin. Mluvnica jazyka slovenského. s.l. : Nákl. V. Lauffera, 1864. 268 s. S. 112-113.
15. ↑ DVONČ, J. Jazykovedné termíny so zhodným postpozitívnym prívlastkom. In: Čs. terminologický časopis, 1965, 1 5
16. ↑ ^{a b} https://web.archive.org/web/20160305051805/http://thebesttranslation.blogspot.com/2011/05/skolici-nastroj-nebo-skolici-nastroj.html
17. ↑ ^{a b} participium, pasivní participium. In: Nový encyklopedický slovník češtiny online 6
18. ↑ Jazyková poradňa : Ako možno rozlíšiť prídavné mená od trpných príčastí? online. Bratislava: Petit Press, cit. 2021-10-23. Dostupné online.
19. ↑ DRATVA, T. Základy slovenskej gramatiky pre dobrovoľníkov Peace Corps. 1997 7
20. ↑ TARABA, Ján. Francúzska gramatika. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1995. 327 s. ISBN 80-08-01566-7. S. 113-115.
21. ↑ Historická paradigmatika online. pdf.truni.sk, cit. 2021-10-26. Dostupné online.
22. ↑ Česko-slovenský slovník. Bratislava: Veda. 1979, S. 777-779
23. ↑ příčestí. In: Malá československá encyklopedie
24. ↑ prídavné meno (časť: adjektivizované príčastia). In: Encyklopédia jazykovedy, 1993, S. 346
25. ↑ ADAM, Robert. Příručka k morfologii češtiny. s.l. : Charles University in Prague, Karolinum Press, 2019. 96 s. Dostupné online. ISBN 978-80-246-4260-4. S. 78.
26. ↑ KRCHŇAVÁ, K. Verbální a adjektivní participia v češtině. 2010 8
27. ↑ JELÍNEK. Transpoziční verbální adjektiva aktivní. In: SBORNÍK PRACÍ FILOZOFICKÉ F A K U L T Y BRNĚNSKÉ UNIVERZITY STUDIA MINORA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS BRUNENSIS A 51, 2003 — L1NGUISTICA BRUNENSIA 9
28. ↑ Treti Mluvnice ceska spolu s naukou o skladani listuv a pisemnosti jednacich (pro ctvrtou tridu hlavnich skol). s.l. : Schulbücherverl., 1863. 256 s. Dostupné online. S. 91-92.
29. ↑ BALÁŽ, Gerhard; ČABALA, Michal; SVETLÍK, Ján. Gramatika ruštiny. 2. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1995. 201 s. ISBN 80-08-00986-1. S. 103-108.
30. ↑ HAIS, Karel. Anglická gramatika. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1991. 501 s. ISBN 80-08-01606-X. S. 150-152, 262-293.
31. ↑ HARPER COLLINS STAFF. Collins Cobuild English Grammar (Helping Learners with Real English). s.l. : Collins Publishers, 1990. 485 s. ISBN 978-0-00-370257-6. S. 23, 134, 186, 371-372, 447-450 a najmä 460-461.
32. ↑ The participle online. grammaring.com, cit. 2021-10-25. Dostupné online. (vrátane podstránok)
33. ↑ The gerund online. grammaring.com, cit. 2021-10-25. Dostupné online. (vrátane podstránok)
34. ↑ Englische Partizipien online. english.lingolia.com, cit. 2021-10-25. Dostupné online. (vrátane podstránok)
35. ↑ GARNER, Bryan A.. The Chicago Guide to Grammar, Usage, and Punctuation. s.l. : Univ of Chicago+ORM, 2016. 552 s. Dostupné online. ISBN 978-0-226-19129-4. S. 86-88.
36. ↑ What Are Participles And How Do You Use Them? online. thesaurus.com, 2019-10-21, cit. 2021-10-25. Dostupné online.
37. ↑ Participles online. thefreedictionary.com, cit. 2021-10-25. Dostupné online.
38. ↑ participles. In: The American Heritage® Book of English Usage. A Practical and Authoritative Guide to Contemporary English. 1996.10
39. ↑ SHANKS, Janet. TOEFL Paper-and-Pencil. s.l. : Simon and Schuster, 2004. 536 s. Dostupné online. ISBN 978-0-7432-4137-3. S. 262.
40. ↑ -ing tvary online. ef-slovakia.sk, cit. 2021-10-25. Dostupné online.
41. ↑ Сітко А. В.. Практична граматика англійської мови. Книга 2 (Навчальний посібник). s.l. : Нова Книга. 368 s. Dostupné online. ISBN 978-966-382-489-5. S. 90-102.
42. ↑ Mingazova, Nailya & Subich, Vitaly & Zakirov, Rafis & Al-foadi, Raheem. (2018). Participles in english and arabic: structural and functional approaches. 5. 270-277.
43. ↑ Participle Причастие в английском языке online. grammarway.com, cit. 2021-10-25. Dostupné online.
44. ↑ КУТУЗОВ, Леонид. Всем привет, а вот и я! Правда об английской грамматике. s.l. : Litres, 2018. 234 s. Dostupné online. ISBN 978-5-04125010-2.
45. ↑ Wenyuan Gu: The Use of Participles and Gerunds. West Career&Technical Academy Las Vegas, Nevada July 3, 2020 11
46. ↑ KUIPER, Koenraad; ALLAN, W. Scott. An Introduction to English Language. s.l. : Bloomsbury Publishing, 2017. 448 s. Dostupné online. ISBN 978-1-350-30806-0.
47. ↑ HUDDLESTON, Rodney; PULLUM, Geoffrey K.. A Student's Introduction to English Grammar. s.l. : Cambridge University Press, 2005. 312 s. Dostupné online. ISBN 978-0-521-84837-4. S. 32-33.
48. ↑ A Grammar of Contemporary English. s.l. : Seminar Press, 1972 (1992). 1120 s. ISBN 978-0-582-52444-6.
49. ↑ BULLIONS, Peter. The Principles of English Grammar. s.l. : Pratt, Woodford & Company, 1851. 225 s. Dostupné online. S. 41-43.
50. ↑ BUTLER, Noble. A Practical Grammar of the English Language. s.l. : P. Morton, 1879. 288 s. Dostupné online. S. 80.
51. ↑ KERL, Simon. A Common School Grammar of the English Language. s.l. : BoD – Books on Demand, 2020. 360 s. Dostupné online. ISBN 978-3-7525-1010-2. S. 154-157.
52. ↑ KERL, Simon. A Shorter Course in English Grammar. s.l. : Ivison, Blakeman, Taylor, 1871. 240 s. Dostupné online. S. 152-153.
53. ↑ SHRIVES, Craig. Verbal Nouns online. grammar-monster.com, cit. 2021-10-25. Dostupné online.
54. ↑ FENN, Peter; SCHWAB, Götz. Introducing English Syntax (A Basic Guide for Students of English). s.l. : Routledge, 2017. 274 s. ISBN 978-1-351-37350-0. Kapitola 8.4.3.
55. ↑ BLOCK, R. Problems of English Grammar Version 6.0. 2018 12 S. 103-106
56. ↑ Gerunds and Infinitives Part 3 online. englishpage.com, cit. 2021-10-25. Dostupné online.