Oportunizmus je pasívne, bezzásadové prispôsobovanie sa okolnostiam, nedodržanie zásad v prospech okamžitých výhod, prospechárstvo, ústupčivosť. Človek, ktorý sa takto správa, sa nazýva oportunista.

Oportunizmus v Česko-Slovensku

V česko-slovenskom komunistickom a propagandistického slovníku išlo o pravicový oportunizmus, ktorý bol definovaný ako ideovopolitická a morálna „úchylka“, bezzásadové prispôsobovanie politiky a ideológie robotníckeho hnutia potrebám a požiadavkám buržoázie. Išlo o jednu z hlavných rozkladných síl pôsobiacich vnútri robotníckeho hnutia a neskôr aj komunistického systému ako takého. V rôznych historických obdobiach sa prejavoval rôzne - v 60. rokoch sa prejavoval revizionizmom, podľa komunistickej historiografie a propagandy obdobia normalizácie (70. roky) mal pravicový oportunizmus vyvrcholiť antikomunistickým kontrarevolučným prevratom, ktorému zabránila internacionálna pomoc bratských komunistických strán realizovaná inváziou vojsk Varšavskej zmluvy (Operácia Dunaj) a následnou okupáciou Česko-Slovenska.^[1]

Oportunisti a Strana

Syntetickému zhodnoteniu pôvodu a účinkovania tzv. pravicového oportunizmu sa KSČ venoval vo svojom oficiálnom dokumente Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XXIII. zjazde KSČ v r. 1970. podľa dokumentu bol pravicový oportunizmus v Česko-Slovensku dedičstvom nacionalizmu, masarykizmu a sociádemokratizmu, ktoré boli hlboko zakorenené a prenikali i do niektorých častí robotníckej triedy. Na Slovensku mali zohrať značnú úlohu náboženské prežitky (niekdajšej HSĽS). Nositeľmi a šíriteľmi oportunizmu mali byť niekoľké centrá prevažne v kruhoch českých umelcov a intelektuálov (V. Havel, P. Kohout, M. Kundera, A. Dubček a i.)^[1]

Potláčanie demokratizačných snáh

Personálny, ideologický a propagandistický boj proti pravicovému oportunizmu sa stal po potlačení demokratizačného procesu, t.j. Pražskej jari prednostnou politickomocenskou a ideologickou témou KSČ. Bol zámienkou politického prehodnocovania dejín, usmerňovania vedeckého výskumu a umeleckej tvorby, cenzúrovania, pracovného a iného šikanovania, policajných represií a dodatočného vyhľadávania a účelového vytvárania ďalších exponentov (pozri Centrálnu evidenciu predstaviteľov a exponentov pravice) v období normalizácie. Tieto mocensko-politické procesy mali v 70. a 80. rokoh 20. storočia v Česku tvrdší priebeh a neúmerne väčšie množstvo obetí ako na Slovensku.^[1]

Referencie

1. ↑ ^{a b c} ŠÚTOVEC, Milan. Politické Slovensko : encyklopedická príručka : aktéri, dokumenty, inštitúcie, politické strany, udalosti. 1. slov. vyd. Bratislava : SLOVART, 2019. 487 s. ISBN 978-80-556-3894-2. S. 290.

Tento článok týkajúci sa politiky je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.