Krymská operácia
Súčasť bojov východného frontu počas druhej svetovej vojny
Sovietski vojaci pochodujúci cez Sivaš
Dátum 8. apríl – 12. máj 1944 Miesto Krym, ZSSR Výsledok Víťazstvo ZSSR
Protivníci
Sovietsky zväz	Nacistické Nemecko Rumunsko
Velitelia
Josif Stalin Fiodor Tolbuchin Andrej Jeriomenko	Adolf Hitler Karl Allmendinger
Sila
462 400 mužov 559  tankov a samohybných diel 5 982 diel a mínometov 1 250 lietadiel	200 000 mužov 215  tankov a samohybných diel 3 600 diel a mínometov 148 lietadiel
Straty
17 754 mŕtvych a nezvestných 67 065 zranených[1]	96 000 mŕtvych, zranených a zajatých

Krymská operácia bola sovietska útočná operácia na Kryme, súčasť druhej svetovej vojny na východnom fronte. Prebiehala od 8. apríla do 12. mája 1944. Uskutočnili ju sovietske sily 4. ukrajinského frontu, Prímorskej armády, Čiernomorskej a Azovskej flotily, stáli proti nim najmä vojská nemecko-rumunskej 17. armády. Operácia sa skončila likvidáciou nemeckých vojsk a oslobodením Krymu.

Situácia pred začiatkom operácie

Krym bol počas druhej svetovej vojny považovaný za strategické územie z viacerých dôvodov. Bol odrazovým mostíkom a nepotopiteľnou lietadlovou loďou v Čiernom mori. Bol z neho ľahký prístup na Kubáň, bolo z neho možné ohrozovať rumunské ropné polia, jeho obsadenie malo výrazný vplyv na vojnovú náladu v Turecku, ktoré sa mohlo v dôsledku priaznivého výsledku bojových operácií prikloniť na stranu vojsk Osi. Nemenej významný bol vplyv na morálku v Rumunsku a Bulharsku. V dôsledku bojov na dolnom Dnepri Červená armáda dosiahla odrezanie 17. nemeckej armády na Kryme. Sovietskym jednotkám sa tiež podarilo získať predmostia na južnom brehu Sivaše, pásma močarín na severe Krymu. Prvým vážnym pokusom o prienik na Krym z východu bol útok Prímorskej armády počas kerčsko-eltigenskej operácie. Nemecké velenie pôvodne plánovalo polostrov v dôsledku blokády vyprázdniť. S tým však výrazne nesúhlasil Hitler, ktorý ho z geopolitického významu prikázal držať do posledného muža.

Sily strán

ZSSR

Sovietsky zväz do operácie nasadil najmä sily 4. ukrajinského frontu, ktorému velil F. I. Tolbuchin. Front tvorila 51. (Krejzer) a 2. gardová armáda (G.F. Zacharov), 19. tankový zbor (I.D. Vasiliev/neskôr Puceluv), 8. letecká armáda (T.T. Chriukin), Samostatná Prímorská armáda (A.I. Jeriomenko, od 15. apríla K.S. Meľnik), Čiernomorská flotila (F.S. Okťabrskij), Azovská vojenská flotila (S.G. Gorškov). Tieto vojská mali dohromady asi 462 400 mužov^[1], 5 982 diel a mínometov, 559 tankov a samohybných diel a 1 250 lietadiel.

Nemecko

Nemecké sily tvorila 17. armáda, ktorej velili Erwin Jaenecke. Tvorilo ju 5 nemeckých a 7 rumunských divízií. Spolu asi 200 000 mužov, okolo 3 600 diel a mínometov, 215 tankov a samohybných diel a približne 148 lietadiel.

Priebeh operácie

8. apríla o 8:00 sa začala na úseku 4. ukrajinského frontu delostrelecká príprava a letecké útoky na nemecké postavenia, ktoré trvali 2,5 hodiny. Okamžite po skončení prípravy prešli do útoku na Perekopskej šiji jednotky 51. armády. 2. gardová armáda, ktorej úlohou bolo viesť pomocný útok toho dňa oslobodila Armjansk. Po 3 dňoch intenzívnych bojov sa podarilo nemecké postavenia prelomiť. Sovieti postupovali nielen cez Perekopskú šiju, ale i cez Sivaš, ktorého pobrežie Nemci neponechali dostatočne dobre bránené. Pre rozšírenie prielomu bol nasadené sily 19. tankového zboru na úseku 51. armády pri meste Džankoj, ktoré bolo oslobodené 11. apríla. Pri bojoch bol ťažko ranený veliteľ tankového zboru generálporučík I.D. Vasiliev, ktorého zastihol nemecký nálet v predsunutom postavení 63. streleckého zboru. V jeho funkcii ho nahradil I.A. Pocelujev. 11. apríla došlo k spojeniu vojsk 19. tankového zboru s oddielmi Prímorskej armády, ktorá útočila z Kerčského polostrova.

13. apríla Sovieti oslobodili Feodosiu, Simferopoľ a Evpatoriu. Na ďalší deň vyhnali nepriateľa z mesta Sudak a Alušta. 15. apríla dosiahli Sevastopoľ, ktorý sa však nepodarilo obsadiť priamym útokom. Sovieti následne mesto po obkľúčili, začali ho ostreľovať delostrelectvom. Nemci evakuovali ranených a nebojový personál 17. armády. Do 20. apríla odsunuli 67 000 mužov. Hitler však vydal rozkaz aby bolo mesto premenené na pevnosť a bránené do posledného muža, čo malo za následok zastavenie odsunu vojsk z mesta. Prebehla i zmena na poste veliteľa 17. armády, ktorým sa stal 1. apríla Karl Allmendinger. Jeho predchodca Erwin Jaenecke totiž neveril v možnosť úspešnej obrany mesta. Sovietske jednotky, ktoré boli medzitým sústredené pod vedenie 4. ukrajinského frontu podnikli útok na mesto 4. mája. Už za 4 dni sa im podarilo obsadiť strategicky dôležité Sapunské výšiny, čo malo za následok, že Nemci začali evakuovať aj zvyšky svojich vojsk. 9. mája Nemci ustúpili na posledné pozície pri Chersonskom myse. Nasledujúceho dňa Sovieti potopili dve nákladné lode plne naložené nemeckými vojskami. 11. mája sa ďalším lodiam nepodarilo bezpečne vplávať do prístavu, lebo sa nad celou oblasťou nachádzala hustá hmla a dym spôsobená zásahom nemecký zásob zadymovacej munície. Evakuačné plavidlá sa preto vrátili späť do Rumunska. 12. mája 1944 sovietske jednotky zlikvidovali posledné nemecké postavenie v oblasti a definitívne oslobodili Krym. Bojov sa na sovietskej strane účastnilo aj niekoľko partizánskych oddielov.

Dohra

Krymská operácia spôsobila veľké straty 17. armády, ktorá stratila asi 65 100 mužov. Sovietsky zväz stratil asi 17 754 padlých a nezvestných a 67 065 ranených^[1]. V dôsledku likvidácie nemeckých vojsk na Kryme bolo odstránené nebezpečenstvo ľavému krídlu sovietskeho frontu, bol znovu získaný Sevastopoľ, hlavná základňa Čiernomorského námorníctva. Vojenská situácia výrazne podryla morálku Rumunska a Bulharska, ktoré sa následne ocitli priamo ohrozené sovietskym postupom. Definitívne tiež padli Hitlerove nádeje na zapojenie Turecka do vojny.

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Krymská operácia (1944)