Poranenie hlavy je širšom zmysle slova zranenie ktorejkoľvek štruktúry hlavy či orgánu, ktorý ju tvorí. V užšom zmysle slova sa týmto termínom najčastejšie myslí poranenie mozgu. Často sa používa odborný termín kraniocerebrálne poranenie alebo kraniocerebrálna trauma.

Poranenie hlavy možno rozdeliť podľa toho, ktoré jej časť a v akej hĺbke bola zranením poškodená, podľa typu poranenia, oblasti a pod. Osobitné delenie používa i Medzinárodná klasifikácia chorôb, existujú však viaceré ďalšie, podľa rôznych autorov (často sa líšiace podľa potrieb jednotlivých medicínskych odborov).

Rozdelenie

Poranenie hlavy možno rozdeliť napríklad podľa:

• hĺbky poranenia na:
  • povrchové poranenie hlavy - zaraďujú sa sem pomliaždeniny, odreniny, bodné, sečné a rezné rany (ak nezasahujú do orgánov - oko, mozog a pod.)
  • zlomeniny lebky (zlomeniny lebkovej klenby, zlomeniny spodiny lebky, zlomeniny tvárovej časti lebky)
  • vnútrolebkové poranenie
  • poranenie oka - často sa vyčleňuje samostatne
• podľa poškodených orgánov na:
  • poranenie kože a podkožia
  • poranenie nosa
  • poranenie oka
  • poranenie tváre
  • poranenie mozgu a pod.
• podľa typu poranenia na:
  • uzavreté - napr. otras mozgu, pomliaždenie mozgu
  • otvorené - napr. strelné alebo sečné poranenie
• podľa času a etiopatogenézy na:
  • primárne - vznikajúce v čase poranenia
  • sekundárne - vznikajúce neskôr ako následok úrazu. Môžu mať intrakraniálnu (vnútrolebečnú) alebo systémovú (celotelovú) povahu.
• podľa spôsobu vzniku na:
  • priame (tiež translačné) - v mieste stretu pôsobiacej sily s hlavou
  • nepriame - vznikajú náhlou akceleráciou, zabrzdením alebo rotačnými silami, ktoré sa prenášajú na mozog

Poranenia hlavy patria do pôsobností viacerých odborov medicíny. Venuje sa im traumatológia, neurológia, neurochirurgia, maxilofaciálna chirurgia, rádiológia, rehabilitácia, otorinolaryngológia, očné lekárstvo, stomatológia a ďalšie. Každý z týchto odborov používa vlastné delenia poranení hlavy, ktoré sú zamerané na oblasť ich záujmu a odrážajú ich charakter, závažnosť a spôsoby liečby. Napríklad klinicky sa stupeň závažnosti poranenia mozgu posudzuje pomocou tzv. Glasgowskej škály porúch vedomia (angl. Glasgow Coma Scale).

Všeobecná charakteristika

Poranenie hlavy je jedným z najzávažnejších problémov v zdravotníctve. Zahŕňa široké spektrum stavov od v podstate bezvýznamných povrchových poranení ako sú rôzne odreniny, povrchové rezné rany a pomliaždeniny, cez zlomeniny tvárových kostí, poranenie oka, až k poraneniam, ktoré poškodzujú mozgové obaly a mozog samotný a môžu viesť k ťažkým a trvalým zdravotným následkom a smrti. Výsledkom sú veľké sociálne a finančné dopady nielen na postihnutého a blízke okolie, ale i na štát a jeho sociálny a zdravotný systém. Poranenia hlavy sú hlavnou príčinou smrti a trvalých zdravotných následkov v skupine detí a mladých dospelých. Na Slovensku tvorili v roku 2007 vo vekovej skupine pod 19 rokov 39% všetkých úrazov vyžadujúcich hospitalizáciu, u starších to bolo približne 25%. Celkovo tak v nemocnici v roku 2007 pre poranenie hlavy skončilo takmer 20 000 pacientov, pričom toto číslo má tendenciu k vzostupu. Najčastejšími príčinami boli pády a dopravné nehody.^[1]
Pre porovnanie: v USA boli tieto údaje sledované v rokoch 2002-2006 s počtom 1,7 milióna ošetrených ľudí s poranením mozgu ročne, z ktorých bolo 275 000 nutné hospitalizovať a 52 000 na následky poranení zomrelo.^[2]

V 50-66% prípadov sú poranenia hlavy spojené aj s poranením iného orgánového systému. Muži sú poranení 2 až 2,8-krát častejšie ako ženy. V 56% prípadov sa na úrazoch podieľa alkohol.

Diagnostika

K diagnostike charakteru a stupňa závažnosti poranenia hlavy sa používa anamnéza (odobraná od poraneného - ak je to možné - alebo od svedkov), fyzikálne vyšetrenie (a následné zhodnotenie stupňa závažnosti podľa Glasgowskej škály porúch vedomia) a zobrazovacie vyšetrenia (predovšetkým počítačová tomografia). Najväčší význam majú práve zobrazovacie metódy, pretože v akútnej fáze umožňujú rýchle a presné rozlíšenie charakteru, stupňa závažnosti a následného spôsobu liečby týchto poranení.

• rtg snímka lebky - v minulosti bežne využívaná; v súčasnosti považovaná až na výnimky za zbytočnú;^[3][4] prípadné zobrazenie zlomenín lebky nehovorí nič o prítomnosti a stupni závažnosti poranenia štruktúr v jej vnútri (mozgu, jeho obalov a ciev), ktoré sú pre prežitie pacienta rozhodujúce. Udáva sa, že viac ako štvrtina pacientov so smrteľným poranením mozgu nemala žiadnu zlomeninu lebky.
• počítačová tomografia (CT) - v súčasnosti je CT bez podania kontrastnej látky metódou prvej voľby pri diagnostike akútneho poranenia hlavy. Je široko dostupná, rýchla a umožňuje posúdiť poranenie mäkkých častí hlavy, kosti i štruktúr vo vnútri lebky. V súčasnosti sa konvenčné CT zobrazenie nahrádza rýchlejším a presnejším MDCT, ktoré umožní v prípade potreby detailné rekonštrukcie vo viacerých rovinách, CT angiografiu, zobrazenie krčnej chrbtice (ktorej poranenie býva často spojené s poraneniami hlavy, najmä ťažšími), prípadne i celého tela. Umožňuje tak rýchle a detailné vyšetrenie pacienta s polytraumou (mnohopočetnými zraneniami, napríklad po ťažkej autonehode).
• magnetická rezonancia (MRI) - pri zobrazení akútneho poranenia hlavy sa nepoužíva; jedinou výnimkou je podozrenie z týrania u detí, kde by MRI malo patriť do štandardného diagnostického protokolu.^[5] Využíva sa skôr na dôkaz a pátranie po príčinách neskorších poúrazových komplikácií.

O tom, kedy použiť pri poranení hlavy zobrazovaciu diagnostiku (v súčasnosti primárne CT), neexistuje stále jednoznačný konsenzus. Všeobecne platí, že pacienti so stredne ťažkým a ťažkým neurologickým deficitom (Glasgowská škála porúch vedomia 12 a nižšie) sa vyšetrujú vždy. Problémom je skupina s ľahkým poranením hlavy, kde niektorí lekári ordinujú CT u každého pacienta (najmä v krajinách s vysokým rizikom následných súdnych sporov). Samotné CT však nie je bez rizika a predstavuje pomerne značnú radiačnú záťaž pacienta, navyše viaceré štúdie u tejto skupiny ukázali minimálny výskyt poranení mozgu či vnútrolebečného krvácania.
V súčasnosti sa pri GCS 13 a vyššie odporúča CT v prípadoch akéhokoľvek neurologického deficitu, u detí do 2 rokov a starších nad 65 rokov, ak je úraz spojený s výraznejšími bolesťami hlavy, vracaním, ak je pacient pod vplyvom alkoholu alebo drog, pri výpadku pamäti (amnézii) a kŕčoch. Jednotlivé odporučenia sa od seba mierne líšia.^[6]

Referencie

Zdroje

• OSBORN, Anne G.. Osborn´s Brain.  : Amirsys, 2013. ISBN 978-1-931884-21-1. Kapitola Trauma Overwiew, s. 1-8. (po anglicky)
• LOHNERT, J.. Učebnica chirurgie pre záchranárov.  : UKF Nitra, 2008. ISBN 978-80-8094-356-1.