Krajinná ekológia (nazývaná aj geografická ekológia – geoekológia) je vedná disciplína, ktorá je zameraná na vyššie uvedené vzťahy z najširšieho hľadiska - na ich štúdium z hľadiska funkčných javov geosystémov a ekosystémov, pričom, berie do úvahy aj socio-ekonomické javy.

Podľa Naveha a Liebermana (1990) krajinná ekológia jednoducho mladým odvetvím modernej ekológie, ktoré sa zaoberá vzájomnými vzťahmi medzi človekom a jeho voľnými i zastavanými krajinami. V strednej Európe sa rozvinula ako výsledok holistického prístupu, modifikovaného geografmi, ekológmi, krajinnými plánovačmi, dizajnérmi a manažérmi pri ich pokuse preklenúť medzery medzi prírodnými, humánnymi a urbánnymi systémami.

Ekológia krajiny sa podľa Formana a Godrona (1993) zameriava na:

• štruktúru, priestorový charakter krajinných zložiek a ekologických objektov (ako sú živočíchy, biomasa, minerálne živiny),
• funkcie, tok objektov medzi krajinnými zložkami,
• zmenu a premeny tejto mozaiky v čase.

Vyššie citovaní autori vyčleňujú sedem všeobecných princípov krajinnej ekológie. Tieto zahrnujú štruktúru a funkciu, biotickú diverzitu, tok druhov, prerozdelenie živín, tok energie, zmenu a stabilitu krajiny.

Toto však nie je jediný prístup k predmetu a obsahovej náplni ekológie krajiny. Reprezentuje skôr ekosystémový ako geosystémový prístup a princíp štúdia krajiny a vzťahov v jej sfére. Na Slovensku (predtým v Česko-Slovensku) smerovalo úsilie vo vývoji krajinnej ekológie predovšetkým k rozpracovaniu jej základov do podoby reálne aplikovateľnej v krajinno-ekologickom plánovaní (Ružička, Ružičková, Žigrai 1978, Ružička, Miklós 1982 a iné práce Ružičku i jeho spolupracovníkov). Úroveň tohto plánovania dosiahla veľmi vysoký stupeň, o čom svedčí aj to, že jeho metodické základy odporučili na Summite o Životnom prostredí v Rio de Janeiro v r. 1992 prijať z celosvetového hľadiska.