Kolonizácia Južnej Ameriky bol dlhodobý proces osídľovania a zakladania kolónii v Južnej Amerike. Za začiatok kolonizácie sa pokladá objavenie Ameriky Krištofom Kolumbom v roku 1492. Od vtedy začali španielski conquistadori postupne dobývať a kolonizovať jednotlivé územia až do začiatku 19. storočia, kedy tu vznikli formálne nezávislé štáty.

Kolumbus a prví španielski conquistadori však objavili geograficky najprv oblasti Karibiku a Severnej Ameriky (dnešné Mexiko) a do Južnej Ameriky postupovali po mori pri pobreží Pacifiku a čiastočne aj po súši cez oblasť Strednej Ameriky na západné pobrežie kontinentu. Naopak Portugalčania sa zameriavali na kolonizáciu vedenú z východného pobrežia dnešnej Brazílie ďalej do vnútrozemia. Najjužnejšie oblasti dnešnej Južnej Ameriky (dnešný Uruguaj a Argentína) boli kolonizované z dvoch strán: z oblasti Ánd a z mora, kde Španieli v roku 1580 založili prístavné mesto Buenos Aires.

Pôvodné juhoamerické kultúry a kolonizácia

Juhoamerický kontinent osídlil človek dávno pred príchodom európskych dobyvateľov na začiatku 16. storočia. Napríklad už pred 10 000 rokmi je doložené ľudské osídlenie v oblasti And. Z kultúrneho hľadiska bola Južná Amerika v čase svojho objavenia osídlená rôznymi ľudskými kultúrami. Niektoré z nich mali pomerne zložitú spoločenskú organizáciu a štát, iné možno označiť ako prírodné alebo nomádske kultúry obývajúce rozsiahle oblasti juhoamerických pralesov, alebo pampy. Náhodne možno spomenúť napríklad niektoré juhoamerické pôvodné národy ako Guaraníovia, Kečua, Aymara, Arawaka, Auraca alebo Patagoncov.

Z hľadiska európskeho dobývania sa najčastejšie spomínajú dve americké civilizácie: v oblasti Severnej Ameriky sú to Aztékovia a v oblasti Južnej Ameriky Inkovia. Obe tieto civilizácie boli relatívne zložito organizovanými agrárnymi spoločnosťami s vlastným náboženstvom, znalosťou viacerých technológii (architektúra, metalurgia) a bohatou spoločenskou stratifikáciou. Vzhľadom na svoju vyspelosť tak predstavovali pre iberských dobyvateľov najväčšiu vojenskú a politickú výzvu.

Kontakt Európanov s americkým obyvateľstvom predstavoval nielen vojenskú výzvu, ale aj kultúrny a biologický stret nazývaný často ako „kolumbovská výmena“. Jedným z významných prvkov tohto stretu vo vzťahu k pôvodnému i k európskemu obyvateľstvu bol prenos nových ochorení z Amerík do Európy a hlavne z Európy do Amerík. Prenos ochorení bol vo väčšine prípadov nechceným a nečakaným následkom objavenia a dobývania Ameriky. Na druhej strane malo dobývanie (Južnej) Ameriky najfatálnejšie dopady pre domorodé obyvateľstvo, a to vďaka kombinácii mnohých javov ako bol spomenutý prenos ochorení, podriadenie sa novému ekonomickému systému postavenom na masovej exploatácii, postavenia do nerovného, podriadeného vzťahu k európskemu kolonizátorovi, násilnej konverzie ku katolíctvu spojenej s ničením domorodej kultúry a tradícií, vnucovania európskeho jazyka (často spojené s premenovaním) atď. Niektorí autori hovoria v súvislosti s dobývaním Amerík o genocidálnych praktikách:

Štatistické odhady môžu ilustrovať mieru zamýšľaných i nezamýšľaných dopadov dobývania Ameriky pre pôvodných obyvateľov kontinentu. Podľa týchto nepresných odhadov bolo okolo roku 1492 v Amerikách okolo 75 miliónov pôvodných obyvateľov^[2], okolo konca 19. storočia ich bolo len okolo 4 – 4,5 milióna (teda len asi 6 % odhadovaného počtu v roku 1492).^[3]

Inkská ríša

Inkská ríša predstavovala posledný predkoloniálny štátny celok v oblastiach Ánd a vznikla okolo roku 1438, kedy bol korunovaný Pachacútec Yupanqui považovaný za zakladateľa Inkskej ríše. S jeho menom je spájaný nielen rad správnych reforiem, ale aj prestavba inkského hlavného mesta Cusca a snáď i kultového centra Inkov Machu Picchu. Rovnako ako iné ríše bola aj Inkská ríša vo svojej podstate multietnická a vznikla expanziou a nadvládou nad inými kultúrami. Už Pachatékov syn Túpac Yupanquipanquiho v rokoch 1471-1493 musel čeliť povstaniu a následne zamieril inkskú expanziu smerom na juh až do oblastí dnešného Čile a Argentíny. Jeho nástupca Huyana Capac sa venoval ďalšej konsolidácii ríše a jej expanziu orientoval neúspešne východným smerom. Po jeho smrti asi v roku 1527, alebo 1528 sa začala občianska vojna medzi Capakovym synom Huascárom a ľavobočkom Atahualpom. V roku 1532 vo vojne zvíťazil Atahualpa, ale už v dobe kedy sa na peruánskom pobreží vylodili španielski dobyvatelia vedení Franciskom Pizarrom s mandátom dobytia Peru. Atahualpa padol do španielskeho zajatia a 29. augusta 1533 bol popravený.

Okolo roku 1537 zorganizoval ďalší Ink Manco Tapak povstanie proti Španielom, ktoré ale bolo vďaka lepšie konsolidovanej vojenskej moci Španielov neúspešné. Značná časť obyvateľstva sa potom presťahovala do odľahlých oblastí západných Ánd, Inkská ríša prežívala svoj pád ďalších zhruba štyridsať rokov. V roku 1572 Španieli porazili i posledného Inku Tupaka Amarú, čím bolo dobytie Inkskej ríše dokončené.

Konsolidácia španielskej kontroly nad Južnou Amerikou

Paralyzácia inkskej moci zajatím a následne popravením Atahuelpu neznamenala okamžitú konsolidáciu španielskej moci v oblastiach dosiaľ kontrolovaných Inkami. Naopak, čoskoro vznikol nový konflikt o moc medzi samotnými conquistadormi F. Pizzarom a Diegom de Almagrom a ich stúpencami. V tomto konflikte bol najprv zabitý Almagro (1538) a neskôr i samotný F. Pizarro (1541). Tento konflikt bol okrem iného výsledkom minimálnej kontroly zo strany Madridu. Napriek tomu bola v roku 1535 založená Lima, mesto, ktoré sa neskôr stalo centrom španielskej koloniálnej správy nad celou oblasťou Ánd a snáď vôbec najvýznamnejším centrom španielskej moci v Južnej Amerike. Následne bolo v roku 1542 založené vicekráľovstvo Nové Kastílsko, neskôr premenované na vicekráľovstvo Peru. Až v roku 1572 bolo vicekráľovstvo úplne politicky konsolidované vicekráľom Franciscom de Toledom, ktorému sa podarilo zlomiť posledné stopy inkského odporu a popraviť posledného Inka Túpaca Amaru.

Začiatky portugalskej kolonizácie v Brazílii

V roku 1500 sa v oblasti dnešnej severovýchodnej Brazílie vylodil portugalský moreplavec Pedro Álvares Cabral. V tejto dobe ale nebola kolonizácia v Amerike pre Portugalčanov hlavným záujmom, lebo sa zameriavali na obchod s Indiou a expanziu v oblasti západného pobrežia Afriky, alebo v Maroku a v Ázii. Väčší záujem o juhoamerické dŕžavy začali mať Portugalčania až v súvislosti so španielskou expanziou na kontinente. Preto medzi rokmi 1516 – 1530 boli z Portugalska posielané lode, ktoré mali chrániť portugalské záujmy v oblasti pred Španielmi a francúzskymi korzármi. Skutočný začiatok kolonizácie Brazílie založenej na podpore Koruny bola výprava Martima Alfonsa de Sousa, ktorý po roku 1532 reorganizoval správu založením prvých kapitanátov, založil prvé brazílske mestá a preskúmal veľkú časť brazílskeho pobrežia.

V roku 1548 Koruna rozhodla posilniť vplyv centra v oblasti a zriadila nový úrad generálneho guvernéra so sídlom v meste Bahía. Týmto spôsobom prišli majitelia kapitanátov o väčšinu svojich politických práv.

Organizácia španielskych a portugalských kolónii v Južnej Amerike

Počas prvého storočia španielskej a portugalskej kontroly nad Južnou Amerikou bola iberská moc postupne organizovaná a konsolidovaná. V dobe prvých asi 50 rokov bol tento proces ovplyvnený postupným objavovaním nových území, zakladaním nových koloniálnych miest, postupným príchodom väčšieho počtu imigrantov z Iberského polostrova a z Európy a konečne tiež domorodým odporom voči conquistadorom. Ďalším, nemenej významným problémom, bola vzdialenosť Koruny a problematická a zdĺhavá komunikácia medzi kolóniami a centrom v Madride a Lisabone. Napriek tomu prvá generácia conquistadorov bola čoskoro nahradená novými imigrantmi a v najvyšších postoch potom Španielmi/Portugalčanmi z polostrova (peninsulares).

Najvyšším španielskym koloniálnym úradom bola Rada pre Indiu (Casa de las Indias, 1524) v ktorej bolo 9 až 12 členov pochádzajúcich z najvýznamnejších španielskych šľachtických rodín. Rada pre Indiu sídlila v Španielsku pri kráľovskom dvore a nebolo neobvyklé, že jej členovia nikdy nový kontinent sami nenavštívili.^[4] Do jej právomoci patrili všetky záležitosti kolónii ako bol výber nových vicekráľov, guvernérov a sudcov, vydávanie zákonov, obchodných licencií a povolení na emigráciu do Ameriky, rovnako ako záležitosti inkvizície a misií. Rada ako taká pripravovala dobrozdania pre kráľa, ktorého potvrdenie dávalo rozhodnutiu všeobecnú platnosť.

Podriadeným orgánom bola Casa de la Contratación (Kontratačný úrad) sídliaca v Seville (založená v roku 1503), do ktorej právomocí spadali najmä obchodné záležitosti a moreplavba. Casa bola pravdepodobne organizovaná podľa janovského vzoru.^[5]

Najvyšším správnym a politickým orgánom bol v Južnej Amerike vicekráľ (vicerey), ktorý predstavoval španielskeho kráľa v kolóniách. Vicekráľ spravoval rozsiahle oblasti Južnej Ameriky spojené do vicekráľovstva (virreinato) a bol obklopený rozsiahlym dvorom. V prvom období kolonizácie boli v španielskej Amerike dve vicekráľovstvá: v roku 1535 založené Nové Španielsko (Nueva Espaňa), ktoré zahŕňalo územie Mexika v Severnej Amerike, Strednú Ameriku a Karibské ostrovy a časť Venezuely v Južnej Amerike, a v roku 1542 zriadené Vicekráľovstvo Peru, ktoré zahŕňalo všetky ostatné územia v Južnej Amerike okrem tých portugalských. Až v 18. storočí boli zriadené dve ďalšie vicekráľovstvá, čím sa zmenšili územia dvoch pôvodných, príliš rozsiahlych vicekráľovstiev: Nová Granada (1717) v oblastiach dnešnej Panamy, Kolumbie, Ekvádoru a Venezuely, a Laplatské vicekráľovstvo (1776) zahŕňajúce dnešnú Argentínu, Paraguaj, Uruguaj a Bolíviu. Popri vzniku nového vicekráľovstva Nová Granada prišlo k ďalšiemu územnému deleniu kolónii do tzv. intendencias.

Vicekráľovstvá boli rozdelené do menších správnych jednotiek, ktoré sa členili buď do guvernie (gobernaciones), generálného kapitanátu, alebo do audiencie. Guvernia mala vládny (či správny) charakter, generálny kapitanát vojenský a audiencia súdny. V rámci guvernie existovali menšie obvody alcadía mayor, alebo corregiemento. Obecne možno nižšiu správu v španielskej Južnej Amerike charakterizovať ako pomerne nejednotnú. Vlastnú správu mali domorodí obyvatelia a inú správu koloniálne mestá, ktoré boli organizované a stavané podľa európskych vzorov. Mestá boli spravované mestskými radami (cabildo).

Španielska koloniálna správa a organizácia sa počas troch storočí svojej existencie samozrejme menila. Jej najvýznamnejším rysom bol dôraz na centralizáciu, ktorý korešpondoval so začínajúcim ideálom a praxou španielskeho absolutizmu, ktorý a začal formovať práve v čase španielskej koloniálnej expanzie v Južnej Amerike za kráľa Filipa II.

V prípade portugalských kolónii v Južnej Amerike, teda koloniálnej Brazílie, je možné nájsť rad podobných prvkov ako v španielskom prípade. Po roku 1500 boli portugalské územia zorganizované do 15 kapitanátov, ktoré mali vojensko-feudálny charakter a ktoré boli dedičné. Tento princíp sa ale ukázal ako neúspešný a prestal byť v súlade so záujmami Koruny, ktorá posilnila svoj vplyv v oblasti zriadením funkcie generálneho guvernéra (1549), ktorý bol nadriadený kapitanátom a oklieštil ich politické funkcie. Neskôr (1621) pristúpili aj Portugalčania k zriadeniu dvoch vicekráľovstiev (v portugalčine sa používal pojem Estado- štát). K tomuto rozhodnutiu prišlo pod vplyvom španielskej správy vzhľadom na to, že Portugalsko a s ním i jeho kolónia sa v rokoch 1580 až 1640 dostali pod vládu španielskych kráľov. V tejto dobe prišlo aj k väčšiemu dôrazu na centralizáciu, ktorá do tej doby bola v portugalských kolóniách oveľa menšia. Záujem o americké kolónie bol neskôr posilnený vďaka úpadku portugalského vplyvu v Ázii, a to počas 17. a v 18. storočia.

Koloniálna spoločnosť v Južnej Amerike

Koloniálna spoločnosť bola charakterizovaná na prvom mieste prísnou stratifikáciou obyvateľstva do dvoch obecných skupín, ktoré boli nazývané ako Republika Španielov (Republica de los Espaňoles) a Republika Indiánov (Republica de los Indios). Ranou základnou spoločenskou inštitúciou, ktorá tiež sprostredkovávala vzťahy medzi obomi republikami, bola tzv. „encomienda“. Išlo o čiastočne stále feudálnu inštitúciu, ktorá dávala encomendadorovi moc nad určitým územím a jeho obyvateľstvom. Jeho povinnosťou bolo miestne indiánske obyvateľstvo ochraňovať a christianizovať. V prípade potreby mal byť pripravený na vojenskú pomoc Korune, od ktorej encomiendu získal. Za to mohol od Indiánov vyberať dane v podobe poľnohospodárskej produkcie, výrobkov, alebo drahých kovov.^[6] Táto forma sa ale už veľmi skoro dostala do krízy a v 17. storočí ju nahradilo tzv. repartimiento, ktoré predstavovalo ďalšiu formu nútených prác pre členov republiky Indiánov. Ďalšou formou pre organizáciu hospodársko-spoločenských vzťahov v koloniálnej Amerike bola "hacienda", ktorá kombinovala nútenú prácu a prácu za mzdu s paternalistickými vzťahmi medzi roľníkmi a padronom (majiteľom haciendy).^[7]

Južná Amerika ako spoločnosť kást

Toto rozdelenie na dve republiky bolo založené na rasistickej stratifikácii obyvateľstva. Republika Španielov sa skladala z európskeho a bieleho obyvateľstva a bola ďalej hierarchizovaná na vládnuce elity (španielska šľachta a bohatí kreoli vlastniaci rozsiahle haciendy a bane), mestské elity (bohatí obchodníci) a konečne chudobnejšie a chudobné vrstvy. Republika Španielov bola nadradená ďaleko početnejšej republike Indiánov, ktorá bola tvorená pôvodným obyvateľstvom a hybridným obyvateľstvom, ktoré vzniklo miešaním európskej a indiánskej rasy (mestizzo), ale tiež s černošským obyvateľstvom dovezeným z Afriky na otrocké práce. Zmiešané i biele obyvateľstvo bolo rozdelené do kást, ktoré zohrávali v spoločenskom a kultúrnom zmysle významnú úlohu. Tento kastový systém sa týkal oboch republík. Obe mali vlastnú samosprávu a platili v nich odlišné zákony, ale republika Indiánov bola vo všetkých oblastiach podriadená kolonizátorom. Komplexnosť vzťahov medzi obomi republikami výstižne zhrňuje B. Roedl:

Kastový systém v Južnej Amerike rozdeľoval obyvateľstvo do niekoľkých kást podľa rasového princípu. Išlo o veľmi zložitý systém spoločenskej hierarchie, ktorý vypadal napríklad nasledovne:

Terminológia nebola v rámci tohto kastového systému jednotná, čo znamenalo, že sa jednotlivé názvy mohli líšiť regionálne, alebo časovo. Rasové hľadisko bolo a stále latentne zostáva významným problémom juhoamerických spoločností. Napríklad v Bolívii, alebo Venezuele sa stali prezidentmi po prvé ne-kreolovia až v posledných rokoch (Evo Morales a Hugo Chavéz).

Rola a význam katolíckej cirkvi v Južnej Amerike

Vzhľadom na to, že hlavným ideologickým ospravedlnením iberskej conquisty juhoamerického kontinentu bolo obrátenie na katolícku vieru, zohrávala tu významnú úlohu tiež katolícka cirkev. Na začiatku conquisty prebehla vo vnútri cirkvi diskusia o obecnom postavení domorodých Indiánov. Táto diskusia vyvrcholila známou diskusiou z Valladolidu, v ktorej dominikán Bartolomé de las Casas a teológ Juan Ginés de Sepúlveda predstavovali dva odlišné tábory názorov v cirkvi. Las Casas argumentoval, že domorodci sú slobodní ľudia žijúci v prirodzenom ráde a teda, že si zaslúžia rovnaké zaobchádzanie ako iní. Neskôr sa vášnivo snažil obhajovať indiánske obyvateľstvo pred bezohľadným vykorisťovaním dobyvateľov:

Naopak Sepúlveda videl v domorodcoch prirodzených otrokov (pojem prejal od Aristotela), čo podľa neho znamenalo, že ich zotročovanie je prirodzené a Indiáni si nemôžu sami vládnuť. Sepúlveda potom obhajoval spravodlivú vojnu proti indiánskemu obyvateľstvu, ktorá vychádzala z jeho predstáv o necivilizovanosti a neľudskosti Indiánov obecne:

Táto diskusia dobre charakterizuje úlohu katolíckej cirkvi v kolóniách, kde sa na jednu stranu podieľala na niektorých krutostiach tým, že ich podobne ako Sepúlveda ospravedlňovala, ale na druhej strane to tiež bola katolícka cirkev, ktorá sa domorodcov najhlasnejšie zastávala.

V súvislosti s katolíckou cirkvou je dobré tiež spomenúť špecifické postavenie, ktoré mala v Južnej, respektíve Latinskej Amerike, vo vzťahu k štátu, respektíve svetskej moci. V Latinskej Amerike obecne existoval systém patronato real, ktorý v praxi znamenal, že miestna cirkev podliehala priamo autorite štátu a až po ňom Vatikánu. Znamenalo to, že Vatikán nechal španielskym a portugalským panovníkom v kolóniách voľnú ruku napríklad v otázkach výberu biskupov a arcibiskupov a pod. Popri františkánoch, alebo dominikánoch a ďalších, bol najaktívnejším rehoľným rádom v Južnej Amerike jezuitský rád. Jezuiti mali na kontinente jedinečné postavenie. V oblastiach dnešného Paraguaja, Bolívie, Argentíny, Uruguaja a Brazílie založili počas 17. a 18. storočia tzv. jezuitské redukcie (reducciones indios), ktoré spájali misionársku a christianizačnú činnosť s ekonomickou, v ktorej boli veľmi úspešné. Pre svoje autonómne postavenie a hospodársky úspech boli redukcie vnímané negatívne zo strany štátu. V dobe tzv. bourbonských reforiem bol jezuitský rád zrušený (1767) a redukcie takto zlikvidované.

Popri ideologickej úlohe mala katolícka cirkev významnú kultúrnu a vzdelávaciu úlohu. V polovici 16. storočia vznikla v Južnej Amerike prvá univerzita, ktorá bola úplne pod kontrolou a organizáciou katolíckej cirkvi. Išlo o Univerzitu Svätého Marka v Lime. Druhá univerzita bola v rovnakej dobe založená v severoamerickej časti španielskeho koloniálneho panstva v Mexiku (Kráľovská a pontifikálna univerzita). V prípade portugalských kolónii v Južnej Amerike existovala naďalej závislosť na univerzitnom vzdelaní v metropole (najmä na univerzite v Combre). Až v 18. storočí vznikali v koloniálnej Brazílii prvé učené spoločnosti a polytechniky. Hlavnými vzdelávacími inštitúcia tak boli v portugalských kolóniách jezuitské semináre a misionárske školy, ktoré samozrejme existovali aj na španielskych územiach.

Koloniálne hospodárstvo

Hospodársky záujem bol jedným z hlavných motorov zámorských objavov 16. storočia. Základnou charakteristikou vzťahu medzi kolóniami a metropolou bola hospodárska závislosť. Tá v praxi znamenala, že metropola (Madrid alebo Lisabon) určovala dopyt i odbyt pre koloniálny tovar, často vydávala licencie a privilégia pre obchod s kolóniami a obchodnú výmenu medzi kolóniami a centrom i vo vnútri kolónii a medzi kolóniami rôznymi spôsobmi regulovala. Dôležitým aspektom tohto vzťahu je skutočnosť, že obchodná výmena ako taká bola od začiatku v rukách kolonizátorov, neskôr kreolov, ktorí si pomerne dlho dobu udržiavali dobré vzťahy s metropolou. Na začiatku 17. storočia dochádzalo k oslabovaniu ekonomickej sily a politického vplyvu Španielska i Portugalska, ktoré navyše utrpelo stratou niektorých svojich kolónii v Ázii. Naopak silné postavenia získali v 17. storočí Anglicko a Holandsko, ktorých postoj bol viac pragmatický a flexibilný. Obchodná i vojenská sila Anglicka, respektíve Spojeného kráľovstva, viedla k tomu, že paradoxne i samotné Španielsko a Portugalsko začali byť počas 18. storočia ekonomicky závislí na Spojenom kráľovstve.

Obecne je najmä raná obchodná výmena medzi Amerikami, Afrikou a Európou popisovaná ako tzv. trojuholníková obchodná výmena. Zatiaľ čo Európa vyvážala do kolónii v Amerike hotové výrobky (nástroje, neskôr technológie, luxusný tovar z Orientu a pod.), americké kolónie vyvážali do Európy najmä suroviny (drahé kovy, drevo, perly, cukor, kakao, tabak a pod). Afrika poskytovala Amerikám pracovnú silu v podobe čiernych otrokov a získavala z Európy hotové výrobky a niektoré koloniálne tovary.

Základom koloniálneho hospodárstva bola produkcia surovín pre metropolu. Prvotný záujem o drahé kovy (najmä zlato a striebro) viedol k založeniu rady baní, z ktorých najznámejšia je asi baňa v Potosí (dnešná Bolívia). Vedľa toho Južná Amerika ponúkala možnosti na produkciu ďalších nerastných surovín, alebo koloniálnych produktov ako boli cukrová trstina, bavlna, drevo, banány, kokosy, tabak a pod. V rámci týchto na vývoz orientovaných ekonomických vzťahov vznikali v Južnej Amerike spoločensko-hospodárske inštitúcie ako napríklad hacienda, plantáž, alebo fazenda, ktoré tiež upravovali vzťahy a postavenie medzi potomkami pôvodného obyvateľstva a kreolmi, rovnako ako reflektovali a reprodukovali kastový systém.

Iné koloniálne veľmoci v Južnej Amerike

Hoci Južnú Ameriku dominantne kolonizovalo Španielsko a Portugalsko, vznikali tu tiež menšie kolónie iných európskych koloniálnych veľmocí, a to najmä Holandska, Francúzska a Spojeného kráľovstva. Táto skutočnosť bola výsledkom konkurenčných snáh a ekonomických záujmov týchto veľmocí vo vzťahu k Španielsku a Portugalsku.

• Holandsko:

Okrem niektorých karibských ostrovov (Svätý Martin, Curaçao) sa expandujúci Holanďania v Južnej Amerike zamerali na oblasti kde už existovali portugalské kolónie. V roku 1624 obsadili mesto Salvador da Bahia a rok ho kontrolovali, neskôr v roku 1630 sa pod holandskú kontrolu dostala aj portugalská provincia Pernambuco. Okolo roku 1650 bol takmer celý obchod s otrokmi a cukrovou trstinou pod kontrolou Holanďanov. Napriek tomu podobne ako v prípade Ázie nebola holandská kontrola týchto kolónii dlhodobo úspešná. Najdlhšie si udržali kontrolu (a to do roku 1975) nad Surinamom ležiacim na severnom pobreží juhoamerického kontinentu.

• Francúzsko:

Hlavný francúzsky záujem v kolóniách sa dlhodobo orientoval skôr na oblasti Severnej Ameriky, ale vzhľadom na to, že oblasť Karibiku a severného pobrežia Južnej Ameriky bola strategicky i obchodne veľmi dôležitá, Francúzi sa snažili udržovať svoju prítomnosť i v tejto oblasti. Na začiatku 17. storočí (1624) začali osídľovať oblasť na severnom pobreží, ktorá je dnes viac menej totožná s tzv. Francúzskou Guyanou. Popri tom kolonizovali aj susedné ostrovy v Karibskom mori, Martinique a Guadeloupe, ktoré sú dodnes zámorskými teritóriami Francúzska.

• Anglicko, resp. Spojené kráľovstvo:

Rovnako ako v prípade Francúzska bolo ťažisko záujmov Anglicka na juhoamerickom kontinente v oblasti Karibiku (napr. Barbados, Grenada) a na severnom pobreží Južnej Ameriky, kde od 17. storočia Anglicko súperilo s Holandskom dlho do 19. storočia. Bývalá holandská kolónia, tzv. Britská Guyana, sa stala britskou kolóniou až v roku 1814 po takmer dvoch storočiach sporov. Anglická (britská) prítomnosť na kontinente nebola založená na kolonizácii teritórií, ale na ekonomickej a vojenskej sile, ktorú počas 18. a 19. storočia Spojené kráľovstvo získalo. Význam postavenia Spojeného kráľovstva dobre ilustruje zisk tzv. assienta. Assiento bola dohoda uzavretá medzi Španielskom a Spojeným kráľovstvom v roku 1713, ktorá dávala Spojenému kráľovstvu monopolné postavenie pre predaj otrokov do všetkých španielskych kolónii na 30 rokov.

Pozri aj

• Kolonializmus
• Južná Amerika
• Latinská Amerika
• Objavenie Ameriky
• Inkská ríša
• Kolonizácia Severnej Ameriky

Referencie

1. ↑ Stannard, D.: American Holocaust.The Conquest of the New World, Oxford University Press.Oxford 1992.s.147
2. ↑ Thorton,R.: American Indian Holocaust and Survival. A Population History Since 1492.University of Oklahoma Press 1990,s.25.
3. ↑ Tamtiež, s. 42.
4. ↑ Bailey, H.-Nasatir,A., Latin America. The Development of Civilization. Michigan Un. Press 1973, s.173.
5. ↑ Lockhardt. J.-Schwartz, S.B.: Early Latin America. A History of Colonial Spanish America and Brazil. Cambridge Un. Press. Cambridge 1983, s.64.
6. ↑ Yeager, T.J.: Encomienda or Slavery? The Spanish Crown's Choice of Labor Organization in Sixteenth-Century Spanish America. In Journal of Economic History.Vol.55.N.4/1995, s. 842-859.
7. ↑ Lockhardt, J.-Schwartz, S.B.: Early Latin America. A History of Colonial Spanish America and Brazil.Cambridge Un. Press. Cambridge 1983, s. 134-142.
8. ↑ Roedl, B. Stručná historie států. Peru. Nakladatelství Libri. Praha 2003 s.34.
9. ↑ Podle A.Loomba: Colonialism/Postcolonialism. Routledge. London 1998, s. 120.
10. ↑ Bartolome de las Casas: A Short Account of the Destruction of the Indies.Online. prístup 10.11.2009
11. ↑ Sepúlveda, Juan G.: On the Reasons for the Just War among the Indians.Online. prístup 10.11.2009

Literatúra

• BAILEY Helen - NASATIR Abraham. Latin America. The Development of Civilization, Michigan Un. 1973. ISBN 978-0-13-524264-3.
• POLIŠENSKÝ Josef (a kol.). Dějiny Latinské Ameriky. Svoboda Praha 1979.
• KEEN Benjamin. Latin American Civilization: History and Society. 1492 to the present. Westview Press New York 2000. ISBN 978-0-8133-3623-7.
• KEEN Benjamin - HAYNES Keith. A History of Latin America. Cengage Learning Stamford 2008. ISBN 978-0-618-78318-2.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kolonizace Jižní Ameriky na českej Wikipédii.