Kokuricu Jojogi kjógidžó (jap. 国立代々木競技場, dosl. Národná športová hala v Jojogi) je štadión v tokijskej štvrti Jojogi, ktorý navrhol na plavecké a basketbalové súťaže letných olympijských hier 1964 architekt Kenzó Tange.

Je vynaliezavým riešením zložitých funkcií. Jeho realizácia vyniká jednoduchosťou a skulpturálnou jasnosťou. Pozostáva z troch odlišných prvkov: veľký a malý štadión sú spojené servisnou budovou, ktorej plochá strecha slúži na prepravu návštevníkov. Dramatický tvar budovy poskytuje skĺbenie funkcie so štruktúrou a uplatňuje symbolickú výrečnosť tradičnej japonskej architektúry.

Za svoj úspech vďačí tomu, že prekračuje medze číreho funkcionalizmu. Poskytuje prostý a poetický obraz, ktorý invenčne interpretuje racionálny princíp „formy sledujúcej funkciu“ a stelesňuje Tangeho tvrdenie, že len niečo, čo je pekné, môže byť skutočne funkčné.

Základné údaje

• Lokalita : Tokio, Japonsko
• Datovanie: 1961-1964
• Stavebný materiál: železobetón, oceľ, napnutá konštrukcia
• Stavebný typ: športový štadión

Letecký pohľad

Hlavný štadión má elipsovitý pôdorys a zmestí sa do neho 15 000 sediacich divákov. Nachádzali sa tu bazény na plavecké súťaže a ďalšie vodné športy, pričom sa mohol premeniť aj na klzisko. Menší kruhový štadión, ktorý poskytuje 4 000 miest na sedenie, bol pôvodne určený na basketbal, dnes však hostí aj iné športové a konferenčné podujatia. Štadióny sú prepojené objektom s rozličnými priestormi s pomocným vybavením, tréningovým bazénom, jedálenskou halou a s kanceláriami. Na jeho streche sa naprieč celým komplexom tiahne vyvýšená komunikácia pre návštevníkov. Táto zvýšená cesta pre chodcov si zachovala popularitu a stala sa živým priestorom kultúrno-spoločenských aktivít a promenád.

Popis stavby

Architektúra tvorila nápadnú kulisu medzinárodnej športovej udalosti bez toho, aby výraznejšie prízvukovala svoju funkciu.

Novátorsky tvar zavesenej strechy vytvára ľahkú a jasnú preklenujúcu konštrukciu. Betónový stožiar slúži ako pilier na zavesenie lán hlavnej strechy. Hlboko zapustený betónový blok zakotvuje masívne napínacie laná, z ktorých každé má v priemere 33 centimetrov. Napnuté štruktúry pôsobia dojmom ľahkosti, oceľové laná však musia odolávať obrovskej záťaži. Reťazové strešné laná, sú priviazané k hlavnému podpornému lanu. Sieť, vytvorená osnovou transverzálnych lán, podopiera oceľové pláty prikrývajúce strechu. Tvar lán opisuje zložitý, avšak prirodzený trojrozmerný oblúk strešnej formy. Mierny oblúk strešnej línie nepriamo odkazuje na tvar striech tradičných japonských chrámov.

V dôsledku napnutia hlavných podporných lán vznikol pozdĺž hrany eliptický otvor. Využili ho na zriadenie zastierateľných svetlíkov, ktoré mohli do interiéru dodávať prirodzené svetlo. Mohutný tlak a napätie, ktorému čelí betón a oceľ, nachádzajú dramatické vyjadrenie v spojení lana s kotevnými blokmi. Jednoduché spracovanie prispieva k presvedčivému s spoľahlivému pôsobeniu podporných prostriedkov tejto dramatickej a krehkej štruktúry.

Prečnievajúci prístrešok hlavného štadióna pôsobí jednoznačne ústretovým, prívetivým dojmov hneď od vstupu. Je vytvorený predĺžením polovice elipsovitého pôdorysu pozdĺž centrálnej osi. Symetrický tvar sa tu pozvoľne prispôsobuje funkcii budovy a jeho štruktúra sa vyznačuje prirodzenou rovnováhou.

Vonkajší betónový múr vytvára okrajový záchytný pás siete strešných lán. Jeho sochárska krivka zodpovedá silám, ktorými pôsobia laná. Akoby napnutím strechy nadvihnutý tvar prirodzene vyvažuje silokrivky stavby. Dokonalá kvalita holého betónu je odkázaná na presnosť stolárskych prác, nevyhnutných na vytvorenie debnenia. Vzhľadom na úzkostlivé štandardy japonskej konštrukcie je pre ňu liaty betón obzvlášť vhodným materiálom.

Kamenný valový múr je narážkou na mohutné opevnenia japonských feudálnych hradov. Skulpturálny tvar štadióna dopĺňa krajinné dotvorenie terasových rovín.

Vnútorný objem štadióna svojou dramatickosťou napĺňa očakávania navodené vonkajšou formou, pričom usmerňuje pozornosť divákov na centrálnu súťažnú časť. Zvlnený profil strechy je vypočítaný tak, aby poskytoval divákom vnútri štadióna voľný, ničím nezastretý výhľad. Sedadlá sú usporiadané v klesajúcich radoch, vybiehajúcich z betónových pilierov, ktoré podopierajú vonkajší múr.

Budova so svojimi vidlicovito rozvetvenými ramenami betónového stožiara pripomína skrížené krokvy tradičných šintoistických svätýň. Aj keď ide len o náznak súvislostí, je dostatočným svedectvom jedinečného kultúrneho dedičstva.

Zdroje

• Stevenson, N.: Architektúra. Bratislava, IKAR 2003, 112 s., ISBN 80-551-0596-0
• Hollingsworthová, Mary: Architektura 20. Století. Praha, Columbus 1993, 189 s. ISBN 80-7136-035-X
• Kenzo Tange na archiweb.cz (po česky)
• Kenzo Tange Associates (po anglicky)