Rímsky cisár Gallienus (Musée du Cinquantenaire, Brusel)

Gallienus alebo Publius Licinius Egnatius Gallienus (* 218 – † 268) bol rímsky cisár, ktorý vládol v rokoch 253 – 268. Jeho otcom bol Publius Licinius Valerián, neskorší cisár, matkou Egnatia Mariniana, dcéra Egnatia Victora Mariniana. Obidvaja rodičia boli italského pôvodu. Gallienus bol ženatý s Iuliou Corneliou Saloninou, s ktorou mal troch synov – Valeriana, Salonina a Mariniana.

Úvod

Gallienus má medzi cisármi, ktorí vládli v 3. storočí zvláštne postavenie. Bol to muž, ktorý akoby sa ani nehodil do éry barbarských vpádov a občianskych vojen, človek s intelektuálnymi záujmami a širokým rozhľadom, ktorý prevyšoval väčšinu svojich súčasníkov. Jeho rečnícke schopnosti, záľuba v gréckej kultúre a podpora novoplatonského filozofa Plotina hovoria samy za seba. Zároveň bol však Gallienus aj dobrým vojvodcom a organizátorom – bez týchto vlastností by v nepokojnom 3. storočí ako panovník neuspel.

Gallienov život pred cisárskou proklamáciou jeho otca Valeriána sa rozplýva v hmle. Okrem dátumu jeho narodenia (218) máme vlastne k dispozícii len neisté náznaky, že prišiel na svet vo Falerii Novi severne od Ríma. Určite však vyrástol v bohatom a kultivovanom prostredí, ako sa patrilo na potomka urodzenej senátorskej rodiny s väzbami na Etrúriu.

Otcovým spoluvladárom (253 – 260)

V septembri alebo v októbri 253, len niekoľko týždňov po otcovom víťazstve v boji o vládu nad impériom, bol tridsaťpäťročný Gallienus najprv vyhlásený za Caesara a neskôr aj za Augusta, čím sa stal formálne plnoprávnym spoluvládcom s otcom. Cisár Valerián tým nadväzoval na politiku Maximina Thráka, Philippa Araba, Decia a Treboniana Galla, ktorí v snahe zvýšiť prestíž svojho rodu zahrnuli synov titulmi a výsadami. Valerián k tomu ale pristupoval aj z čisto praktických dôvodov. Počas občianskej vojny, ktorá mu zaistila trón, vyplienili Peržania celý rad sýrskych miest vrátane ľudnatej Antiochie nad Orontom a germánske kmene sporadicky útočili aj na provincie pozdĺž Rýna a Dunaja. Bolo potrebné bojovať na niekoľkých frontoch súčasne, prečo teda nevyužiť schopností dospelého syna, ktorému mohol cisár stopercentne dôverovať? Valerián sa už rozhodol, že sám obnoví pokoj vo východných provinciách, a nechcel, aby hranica v Európe zostala nekrytá. Gallienus tak dostal svoju prvú vladársku úlohu.

Gallienov antoninián z roku 260

V prvých siedmich rokoch svojej vlády – snáď s výnimkou krátkeho obdobia v roku 257 – trávil Gallienus čas len vo vojenských táboroch. Bojoval striedavo na Rýne proti Frankom a na Dunaji proti rôznym barbarským kmeňom a zrejme v tom čase začal reformovať vojsko, ktoré mu podliehalo. Vytvoril mobilnú ťažkú jazdu pod Aureolovým vedením, ktorá mohla byť rýchlo nasadená na akékoľvek ohrozené miesto v pohraničí. Ustanovil svojho syna Valeriána za Caesara a po jeho predčasnej smrti udelil rovnakú hodnosť aj mladšiemu synovi Saloninovi. Jeho angažovanosť začala onedlho prinášať výsledky – v bitke pri Miláne porazili cisárske légie alamanských nájazdníkov, čím Gallienus ochránil samotné centrum impéria – Rím.

Kríza a konsolidácia moci (260 – 264)

Gallienov triumfálny oblúk v Ríme, postavený z iniciatívy Marka Aurelia
Victora v roku 262

Asi v júni 260 upadol cisár Valerián pri Edessy do perzského zajatia a Gallienus sa tak ocitol takmer v zúfalom postavení. Nielen že sa načas zrútila celá rímska obrana na Východe a Peržania vyplienili provincie Sýriu, Kilikiu a Kappadokiu, ale proti Gallienovi rýchlo povstalo niekoľko provinčných veliteľov, ktorí sa usilovali zvrhnúť celý valeriánovský rod. Trvalo takmer jeden a pol roka, než Gallienus dostal situáciu ako tak pod kontrolu. Dvoch uzurpátorov, Ingenua a Regaliana, porazil v bitke, troch ďalších – Macriana, Quieta a Aemiliana – zlikvidovali jeho velitelia a spojenci. Napriek tomu Gallienus nemohol byť s výsledkom úplne spokojný. Na Západe mu odopreli poslušnosť Gália, Británia a Hispánia, kde sa zmocnil vlády dolnogermánsky miestodržiteľ Marcus Cassianius Postumus, na Východe padlo do rúk palmýrského kniežaťa Septimia Odaenatha prinajmenšom päť provincií. Aj keď Odaenathus uznával Galliena za svojho cisára a len Postumus sa otvorene staval na odpor, kríza z rokov 260 – 261 podstatne oslabila moc rímskeho ústredia. Na tom sa v nasledujúcich niekoľkých rokoch nedalo nič zmeniť – ríša bola príliš vyčerpaná.

Medzi rokmi 261 a 264 žil Gallienus prevažne v Ríme, kde sa zaoberal konsolidáciou rímskej správy a vojenstva. Na jeho príkaz boli senátori zbavení veliteľských miest v armáde a najvyššie vojenské funkcie mohol od tých čias zastávať každý, kto sa osvedčil v boji. Gallienus dosadil do čela provincií príslušníkov nižšieho stavu jazdcov, ktorých považoval v mnohých smeroch za kompetentnejších než senátorov, a ukončil násilné akcie proti kresťanom, ktoré nariadil jeho otec pred rokom 260. Je podivuhodné, že mu v búrlivých šesťdesiatych rokoch zostával čas aj na kultúrne záujmy, predovšetkým vo vzťahu ku Grécku. V roku 264 sa rozhodol podniknúť cestu do Attiky, prevzal v Aténach úrad archonta eponyma a dal sa zasvätiť do eleusínskych mystérií. Uvažoval aj o výstavbe ideálneho mesta filozofov v južnej Itálii, ktoré sa malo volať Platónopolis, ale naliehavejšie úlohy mu bránili realizovať tento zámer.

Posledné roky na tróne (265 – 268)

V roku 265 vytiahol Gallienus na čele vojska proti Postumovi, porazil ho v bitke, v priebehu ďalších operácií bol však zranený a prinútený výpravu odvolať. Bol to jeden z mála vojenských neúspechov, ktorý za svojej pätnásťročnej vlády utŕžil. Oveľa lepšie sa mu darilo pri výprave proti Gótom a Herulom, ktorí v roku 267 vyplienili jeho obľúbené Grécko. V bitke na rieke Nestu v Macedónii im pripravil zničujúcu porážku a znovu tak dokázal, že je schopným vojvodcom.

V čase, keď ešte doznievali boje s Gótmi, sa vnútropolitická situácia opäť drasticky vyostrila. V prvej polovici roku 268 odpadol od Galliena veliteľ jazdectva Aureolus, ktorý bol mnoho rokov jednou z cisárových opôr, a v ríši vypukla občianska vojna. Gallienus zveril prenasledovanie Gótov svojmu vojvodcovi Marcianovi, porazil Aureola pri dnešnom Ponterolu v Itálii, pri obliehaní Milána ho však zavraždili sprisahanci okolo prefekta prétoriánov Heracliana (cca. september 268). Nový cisár Claudius II., ktorý o komplote prinajmenšom vedel, potom dal Galliena na nátlak vojakov konzekrovať.

Gallienov obraz v prameňoch

V latinskej historickej tradícii je Gallienus väčšinou vykresľovaný ako slabošský tyran, ktorý sa nielenže nestará o vládne záležitosti, ale je priamo zodpovedný za všetky problémy impéria v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Dôvod je prostý: Gallienove vojenské reformy pripravili o vplyv rímsku senátorskú elitu, ktorá vtedy určovala „verejnú mienku“, a tá Gallienovi jeho rozhodnutie nikdy neodpustila. Naopak grécke pramene, nezaťažené natoľko stavovskou optikou, zobrazili cisára vo veľmi priaznivom svetle – ako energického veliteľa a mierneho vládcu. S ich názorom sa dnes stotožňujú aj moderní historici.

Bibliografia

• Alföldi, A., Studien zur Weltkrise des 3. Jahrhunderts, Darmstadt 1967.
• de Blois, L., The Policy of the Emperor Gallienus, Leiden 1972.
• Kuhoff, W., Herrschertum und Reichskrise. Die Regierungszeit der römischen Kaiser Valerianus und Gallienus (253-268 n. Chr.), Bochum 1979.

Pozri aj

• Zoznam rímskych cisárov

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gallienus

Externé odkazy

• Gallienove mince (po anglicky)