Exilová vláda je skupina ľudí, ktorá vystupuje ako vláda danej krajiny, hoci svoju činnosť musí vykonávať inde, v exile. Najčastejšie je to vláda, ktorá bola vo vlastnej krajine zbavená moci buď revolúciou alebo občianskou vojnou, alebo vojenskou okupáciou cudzej mocnosti^[1]. To bol prípad mnohých európskych krajín, okupovaných počas druhej svetovej vojny nacistickým Nemeckom. Aj Česko-Slovensko malo v rokoch 1940 - 1945 svoje Dočasné štátne zriadenie so sídlom v Londýne, vedené prezidentom Edvardom Benešom a premiérom Janom Šramkom.

Funkcia exilovej vlády

Exilová vláda nemôže vládnuť vo svojej krajine a jej možnosti sú veľmi obmedzené. Jej cieľom preto musí byť zmena pomerov vo vlastnej krajine, obnovenie jej nezávislosti a podobne. Túto zmenu môže pripravovať a podporovať z cudziny diplomatickým jednaním i účinnou pomocou, za vojny napríklad vytváraním vlastných vojenských jednotiek. Jej možnosti v zahraničí závisia na celkovej politickej situácii, na miere podpory domácej - a z hľadiska exilovej vlády nelegitímnej - vlády v zahraničí i na podpore, akú má exilová vláda vo svojej krajine. Prvou úlohou exilovej vlády je teda presviedčať zahraničné vlády o nelegitímnosti domácej vlády a naopak o vlastnej legitimite. To je ľahšie počas vojny, ak je domáca vláda dosadená nepriateľom, alebo po revolúcii, ktorú významné krajiny považujú za nelegitímny prevrat. Legitimitu exilovej vlády nemožno pochopiteľne overiť slobodnými voľbami a podporuje sa najmä, ak sa môže preukázať kontinuitou s predchádzajúcou riadnou vládou.

História

Predchodcom exilových vlád boli panovníci na úteku a pretendenti na trón. V zápasoch o následníctvo po zosnulom panovníkovi sa porazení uchádzači mohli uchýliť napríklad k susednému panovníkovi a presviedčať ho, aby v ich prospech zasiahol. Tak tomu bolo ešte v prípade anglického kráľa Karola II., ktorý sa v rokoch 1649 - 1660 z Holandska domáhal svojho návratu na trón, alebo francúzskych Bourbonovcov v rokoch 1789 - 1814.

Niekoľko exilových vlád vzniklo po prvej svetovej vojne, keď bolo Bielorusko, Ukrajina a Gruzínsko pripojené k Sovietskemu zväzu. V roku 1939 vznikla španielska republikánska vláda v Mexiku a poľská exilová vláda v Paríži a neskôr v Londýne. Roku 1940 vznikli exilové vlády Belgicka, Česko-Slovenska, Francúzska, Holandska, Luxemburska, Nórska a Grécka a rok neskôr ešte Juhoslávie a Filipín. Väčšina z nich dosiahla svoj cieľ, poľská však zostala v exile a rozpustila sa až po zvolení Lecha Wałęsu za prezidenta Poľska v roku 1990. Roku 1943 vytvorili v Japoncami obsadenom Singapure exilovú vládu indickí nacionalisti. Do Londýna tiež emigroval albánsky kráľ Zog a etiópsky cisár Haile Selassie, ktorý sa po vojne vrátil, ale po prevrate roku 1974 založil novú exilovú vládu.

V súčasnej dobe existuje množstvo exilových vlád, najmä afrických a ázijských krajín, napríklad Tibetu ^[2].

Referencie

1. ↑ K. Žaloudek, Encyklopédia politiky, s. 124
2. ↑ Oficiálne stránky Ústrednej tibetskej správy (exilovej vlády Tibetu)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Exilová vláda na českej Wikipédii.