Dévanágarí
Klasifikácia
ISO 15924:	315 / Deva
Ukážka
ईशा वास्यमिदं सवँ यत् किञ्च जगत्यां जगत् । तेन त्यक्तेन भुञ्जीथा मा गृधः कस्यस्विद् धनम् ॥ कुर्वन्नेवेह कर्माणि जिजीविषेच्छतं समाः । एवं त्वयि नान्यथेतोऽस्ति न कर्म लिप्यते नरे ॥

Dévanágarí (sans. देवनागरी dēvanāgarī, výslovnosť v modernej hindčine )^[1] alebo nágarí (sans. नागरी nāgarī) alebo (v slovenčine aj nepresne) devanágari či devanagari je písmo typu abugida, ktoré sa používa v Indii a Nepále. Píše sa zľava doprava, nerozoznáva veľké znaky od malých a má charakteristickú horizontálnu čiaru, ktorá prechádza hornou časťou znakov a spája ich. Dévanágarí je hlavným písmom hindčiny, maráthčiny a nepálčiny. Od 19. storočia je najčastejším písmom na zápis sanskrtu a jazyka páli. Dévanágarí sa používa aj v gudžarčine (godžračtine), bhílčine, bhódžpurčine, kónkánčine, magahčine, maithilčine, márvárčine, nevarčine, pahárčine (garhvalčine a kumaončine), santhalčine, jazyku tharu a niekedy v sindhčine, pandžábčine a kášmirčine. Kedysi sa používala na zápis gudžarátčiny.

Pôvod

Ukážka ručne písaného textu Rgvédu zo začiatku 19. storočia.

Dévanágarí je súčasťou rodiny písiem Nepálu, Indie, Tibetu a juhovýchodnej Ázie, ktoré vznikli z písma bráhmí. Je potomkom guptovského písma, spolu s písmami siddham a šáradá. Východné varianty guptovského písma sa volali nāgarī a prvé ich stopy dokázateľne pochádzajú z 8. storočia po Kr. Okolo roku 1200 ich začalo vytláčať písmo Siddham, ktoré prežilo dodnes ako nosič textov tantrického budhizmu vo východnej Ázii, a písmo Šáradá, ktoré sa používalo paralelne v Kašmíre.

Sanskrtské slovo nāgarī^[2] je feminínum slova nāgara, čo je adjektívny tvar (typ vrddhi) slova nagara, slov. mesto. Feminína forma je tu kvôli pôvodnej väzbe so slovom lipi, slov. písmo, t. j. nāgarī lipi, slov. mestské písmo, prenesene „písmo vzdelancov“. Existovalo niekoľko druhov písma nágarí, ktoré sa používali. Jedno z nich sa odlišovalo pridaním predpony deva, slov. boh alebo božský. Spolu so slovom tvorí zložené slovo (tatpuruṣa) s významom „mestské bohov“ alebo „božské mestské “.

Názov devanāgarī sa začal používať pomerne nedávno, ale starší tvar nāgarī je stále častý. Rýchle rozšírenie novšieho termínu zapríčinilo pravdepodobne výlučné použitie tohto písma pri vydávaní posvätných sanskrtských textov v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia. Vytvoril sa dokonca dojem spätosti písma dévanágarí so sanskrtom, takže sa dnes mylne predpokladá, že je „písmom sanskrtu“. V skutočnosti v predkoloniálnom obdobím v Indii neexistovalo štandardné písmo pre sanskrt a používalo sa to, ktoré bolo blízke obyvateľstvu v lokalite, kde text vznikol.

Princípy

Základný príncíp písma dévanágarí vyplýva z jeho typu. Je to bráhmí písmo typu abugida, čo znamená, že každé písmeno predstavuje spoluhlásku, ktorá nesie včlenenú samohlásku a.^[3] Napríklad, písmeno क sa číta ako ka, dve písmená कन sú kana, tri písmená कनय sú kanaya, atď. Ak chceme vložiť iné samohlásky, alebo niektoré vynechať, sú potrebné nasledujúce úpravy spoluhlások alebo ich písmen:

• Rad spoluhlások sa píše typografickou ligatúrou alebo ligatúrami (saṃyuktākṣara, slov. spojenia). Napríklad, tri písmená कनय kanaya sa môžu spojiť do formy क्नय knaya, कन्य kanya, alebo क्न्य knya.
• Iné samohlásky ako je vložené a píšeme diakritickým znamienkom. Z क ka dostaneme के ke, कु ku, की kī, का ká, atď.
• Pre samohlásky bez spoluhlások, pri začiatočných samohláskach v slovách a samohláskach po iných samohláskach existujú samostatné písmená. Napríklad ak sa samohláska ū píše diakritickým znamienkom ू ako कू kū, má vlastné písmeno ऊ v prípade ऊक ūka a कऊ kaū.
• Koncová spoluhláska sa značí diakritickým znamienkom ्, ktoré sa volá virāma v sanskrte a halanta v hindčine. Ruší vloženú samohlásku ako napr. v prípade क्नय knaya dostaneme क्नय् knay. Halanta sa používa aj v prípadoch radov spoluhlások, keď neexistuje pri zápise vhodná typografická ligatúra.

Takéto písmeno alebo ligatúra s diakritikou sa nazýva akṣara, slov. slabika. Napríklad कनय kanaya je napísané tromi akšarami, slová क्न्य knja a कु ku sú napísané len jednou akšarou.

Znaky

Radenie písmen v dévanágarí je založené na fonetickom princípe, rovnako ako pri ostatných písmach z rodiny bráhmí. Zohľadňuje spôsob a miesto artikulácie spoluhlások a samohlások, ktoré predstavuje. Toto usporiadanie sa nazýva varṇamālā, slov. veniec písmen.^[4] Usporiadanie dévanágarí pre sanskrt slúži s malými obmenami ako predloha pre ďalšie jazyky^[5]

Samohlásky

Usporiadanie samohlások je nasledujúce:^[6]

• Ďalšie znaky pre samohlásky sú určované diaktitickými značkami: ऍ ê, ऎ ĕ (drávidské krátke e), ऑ ô, ऒ ŏ (drávidské krátke o).
• Za samohláskami sa radia dva spoluhláskové diakritické znaky: koncová nosovka anusvāra ं ṃ a koncová frikatíva visarga ः ḥ (zvaná अं aṃ a अः aḥ). Masica k anusváre v sanskrte pripomína, že „existuje nezrovnalosť, či preprezentuje homorganickú nosovú spoluhlásku, nazalizovanú samohlásku alebo nazalizovanú polosamohlásku, alebo všetky tri podľa kontextu.“^[7] Visarga reprezentuje postvokalickú neznelú glotálnu frikatívu h, v sanskrte alofónu k s alebo zriedkavo r, obyčajne na konci slova. Niektoré recitačné tradície pridávajú echo samohlásky po výdychu: इः ihi.^[8] Masica považuje visargu, spolu so znakmi ङ ṅa a ञ ña, za „ľahko predpovedateľné“ velárne (guturálne) a palatálne nosovky, ktoré sú príkladmi „fonetického zničenia systému“.^[7]
• Ďalšou diakritickou značkou je candrabindu/anunāsika ँ. Salomon ju popisuje ako „dôraznejší tvar“ asnusváry, ktorá sa „niekedy používa na označenie pravej vokálnej nazalizácie.“ V moderných indoárijských jazykoch, ako napr. v hindčine, je rozlišovanie formálne: čandrabindu značí nazalizovanú samohlásku,^[9] anusvára značí homorganickú nosovú spoluhlásku predchádzajúcu inej spoluhláske:^[10] napríklad हँसी , slov. smiech, गंगा Ganga. Ak má akšara (slabika) samohláskovú diakritickú značku nad čiarou a tak nenecháva priestor pre znak „čandra“ (slov. mesiac) čandrabindu, zmení sa na bodku:^[11] हूँ , slov. som, ale हैं , slov. sú. Niektorí autori vynechávajú úplne mesiačik a píšu vo všetkých prípadoch len bodku.^[12]
• Avagraha ऽ, obyčajne transliterovaná apostrofom, je sanskrtské interpunkčné znamienko pre vypustenie samohlásky v morfofonologickom procese sandhi: एकोऽयम् ekoyam (← ekas + ayam), slov. tento jeden. Splynutie pôvodnej dlhej samohlásky sa niekedy značí s dvojitou avagrahou: सदाऽऽत्मा sadātmā (← sadā + ātmā), slov. vždy Ja.^[13] Snell tvrdí, že v hindčine „je jej hlavnou funkciou ukázať, že samohláska sa pri zvolaní drží:“^[14] आईऽऽऽ! āīīī! V magahčine, ktorá má „trochu viac slovesných tvarov končiacich touto viazanou samohláskou“,^[15] sa avagraha používa na označenie ne-vynechania včleneného a na konci slova, čo je vlastne moderné pravopisné pravidlo: बइठऽ baiṭha, slov. sedieť, oproti *बइठ baiṭh.
• Slabikotvorné spoluhlásky ṝ, ḷ a ḹ sú špecifické pre sanskrt a nie sú prítomné v dnešnej varnamále^[16] a v ďalších jazykoch. Pôvodné znenie reprezentované ṛ je dnes stratené a jeho dnešná výslovnosť je niekde medzi v hindčine a v maráthčine. ḹ nie je dnes bežná fonéma ako v sanskrte, skôr je grafickým pravidlom a používa sa na vyvažovanie dlhých a krátkych párov znakov medzi samohláskami.^[5]
• Existuje špeciálne písanie रु ru a रू rū.

Spoluhlásky

Usporiadanie spoluhlások je nasledujúce:^[17]

• Nakoniec sa používa ळ ḷa ɺ̡, ktoré predstavuje medzihláskovú retroflexnú bokovú úderovú alofónu znelej retroflexnej plozívy vo védskom sanskrte, a je fonémou v jazykoch ako maráthčina a rádžastánčina.
• Okrem klasického sanskrtského súboru znakov sa časom vytvorilo aj niekoľko novších tvarov. Masica píše: „V každom prípade, podľa niektorých boli v tomto systéme zastúpené a poskytnuté všetky možné hlásky, a preto bol sanskrt pokladaný za perfektný jazyk. Bohužiaľ, bolo ťažké ponúknuť a vôbec predpokladať ďalšie hlásky, ktoré boli neznáme pre fonetikov sanskrtu.“^[7] Potom, čo sa v nových indoárijských jazykoch objavili a začali pribúdať vypožičané slová a internacionalizmi, boli buď ignorované v textoch, alebo zapisované cez diakritiku a ligatúry, ktoré sa pri prednese ignorovali.
  • Najplodnejšou diakritickou značkou je nuqtā ़. Hindčina ju používa pre perzské hlásky: क़ qa q, ख़ xa x, ग़ ġa ɣ, ज़ za z a फ़ fa f, a pre alofonické ड़ ṛa ɽ a ढ़ ṛha ɽʱ. Je možná aj hláska ऴ ḷha ɺ̡ʱ, len v hinčine nemá využitie.
  • V singhčine sú implozívne spoluhlásky značené podčiarkou ॒: ग॒ ɠə, ज॒ ʄə, ड॒ ɗə a ब॒ ɓə.
  • Sonory s prídychom môžu byť reprezentované zloženými znakmi alebo ligatúrami s ह ha: म्ह mha, न्ह nha, ण्ह ṇha, व्ह vha, ल्ह lha, ळ्ह ḷha, alebo र्ह rha.
  • Masica pripomína márvárčinu a jej používanie špeciálneho znaku pre ḍa ɗə, zatiaľ čo ड reprezentuje ɽə.^[18]

Zložené znakyupraviť | upraviť zdroj

Ligatúra jednej z možných foriem akšary ddhrya.

Ďalšie časti textu s ligatúrami sa zobrazia len vtedy, ak operačný systém má nainštalované Unicode fonty s potrebnými znakmi ligatúr, napr. jeden z TDIL fontov.

Ako už bolo spomenuté vyššie, spoluhlásky po ktorých nenasleduje samohláska ale ďalšia spoluhláska, môžu byť spojené v kompozite alebo typografickou ligatúrou. Tento súbor znakov a ich pravidiel sa viac alebo menej používa s určitými výnimkami. Ligatúry sú väčšinou štandardizované s určitými variáciami v spájaní. Nasledujúce Unicode usporiadanie je len jedným z možných schém:

• 24 z 36 spoluhlások má vpravo vertikálnu čiarku (ख, घ, ण, atď.) Táto čiarka sa pri prvých a stredových znakoch kompozitu stráca. Napríklad: त + व = त्व, ण + ढ = ण्ढ, स + थ = स्थ. श ś(a) sa správa rozdielne ak predchádza व va, न na, च ca, ल la a र ra. Stáva sa z nej jednoduchý znak s tvarom slučky, ktorý posúva dolu znak druhého člena kompozitného znaku. Potom vzniká श्व śva, श्न śna, श्च śca, श्ल śla a श्र śra.
• र r(a) ako prvý člen prijíma tvar zahnutej čiarky smerujúcej hore nad koncovým znakom alebo diakritickým znakom pre ā-. Napríklad र्व rva, र्वा rvā, र्स्प rspa alebo र्स्पा rspā. Ak sú koncovými znakmi ट ठ ड ढ ङ छ, r sa značí dvomi čiarami naspodu koncového znaku, smerujúcimi dolu: ट्र ठ्र ड्र ढ्र ङ्र छ्र. V ostatných prípadoch tvorí pri koncovom znaku čiarku, smerujúcu dolu a doľava: क्र ग्र भ्र. Pri koncovke त ta je znak upravený na त्र tra.
• V prípade znakov, ktoré bočnú čiarku nemajú, ako द d(a) a ह h(a), môže byť nasledujúci znak zmenšený a položený bez horizontálnej čiary pod neho, napr. द d(a) + घ gha = द्घ dgha, ह h(a) + म ma = ह्म hma. क k(a), छ ch(a) a फ ph(a) skracujú svoju bočnú nožičku a pripájajú sa priamo na nasledujúceho člena, napr. छ ch(a) + ञ ña= छ्ञ chña.
• Ligatúry pre kṣa a jña nie sú jednoznačné z ich tvarov. Znak pre kṣa je क्ष (क k(a) + ष ṣa) a jña je ज्ञ (ज j(a) + ञ ña).

Nasledujúca tabuľka zobrazuje všetky použiteľné bikonsonantné kompozitné znaky a ligatúry pre sanskrt, ktoré uvádza Masica.^[19] Ak sa kurzor umiestni nad ligatúrou, objaví sa jeho IAST transliterácia a IPA výslovnosť.

www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk