Natio Hungarica (iné názvy: natio hungarica, natio Hungarorum, do slovenčiny prekladané vo významoch a - d ako: uhorský národ, zjednodušene ako^[1]Uhri, vo významoch a a b aj ako uhorský stavovský národ/stavovský uhorský národ, uhorský politický národ, uhorský feudálny národ, vo významoch c a e aj ako maďarský národ) môže byť:

• a) od stredoveku do polovice 19. storočia: šľachta Uhorska (vrátane prelátov, čiže cirkevných hodnostárov^[2]) bez ohľadu na jej etnický pôvod
• b) od 18. storočia do polovice 19. stor. medzi Maďarmi aj: (etnicky) maďarská šľachta
• c) od zhruba polovice 19. stor. medzi Maďarmi aj: maďarský politický národ
• d) od stredoveku (menej často): obyvateľ Uhorska bez ohľadu na etnický pôvod
• e) od stredoveku (zriedkavo): (etnický) maďarský národ

K významu a

Už kráľ Štefan I. vo svojich zákonoch nerátal medzi národ Uhrov neslobodné obyvateľstvo (pojem národ je uňho doložený po latinsky výrazom gens, čo je slovo v tom období v mnohých kontextoch s rovnakým významom ako slovo natio). Podobné názory zastával Šimon z Kézy v Uhorskej kronike; tieto názory prevzal podľa analogických názorov na francúzsky národ prevládajúcich v tom čase vo Francúzsku. Ideu stavovského uhorského národa nájdeme aj v Tripartite. Ideológia uhorského stavovského národa bola definitívne sformovaná na začiatku 18. storočia. Bola potvrdená v roku 1711 Satmárskym mierom a v roku 1722 Pragmatickou sankciou, ostala v platnosti až do roku 1848. Napriek jej v podstate nadnárodnému charakteru z celej koncepcie natio Hungarica niekedy prerážalo maďarské jadro, až nakoniec význam a u niektorých ideológov prerástol vo význam b (pozri nižšie)^[3]

Podľa M. Kučeru natio Hungarica vznikla v 14. storočí ako útvar maďarskej šľachty a postupne sa súčasťou natia Hungarica stala aj nemaďarská šľachta. Konkrétne v texte o dejinách Slovenska píše, že v 14. stor. rozptýlene po Slovensku žila časť vládnucej triedy, šľachty i s maďarským služobníctvom, ktorá postupne už v tomto storočí formovala tzv. natio Hungarica, stavovský uhorský národ, konštituovaný na princípe triednom a etatistickom. Doň postupne v priebehu storočí vplynuli aj šľachtické vrstvy iných národov mnohonárodnostného Uhorska, okrem iného i Slovákov. Dodáva, že tento stredoveký politický „národ“ neskôr spôsobil mnoho komplikácií i nedorozumení pri prechode stredovekých uhorských (najmä slovanských) národov v národy novodobé.^[4]

J. Demmel považuje na rozdiel od bežných iných zdrojov pojem natio Hungarica za trochu širší: tvrdí, že Do kategórie Natio Hungarica však nepatrili len šľachtici, ale na základe spoločnej domoviny sa sem zahŕňala aj napríklad širšie ponímaná stavovská inteligencia, vrstva honorácie;… .Do uhorského národa („hungarus nemzet“) možno teda zaradiť širšie ponímanú spoločenskú, hospodársku a duchovnú elitu (resp. na základe istých náznakov aj širšie vrstvy obyvateľov krajiny), bez ohľadu na to, že vedľa úradnej latinčiny bola jej úradným jazykom slovenčina, maďarčina, nemčina, chorvátčina alebo akýkoľvek iný jazyk.^[5]

K významu b

Od začiatku 18. storočia začali niektorí maďarskí ideológovia (napr. M. Bencsik) v duchu tzv. podmaniteľskej teórie (t.j. názoru, že Maďari Slovákov v čase tzv. zaujatia vlasti Maďarmi porazili a podmanili si ich) tvrdiť, že slovenskí šľachtici nie sú príslušníkmi natio Hungarica. Pri tejto príležitosti vznikla na začiatku 18. storočia známa „séria“ prác na národnú obranu Slovákov od J. B. Magina, S. Timona, J. Papánka a J. Sklenára, ktorí naopak tvrdili, že Slováci v čase zaujatia vlasti Maďarmi Maďarov prijali pohostinne (tzv. pohostinná teória). Od konca 18. stor. do polovice 19. storočia sa maďarská šľachta už nielen identifikovala s natio Hungarica, ale aj sa považovala za jediného predstaviteľa natio Hungarica. Ideológia natio Hungarica sa tak stala nástrojom maďarizácie.^[6]

K významu c

Z významu a aj b vznikol (asi v 40. rokoch 19. storočia) význam c. Niektorí maďarskí ideológovia začali presadzovať rozšírenie pojmu natio Hungarica na nešľachticov a súčasne jeho úplné stotožnenie s (etnicky) maďarským národom.^[7] Typický príklad je Ľudovít Košut, ktorý (napr. v roku 1848) stotožnil práva vyplývajúce z členstva v natio Hungarica s národnými právami Maďarov, pričom natio už nechápal stavovsky, ale s „novým, demokratickejším, buržoáznym obsahom“.^[8]

K významu d

Význam d je doložený od stredoveku, napr. zaradením študentov do jednotlivých „natio“ na Karlovej univerzite v Prahe a na Viedenskej univerzite.^[1][9] Dôležitým sa stal opäť v 18. a 19. storočí (a to v priamej opozícii k a zároveň ako rozšírenie významu a), keď napr. uhorský jakobín Jozef Hajnóci v 90. rokoch 18. stor. ^[10] a slovenský buditeľ Ľudovít Štúr v rokoch 1847 a 1848 požadovali rozšírenie postavenia a termínu natio Hungarica aj na nešľachticov, a teda rozšírenie politických práv šľachticov na ostatné obyvateľstvo (bez jeho súčasného stotožnenia s Maďarmi).^[11]

K významu e

Význam e: Napríklad L. Kiss píše o rozlišovaní „štátneho“ a „etnického“ natio hungarica.^[12]

Súvisiace pojmy

Z významu a vznikli/vyplynuli a významu d sa podobajú aj pojmy hungarizmus (t.j. (po)vedomie uhorskej štátnej príslušnosti alebo uhorského vlastenectva ^[13]) a uhorské povedomie (= povedomie Hungarus, t.j. (po)vedomie uhorskej štátnej príslušnosti) ^[14].

Referencie